PRAHA - Komunisti po februárovom prevrate v roku 1948 začali s budovaním totalitného systému a k tomu patrilo aj zúčtovanie s politickými protivníkmi. Popri prenasledovaní a popravách otvorených odporcov ako boli Heliodor Píka či Milada Horáková, začali za prispenia sovietskych poradcov hľadať triedneho nepriateľa vo vlastných radoch. Rozhlas 25. februára 1951 informoval o odhalení "protištátneho sprisahania", do ktorého boli podľa strany zapojení aj Vladimír Clementis a Gustáv Husák.
Okrúhle výročie najväčšieho politického procesu v dejinách: Pred 70 rokmi popravili Miladu Horákovú
Obaja dovtedy vysokí predstavitelia režimu boli obvinení z buržoázneho nacionalizmu, ďalší komunisti - ako napríklad Otto Sling a Marie Švermová - z protištátnej činnosti. Oznámeniu rozhlasu predchádzala schôdza ÚV KSČ, ktorá sa konala 21. až 24. februára 1951. Na nej bola okrem iného prednesená správa "o prípade Clementisa a jeho spoluvinníkov zo zločineckej skupiny buržoáznych nacionalistov". Clementis, Husák, Ladislav Novomeský a ďalší obvinení boli vylúčení z KSČ a zbavení straníckych funkcií.
V ďalšom období potom hľadanie vnútorného nepriateľa naberalo stále väčšie obrátky a zasiahlo až do najvyšších priečok straníckeho rebríčka. Vyvrcholením bol v roku 1952 proces s "protištátnym sprisahaneckým centrom" bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánskeho, v ktorom na trest smrti odsúdili 11 funkcionárov. Práve do tohto procesu bol zaradený aj pôvodne "buržoázny nacionalista" Vladimír (Vlado) Clementis, minister zahraničia v rokoch 1948 až 1950.
Clementis mal za sebou emigráciu vo Francúzsku a v Anglicku, kde v čase nacistickej okupácie okrem iného pracoval v BBC. V roku 1939 bol vylúčený z KSČ pre nesúhlas so sovietsko-nemeckým paktom, po vojne mu ale členstvo obnovili. Už od roku 1948, kedy sa stal ministrom, však bol tŕňom v oku sovietskym pozorovateľom. Nakoniec bol odvolaný z funkcie ministra, zatknutý a v decembri 1952 popravený. V rovnakom procese dostal trest smrti tiež vedúci tajomník krajského výboru KSČ v Brne Šling.
Ďalším zo stranícky vysoko postavených "zradcov" z februára 1951 bol aj právnik a neskorší československý prezident Gustáv Husák. Husákova politická hviezda začala stúpať počas druhej svetovej vojny, kedy sa stal členom vedenia slovenskej komunistickej strany a predsedníctva ilegálnej Slovenskej národnej rady a podieľal sa na príprave Slovenského národného povstania. Po vojne stál na čele Zboru povereníkov plniacom úlohu slovenskej vlády, mal pod kontrolou políciu aj Štátnu bezpečnosť.
Na jar 1950 Husáka spolu s ďalšími obvinili z buržoázneho nacionalizmu a v apríli 1954 odsúdili na doživotie. V roku 1960 bol po amnestii prepustený z väzenia a roku 1963 rehabilitovaný. V roku 1968 v čase Pražskej jari patril spočiatku k reformistom, neskôr sa ale v apríli 1969 dostal do čela KSČ ako jeden z hlavných exponentov začínajúcej normalizácie. V máji 1975 sa stal prezidentom republiky a k abdikácii bol donútený až po novembri 1989.