BRATISLAVA – Medzi povolania, pre ktoré je pandémia korony ozajstnou skúškou, jednoznačne patria aj záchranári a operátori tiesňovej linky 155. Ako zvládli rok s covidom-19, čo sa za ten čas naučili a aká je situácia dnes, hovorí vedúci Krajského operačného strediska Záchrannej zdravotnej služby pre Bratislavský kraj Dalibor Pavlík.
Ako si dnes spomínate na obdobie pred rokom?
Pri prvej vlne mali všetci strach. Stačilo, že človek zakašľal, a už si myslel, že je to korona. Nebol ešte dostatok informácií a to sa prejavovalo aj takto. Ľudia nevedeli, či majú ísť k obvodnému lekárovi, rovno do nemocnice, alebo ostať doma. Veľmi nám to zaťažovalo linky, počet hovorov niekoľkonásobne stúpol.
Nebáli sa posádky chodiť k nakazeným?
Vtedy sme sami nevedeli, čo od covidu čakať, ako sa situácia vyvinie. Bolo málo informácií. Dnes sme oveľa múdrejší. S väčším množstvom prípadov sú aj záchranári ostrieľanejší. Máme dané pevné pravidlá, takže nemáme až taký strach o posádku. Už sme v tejto situácii rok, dokázali sme sa prispôsobiť.
Ako teda dnes vyzerá komunikácia s človekom, ktorý volá na linku 155?
Dispečeri sa už vedia lepšie pýtať a dostanú od človeka aj viac informácií – napríklad či sa bol testovať, kedy a s akým výsledkom, pýtajú sa volajúceho, či už neprekonal toto ochorenie. Potom sa ide cielene na príznaky – kašeľ, zvýšená teplota počas posledných dní, vracanie, strata čuchu, chuti, príznaky podobné chrípke.
Odpovedajú ľudia vždy pravdivo?
Stane sa, že veci zataja, alebo nepovedia pravdu – niekedy úmyselne, inokedy skôr z nevedomosti. Záchranku si totiž dosť často nevolá sám pacient, ale napríklad jeho rodinný príslušník, ktorý pri ňom nie je a niekedy ani nevie na otázky pravdivo odpovedať.
Momentálne máme prípadov ešte stále dramaticky viac ako v prvej vlne, aj keď čísla nakazených pomaly klesajú. Vidíte nejakú zmenu v správaní ľudí?
Určite áno. Dnes už nám v drvivej väčšine volajú prípady, ktoré naozaj volať majú. V prvej vlne volali všetci. Teraz už ľudia vedia, ako sa majú správať, čo si majú všímať, že sa môžu ísť otestovať do MOM-ky, začalo sa aj s očkovaním. Celkovo nie sú v takej panike ako pri prvej vlne, keď prišlo niečo nové a nepoznané.
Máte pocit, že oceňujú vašu prácu?
Nie je to, žiaľ, pravidlo. Niekedy však pacienti poďakujú a to je veľmi príjemné. Potešili nás aj niektoré firmy, ktoré nám poslali minerálky, energetické nápoje či sladkosti. Okolité reštaurácie nám zas dávajú menu len za cenu gastrolístka. Oceňujeme aj benefit – pre zdravotníkov dáta zadarmo do septembra, aby sme mohli byť intenzívnejšie v kontakte so svojimi rodinami. Ja sám to určite využijem. Vnímame všetky tieto gestá podpory a tešíme sa z nich.
Ako situáciu zvládate vy a vaši kolegovia?
Služieb aj hovorov je veľmi veľa, pracovné tempo je vysoké. Pandémia je tu s nami už rok a sme z toho vyčerpaní. Keď máte počas bežnej prevádzky 40 až 60 hovorov, tak sa stihnete medzi nimi trochu otriasť, oddýchnuť si. Keď ich máte denne 200 a hovor ide za hovorom, je to naozaj enormne únavné.
Neodrádza vás trochu táto skúsenosť z pandémie od ďalšieho pôsobenia v zdravotníctve?
Nie, pre nás je naša práca naozaj skôr poslanie. Či už v sanitke, alebo operačnom stredisku, prípadne v nemocnici. Dokonca myslím, že nás zdravotníkov táto situácia v poslednom čase aj viac stmelila. Musíme dobre spolupracovať, aby bolo o pacientov postarané a všetko správne fungovalo. Áno, sme všetci vyčerpaní, ale stále sme tu pre ľudí, ktorí nás potrebujú.
Ako relaxujete, dopĺňate energiu?
Všetci sme teraz enormne vyťažení, voľného času je menej. Väčšina z nás trávi čas s rodinami, ktoré sú nám oporou. Aj ja mám malé dieťa, ktoré ostalo bez škôlky. So ženou sme sa museli dohodnúť, kto sa oň postará doma. Ona túto časť pokryla, aby som mohol ďalej pracovať. Rád by som sa jej takto poďakoval, lebo viem, že to nie je vždy jednoduché.
A čo vám pomáha pri práci priamo na dispečingu?
Rozhovory medzi kolegami, aj to je určitá forma psychohygieny. Každý máme aj ten svoj „doping“ – v mojom prípade je to káva. Kto potrebuje, môže sa obrátiť aj na nášho psychológa. Máme takisto relaxačnú miestnosť s bežiacim pásom, takže ak niekto potrebuje zo seba niečo dostať, môže zvoliť i túto formu.
Druhá vlna sa ešte neskončila a už sa hovorí o tretej, vidíte nejaké svetlo na konci tunela?
Určite áno. Treba sa pozerať vpred pozitívne. Máme očkovanie, aj keď to ide možno pomalšie, ako by sme chceli. Ďalšiu časť populácie máme zas premorenú. Ak by aj tretia vlna prišla, nemusela by byť už taká silná. Ale, samozrejme, veľa bude závisieť od toho, ako sa budú správať ľudia.
Na čo sa tešíte po odznení pandémie najviac vy?
Na dovolenku. Stačí aj na Slovensku, aspoň na dva týždne vybehnúť niekam na chatu, pozrieť rodinu, ktorú som dlho nevidel. Budem rád, keď už toto všetko časom opadne, ľudia budú spokojnejší, bude menej pacientov v nemocniciach a situácia sa vráti do normálu. Na to sa teším.
VIAC O DÁTACH PRE ZDRAVOTNÍKOV ZADARMO
Advertoriál pripravený v spolupráci so spoločnosťou Telekom.
