Alena Mokrá (45) prežila výbuch vo Vojenskom opravárenskom podniku (VOP). (Zdroj: Nový Čas)
NOVÁKY - Jej oči sú plné smútku. Keď počuje sirénu sanitky, chveje sa hrôzou. Pohľad na oheň jej pripomenie 2. február 2007. Alena Mokrá (45) z Novák sa vtedy znovu narodila. Prežila výbuch vo Vojenskom opravárenskom podniku (VOP).
Stále sa lieči, užíva antidepresíva, má nočné mory a šedivé vlasy. Dostala čudný list, podľa ktorého jej má VOP ako odškodné za toto všetko ponúkať 5-tisíc Sk (153 eur)!
„Išla som na poobedňajšiu zmenu,“ začína rozprávať A. Mokrá. Pracovala v budove, neďaleko haly, ktorá vybuchla. „Všetko začalo padať, potrubie, elektrika, vzduchotechnika. Tri kolegyne a ja sme sa rozbehli preč. O chvíľu nastal druhý výbuch. Tretí som videla na vlastné oči, zjavil sa tam žeravý hríb, vedľa mňa spadol asi metrový kus betónu. Niečo ma udrelo do krížov a prestala som cítiť nohy. Kráčala som však ďalej,“ spomína A. Mokrá. Pri vrátnici sa stretla s kolegyňami. „Niektoré boli ticho, iné plakali. Ja som myslela iba na svoju rodinu,“ dodáva.
Náraz Alene poškodil nervy aj šľachy v chrbte, v ramene. Má problémy s nohami, trápia ju silné bolesti. Rok sa lieči. Viac ako telo ju však bolí duša. Zabúda sa jej o to ťažšie, že žije na ulici, kde sídli vojenský podnik. „Spomienky sa nedajú vymazať. Začala som šedivieť. Mám nočné mory, v sne vidím padať činžiaky, vidím blato, zomierajúcich ľudí,“ priznáva.
„Išla som na poobedňajšiu zmenu,“ začína rozprávať A. Mokrá. Pracovala v budove, neďaleko haly, ktorá vybuchla. „Všetko začalo padať, potrubie, elektrika, vzduchotechnika. Tri kolegyne a ja sme sa rozbehli preč. O chvíľu nastal druhý výbuch. Tretí som videla na vlastné oči, zjavil sa tam žeravý hríb, vedľa mňa spadol asi metrový kus betónu. Niečo ma udrelo do krížov a prestala som cítiť nohy. Kráčala som však ďalej,“ spomína A. Mokrá. Pri vrátnici sa stretla s kolegyňami. „Niektoré boli ticho, iné plakali. Ja som myslela iba na svoju rodinu,“ dodáva.
Náraz Alene poškodil nervy aj šľachy v chrbte, v ramene. Má problémy s nohami, trápia ju silné bolesti. Rok sa lieči. Viac ako telo ju však bolí duša. Zabúda sa jej o to ťažšie, že žije na ulici, kde sídli vojenský podnik. „Spomienky sa nedajú vymazať. Začala som šedivieť. Mám nočné mory, v sne vidím padať činžiaky, vidím blato, zomierajúcich ľudí,“ priznáva.
ROK OD NAJVÄCŠEJ TRAGÉDIE
Do dejín Novák sa 2. marec 2007 zapísal ako najtragickejší deň. V piatok popoludní mestom otriaslo niekoľko explózií po tom, ako vybuchla hala vo vojenskom podniku. Osem ľudí zomrelo, desiatky sa zranili. Vyšetrovateľ obvinil zo všeobecného ohrozenia štyroch bývalých členov vedenia podniku a bezpečnostného technika.
| ||||||||||
