ROZHOVOR Paralympionik Malenovský: Ak mladé talenty chcú, musia si hľadať cestu

Paralympiáda v Tokiu bola už vaša štvrtá v kariére. Kde to však celé u vás so športovou streľbou začalo?

K streľbe som sa dostal v roku 2004. Alebo na prelome roku 2004/2005. Chodil som na strednú školu na Mokrohájsku v Bratislave, kde fungoval športový klub Altius, ktorý funguje doteraz. Oslovili ma Martin Gabko, ktorý je stále vedúcim tohto športového klubu s Veronikou Vadovičovou, že či nechcem vyskúšať streľbu. Ja som ju vyskúšal a teraz z toho bola už štvrtá paralympiáda.

Pred tým ste nikdy nestrieľali?

Nie, vôbec.

 Ako vyzerá taký váš bežný deň?

Teraz pred Tokiom počas intenzívnej prípravy som ráno vstal a už na deviatu som mal dohodnutý prvý tréning vo fitku. Odtiaľ som sa presúval autom do Pezinka, čo je približne hodina cesty. Tam som absolvoval dvojhodinovú fyzioterapiu a potom zasa hodina cesty domov. Nasledoval obed, polhodinka odpočinku a potom strelnica. A keď som nemal tieto tréningy, tak sme hneď ráno išli do Jaroviec na strelnicu a tam sme boli celý deň.

Vy máte svoju vlastnú strelnicu aj doma. Ako a prečo vznikol tento nápad?

Riešil som to najmä kvôli tomu, že cestovanie na strelnice je časovo aj finančne veľmi náročné. Hľadal som spôsob, ako si uľahčiť aspoň tie vzduchové disciplíny, lebo tie sa strieľajú na 10 metrov. A podarilo sa mi v Šaštíne nájsť priestor, ktorý si na tieto účely prenajímam a kde mám zriadenú 10 metrovú strelnicu. Výhoda spočíva najmä v tom, že tam môžem ísť kedykoľvek, nemám to ďaleko a nemusím kvôli tréningu cestovať hodinu či dve.

Ako dlho už funguje?

Štyri či päť rokov.

Mnohí slovenskí športovci poukazujú na to, že podmienky na prípravu u nás sa nedajú porovnávať s tými v zahraničí, v ktorých sa často pripravujú ich konkurenti. Pociťujete to tak aj vy?

Ja zastávam názor, že kto chce, hľadá cestu, kto nechce, hľadá výhovorky. Takže ak podmienky niečo neumožňujú, tak hľadám spôsob, ako sa dostať aj k takým tréningom, pri ktorých mám pocit, že by mi vedeli pomôcť, no nemám ich po ruke alebo k dispozícii. Ale musím zároveň povedať, že ja som zamestnaný v športovom centre polície ako profesionálny športovec. Už len to, že nemusím chodiť do normálneho zamestnania, ale samotný šport je mi zamestnaním a môžem sa naplno venovať príprave, je obrovská pomoc. Takže touto cestou veľká vďaka športovému centru polície za podmienky, aké mám.

Ako sme na tom čo sa týka vyhľadávania nových talentov, práce s deťmi?

V prvom rade je to o tom, či človek chce alebo nechce. Lebo ak niekto čaká, že existuje nejaký program, kde sa zoberú malé talenty, deti a dá sa im všetko do ruky a niekto sa o ne stará, tak to nie. A neviem, či existuje štát, kde to takto funguje. Keď niekto niečo chce, musí najskôr ukázať, či by mu to vôbec išlo. Slovenský paralympiády výbor organizuje kempy pre mládež s názvom Hľadáme talenty, kde im úspešní paralympionici predstavujú jednotlivé športy. To je základ, aby sa s tým športom vôbec stretli. Potom napríklad lyžiari Jakub Krako s Jurajom Mederom to robia tak, že ak nájdu nejakého talentovaného človeka, tak majú následne aj záujem s ním naviazať lepšiu spoluprácu. Na Slovensku existuje tiež jeden program, tzv. Centrum talentovanej mládeže, ktoré vie zabezpečiť aspoň nejakú finančnú podporu na financovanie súťaží alebo nejakého materiálu pre talentovanú mládež. Stále však platí, že začiatky sú väčšinou na pleciach rodičov a samotnej iniciatíve a zápale pre šport.

Čiže na začiatku je to všetko na pleciach toho nádejného športovca, jeho rodičov, prípadne okolia?

