BRATISLAVA – Prvý raz v histórii si dnes slovenská verejnosť pripomína inváziu sovietskych a spojeneckých vojsk z 21. augusta 1968 ako pamätný deň.
"Udalosti z roku 1968 si treba pripomínať tým skôr, že odvtedy uplynulo viac než pol storočia. Pamätníci už majú vyšší vek a politici, ktorí boli zainteresovaní na vtedajšom dianí, už nie sú nažive. Treba pripomínať, že išlo o okupáciu našej krajiny a tiež o nesmierne tvrdú vojenskú inváziu, pri ktorej do konca roka 1968 zahynulo viac než 100 ľudí, z toho na Slovensku vyše 20," povedal historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa.
Počet obetí spojených s vpádom a prítomnosťou sovietskych vojsk sa odhaduje na viac ako 400. Išlo o najväčšiu vojenskú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny. Okrem Sovietskeho zväzu sa na nej podieľali aj ďalšie štáty Varšavskej zmluvy – Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Nemecká demokratická republika.
Neospravedlniteľný zásah
"Bol to neospravedlniteľný zásah, akých Európa zažila veľmi málo – ako príklad možno uviesť Maďarsko v roku 1956, prípadne niektoré akcie v Poľsku, čo však bolo relatívne krátko po konci 2. svetovej vojny. V 60. rokoch sa však ani nesúhlas s reformami nemusel riešiť takýmto tvrdým spôsobom," vysvetlil Dubovský.
Deň obetí okupácie Československa v roku 1968 sa zaradil medzi pamätné dni novelou zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, ktorú parlament schválil 3. novembra 2020. Okupáciu pripomína aj 21. jún, Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády v roku 1991.
Žiadna demokracia
Ozbrojená invázia v noci z 20. na 21. augusta násilne ukončila proces demokratizácie známy tiež ako Pražská jar. Politický odmäk v Československu prebiehal už počas 60. rokov 20. storočia. V januári 1968 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexander Dubček. V apríli prijalo vedenie strany Akčný program KSČ, ktorý obsahoval viaceré návrhy na reformy – posilnenie slobody tlače, rozšírenie občianskych práv, ekonomické zmeny, lepšiu dostupnosť spotrebného tovaru, pripúšťal možnosť vlády viacerých strán.
Antireformná časť KSČ dávala najavo nesúhlas s prebiehajúcimi zmenami. Znepokojené bolo aj sovietske vedenie, ktoré na viacerých rokovaniach žiadalo rázny postup proti antisocialistickým silám. V dňoch 20. až 30. júna sa v Československu konalo vojenské cvičenie Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava, pričom sovietske jednotky odkladali odchod z ČSSR až do prelomu júla a augusta.
Členovia vedenia KSČ a KSSZ (Komunistickej strany Sovietskeho zväzu) na čele s Dubčekom a Leonidom Brežnevom sa stretli na rokovaniach v železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou od 29. júla do 1. augusta. Krátko na to 3. augusta 1968 v Bratislave predstavitelia ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR podpísali tzv. Bratislavskú deklaráciu, v ktorej bola zakotvená aj Brežnevova doktrína: právo Sovietskeho zväzu intervenovať v spojeneckých štátoch. Počas konferencie sovietskym predstaviteľom doručili tzv. pozývací list, ktorý bol zámienkou pre inváziu a ktorý podpísal Vasiľ Biľak spolu s ďalšími štyrmi funkcionármi KSČ.
Sovietske vedenie rokovalo o postupe voči Československu 15. až 17. augusta, o deň neskôr potvrdilo spoločnú vojenskú akciu všetkých piatich zainteresovaných štátov. Intervenčné jednotky v počte 750.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami prekročili hranice 20. augusta okolo 23.00 h večer. Ich vstup oznámil veľvyslanec ZSSR Stepan Červonenko osobne prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi.
Dubček prevezený do Moskvy
Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde sa k nim pripojila aj oficiálna delegácia vedená prezidentom Svobodom. Zástupcovia ČSSR tu pod nátlakom podpísali súhlas s pobytom intervenčných vojsk (tzv. moskovský protokol), ako jediný ho nepodpísal predseda Národného frontu František Kriegel.
Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR schválil parlament. Protagonisti Pražskej jari boli postupne zbavovaní funkcií, resp. rezignovali dobrovoľne. Začal sa proces normalizácie. Komunistický režim pretrval vyše 21 rokov do Novembra ´89.
"Je to aj poučenie, že s diktátorskými a totalitnými krajinami sa nedá vyjednávať slušne a diplomaticky, ako to robil Alexander Dubček. Ukazuje sa, že by sme si mali veľmi precízne vyberať svojich spojencov, ktorí nám v kritických momentoch dokážu pomôcť," doplnil historik Patrik Dubovský z ÚPN.
