POPRAD – Dieťa bolo pri podávanú infúzií v nemocnici priviazané k postieľke. Látku na dupačkách malo zaviazanú tak, že sa mu v nej zakliesnili nohy a cumeľ zasa prilepený leukoplastom k tvári. Takýto pohľad sa naskytol jeho matke Denise, keď v nemocnici vošla do izby, v ktorej ležal jej malý synček. Sťažovala sa, no neuspela a je presvedčená, že takéto zaobchádzanie má na jej syna dopady dodnes.
Denisa príbeh svojho synčeka rozpovedala Denníku N. Malý chlapček musel prvýkrát do nemocnice v čase, keď nemal ani mesiac. To bol však iba začiatok. Po zdravotných komplikáciách končil chlapček na nemocničnom lôžku do 1,5 roka pravidelne. Matke bolo vždy ponúknuté, že môže so synom ostať, ale keďže doma mala dve ďalšie deti, musela odmietnuť.
Nemala tak však možnosť syna ani navštíviť. Až do osudného dňa, keď sa na oddelenie v popradskej nemocnici tajne prešmykla a za dverami miestnosti, kde jej dieťa ležalo, sa jej naskytol šokujúci pohľad. „Vo sne by mi nenapadlo, že ho budú viazať za ruky a za nohy. Zaviazali mu len látku na dupačkách a nohy sa mu v nich zakliesnili. Ešte aj cumeľ mal leukoplastom prilepený k tvári,“ citoval jej slová denník.
Keď personál zistil, že je dnu, vyhodil ju so slovami, že tam nemá čo robiť. Pýtali sa jej aj na to, prečo malému dupačky odviazala. Oni vraj nechceli, aby si chlapec vytrhol infúziu, hoci tá mu v tom čase podávaná nebola, mal iba kanylu.
Vraj je to tak v poriadku
Dnes má chlapček štyri roky a diagnózu fóbická úzkostná porucha v detskom veku. Má strach z lekárov a nemocníc, keď idú k doktorovi, podľa Denisy jej syn nič neje ani nepije. Pri obyčajnom odbere krvi ho musia držať tri. Do normálnej škôlky ho nevzali, vraj má ísť do špeciálnej. Má oneskorený psychomotorický vývoj a znížený svalový tonus. Stále nerozpráva a má úzkosti. Autizmus genetické testy nepotvrdili, jeho matka je preto presvedčená, že jeho problémy súvisia práve s traumou, ktorú si odniesol z nemocnice.
Denisa sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou obrátila ešte v roku 2019. Ten však pochybenie nezistil. „Vo svojom podnete sa pýtate, či je v poriadku, že infúzna liečba sa na oddelení podáva tak, že dieťa je priviazané. Naša odpoveď je áno, je to v poriadku a je to v záujme bezpečného podávania lieku a robia to vždy vtedy, ak si to situácia vyžaduje a dieťa ešte nie je schopné spolupracovať,“ znela ich odpoveď.
Zdravotná sestra vraj nemá kapacitu pri podávaní infúzie pri dieťati sedieť a podľa obrázkov je zrejmé, že dieťa tým nebolo nijako traumatizované. To, že by to malo vplyv na pomalší vývoj chlapca, odmietli. Podľa nich zaň môže zvýšená chorobnosť.
Žiaden rodič by to nedovolil
Denisa sa však s takouto odpoveďou neuspokojila a sťažovala sa znova – tentokrát premiérovi, ktorým bol v tom čase už Igor Matovič (OĽaNO). Záležitosť sa dostala na ministerstvo zdravotníctva a odtiaľ znova na stôl Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ich stanovisko sa však nezmenilo.
Samotná popradská nemocnica uviedla, že víta hospitalizáciu detských pacientov so sprievodom, pretože deti tak lepšie reagujú na liečbu. Vhodný spôsob fixácie zvolia vraj spoločne so sprievodcom pacienta. Denisa však tvrdí, že s ňou nekonzultovali nič. "Žiaden rodič by určite nedovolil, aby to urobili s jeho dieťaťom,“ uviedla.
Zákon neprešiel
Na tento neuveriteľný prípad z prostredia slovenského zdravotníctva upozornila ako prvá poslankyňa Vladimíra Marcinková (klub SaS) vo svojom blogu. Marcinkovej v októbri neprešla v parlamente novela zákona, v ktorej navrhovala právo maloletého na prítomnosť rodiča pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu, že toto právo vyplýva z medzinárodných predpisov, v praxi u nás často dochádza k jeho porušovaniu.
"Bezmocnosť rodiča, ktorému ochorie dieťa je nesmierna. Predstava, že je niekde samo, tiež. Ak potom nájde svoje dieťa zafixované na lôžku bez možnosti pohybu, dôveru v systém navždy stratí. Jedna z matiek sa s touto otázkou obrátila aj na zodpovedný úrad a dožadovala sa odpovede, či sú tieto zdravotnícke postupy zaužívané, a odpoveď úradu bola, že sú," písala Marcinková v blogu.
"Ja si myslím, že sa s takýmito postupmi nemôžeme uspokojiť a musíme túto diskusiu zviesť, hoci je nepríjemná a boľavá. Tiež si myslím, že keby bola pri dieťati blízka osoba, dieťa by postrážila, personál, by sa nemusel báť vytrhnutia infúzie alebo vypadnutia z postieľky, a nemusel to riešiť takto. Ale čo v prípade, že rodič právo byť pri dieťati nevyužije aj keď mu je poskytnuté? Alebo keď ho nemôže využiť, lebo má viacero detí a na starostlivosť ostal sám. V tom prípade je na pleciach zdravotníckeho personálu veľká záťaž, ale aj tú potrebujeme riešiť citlivo," doplnila.