Vieme zabezpečiť nejaký ten prvý kontakt so športom. Ale tým, že ja a aj ostatní sme aktívni športovci, reprezentačný tréner sa venuje reprezentantom, tak nemáme ľudí, ktorí by sa venovali nejakým talentom, deťom, alebo mládeži. Takže viac-menej je to potom na ich vôli. Ak chcú, musia si hľadať cestu, oslovovať trénerov. A keď sa trocha rozhliadnu, rozbehnú a začnú byť viac aktívni, tak im potom už vieme vybaviť medzinárodnú klasifikáciu a zaradiť ich do športu na medzinárodnej úrovni. Ale musím povedať, že z veľkej časti je to naozaj o tej vlastnej iniciatíve.

A z finančného hľadiska je podpora aká?

Ja som začínal tak, a myslím, že všetci tak začínajú, že buď sú zo začiatku sponzormi rodičia, alebo sa hľadajú cesty cez rôzne nadácie, dve percentá z dane a podobne. Ale neexistuje program, ktorý by mládeži alebo nejakým talentom dal finančný obnos na prípravu či materiál. A nevie, či to tak v nejakom športe existuje. My vieme maximálne posunúť nejaký materiál pre talenty. Ale inak sa to nedá, lebo aj keby sme prišli s nejakou požiadavkou, tak ani ministerstvo školstva nedá ľudom, ktorí majú iba o záujem niečo skúsiť, peniaze. Zoberme si, že niekto chce hrať tenis či hokej. Väčšinou je to vždy na pleciach rodičov. A až keď deti alebo mládež začnú dosahovať nejaké výsledky, tak si ich sťahuje pod svoje krídla nejaký klub.

Kde je tá hranica, kedy sa už takpovediac oplatí finančne daného športovca podporiť?

U nás je to tak, že som zaradený do top tímu, až keď sa umiestnim ma Majstrovstvách Európy alebo Majstrovstvách sveta do šiesteho miesta. Potom už na základe výsledkov dostávam rozpočet na prípravu. V mojom prípade mi to spravuje Slovenský paralympijský výbor. Ale ak by som nebol umiestnený na Majstrovstvách sveta alebo Európy do šiesteho miesta, tak aj ja som bez peňazí.

Je možné týmito financiami pokryť všetky výdavky spojené so športom, alebo je to stále aj v tom štádiu o tom, že nejakú časť si musí športovec hradiť z vlastného vrecka?

Určite je do toho zapojený stále aj ten športovec. V našom športe to je napríklad tak, že ak by som dostal za piate alebo šieste miesto 15-tisíc či 20-tisíc eur na ročnú prípravu, tak iba Majstrovstvá sveta v roku 2018 ma stáli 9-tisíc eur. Iba to, že sme tam išli, zaplatili sme letenky, ubytovanie a poplatky organizátorovi za účasť. Takže z tých nižších umiestnení toho veľa neurobíte. Iba za strelivo dávame bežne okolo 10 až 15-tisíc eur za rok. Je to finančne veľmi náročné a aj ja, napriek tomu, že mám výsledky a som v top tíme, stále zháňam dve percentá a podobne.

Stretli ste sa s tým, že nejaký mladý talent musel skončiť práve kvôli tomu, že nemal ten svoj šport finančne pokrytý?

Práveže musím povedať, že som sa stretol s tým, že pokiaľ boli tí ľudia zapálení pre šport, tak nejakým spôsobom oslovovali menšie firmy, zháňali tie dve percentá. Ja som stále presvedčený, že kto chce, hľadá cestu.

Prejdime k samotnej paralympiáde v Tokiu. Pre vás to bola už celkovo štvrtá v kariére, zatiaľ sa vám však nepošťastilo priniesť medailu.

Mám pocit, že streľba je často podceňovaný šport, ale vo svete má obrovské zastúpenie. Sú tu strelci, ktorí sa kvalifikovali tým, že predtým vyhrali svetový pohár, Majstrovstvá sveta alebo Majstrovstvá Európy, čo je vlastne kľúč k získaniu miestenky. Takže je to naozaj iba výber svetovej špičky. Ak nastúpi na disciplínu do 50 ľudí, tak 30 z nich v pohode môže mať medailu a viac menej to je o tom, ako vám ten deň vyjde. A musí vám vyjsť všetko na 110 percent, aby ste boli na pódiu. Byť v tej streľbe do 15 či 20 miesta je veľký úspech, lebo už len dostať sa medzi ten výber, ktorý absolvuje paralympijský hry, je veľmi náročné. Ja som sa napríklad dostal do Tokia tým, že som vyhral v roku 2018 Majstrovstvá sveta. To bola moja miestenka.

Paralympiáda, rovnako ako olympiáda, museli byť kvôli pandémii posunuté o rok. Predstavovalo to pre vás nejaký problém? Pretože mnoho športovcov sa snaží vyladiť si formu práve na tú olympijskú sezónu, niektorí dokonca s tým spájajú aj svoje ukončenie kariéry.Vám ten rok viac pomohol, alebo uškodil?

Myslím, že to bol pre mňa plus. Na všetkom zlom treba hľadať niečo pozitívne, takže som si povedal, že mám o rok viac na prípravu a myslím, že som sa pripravil veľmi poctivo. Ale zasa mám pocit, že to, čo som robil ja, robili aj ostatní (smiech).

Ako vyzeral váš šport od vypuknutia pandémia. Bolo to čisto iba o tréningu?

Zmerať si sily sme nemali žiadnu možnosť. Na prvej súťaži od začiatku pandémie sme boli až tento rok v júni v Srbsku. Ale tým, že sa nedalo veľmi počas pandémie nikde chodiť, tak som mal šťastie, že mám spomínanú strelnicu, kde som mohol chodiť kedykoľvek a k tomu mám aj dvoch trénerov, s ktorými pracujem individuálne, čiže mne sa darilo s nimi pracovať normálne. Skôr ma teda pandémia zasiahlo tým, že som nemal nijaké vedľajšie rozptýlenie, ale naozaj som sa mohol venovať príprave. V čom ma ale ukrátila bolo to, že sme nemohli chodiť na 50 metrovú strelnicu.

V čom bola iná samotná paralympiáda, ktorej sa týkali tiež prísne pravidlá a viaceré obmedzeniam? 

Je veľká škoda, že zrovna Japonci chytili pandémiu, lebo je to veľmi disponovaný národ, všade ich bolo strašne veľa a mali všetko precízne naplánované. A oni sú takí, že ak majú niečo naplánované, tak to tak jednoducho musí byť. Ktovie, ako by to vyzeralo za normálnych okolností ak by neboli pandemické obmedzenia.

V akom režime ste fungovali?

Po prílete hneď na druhý deň sme mali prvé tréningy a potom boli tréningy v podstate každý deň. Keď začali súťažné dni tak sme mali vždy oficiálny tréning a každý druhý deň súťaž. Celý čas sme trávili na strelnici a do dediny sme sa chodili vyslovene vyspať, najesť a osprchovať.

Diváci na samotnom športovisku vám chýbali?

Je škoda, že na finále diváci neboli, lebo atmosféra s nimi je vždy lepšia. A je to tiež zaujímavejšie, lebo keď sa strieľa finále, prehadzujú sa umiestnenia a vznikne nejaká tá dráma, tak diváci dajú strelcom spätnú väzbu. Ale každopádne, my strelci, keď strieľame, tak musíme byť extrémne koncentrovaní na to, čo robíme a sme v takom naladení a hlbokom sústredení, že sa nenecháva rušiť.

Aké máte plány po návrate z Japonska?

Odpočinok (smiech). Bolo toho veľa za posledné dva roky a začínam už cítiť únavu. Nechcem aby to vyznelo, že som sa pripravoval len dva roky. Pripravujem sa neustále, iba posledné dva roky boli veľmi intenzívne, kedy naozaj neexistovalo nič iné, len športová príprava. Teším sa na oddych a na to, že si ho budem môcť dopriať, lebo doteraz to možné nebolo. A to aj tým, že sme nevedeli, či budeme alebo nebude paralympiáda. Lebo pripravujete sa aj vtedy, ak to vyzerá, že možno nebude, lebo, čo ak predsa len bude...

Ďalšia by mala byť, ak sa opäť nič neočakávané nevyskytne, o tri roky. Máte ešte ambíciu skúsiť aj svoju piatu?

Určite. Výkonnosť stále mám. Keby som obsadzoval druhú polovicu štartovej listiny, tak by som možno o tom rozmýšľal inak. Ale takto mi to nedá pokoj. Je to jednoducho jediná vec, ktorá mi v tom športe chýba. Všetko ostatné sa mi podarilo získať. A pokiaľ budem mať výkonnosť, tak sa minimálne pokúsim si tento športový sen splniť.