BRATISLAVA - Vo všeobecnosti panuje domnienka, že silové športy patria len silným chlapom. Jana Beňačková je však dôkazom toho, že "ironmankou" môže byť aj žena. A nie hocijakou.
Príbeh vicemajsterky Slovenska v dlhom triatlone sa začal už v roku 2011, keď jej kamaráti zorganizovali prvý Cross Sprint Triatlon na Liptovskej Mare. Jana, ktorá dovtedy bicyklovala a plávala len rekreačne, sa rozhodla, že to vyskúša.
"Keď už som sa prihlásila, musela som začať behať. Beh som nenávidela. Boleli pri ňom nohy. Ešte som aj fajčila, asi tak priemerne 8 až 10 cigariet denne a každé ráno mi pískalo v prieduškách. A zrazu, ten deň bol tu. Vtedy, ešte s bývalým manželom Saškom, sme celkom nevedeli do čoho ideme," opisuje začiatky Jana.
Vo svojom prvom triatlone v živote si vybojovala druhé miesto spomedzi žien. Jane sa to tak zapáčilo, že sa rozhodla, že v športovaní bude pokračovať. "Nastúpila som do vlaku, v ktorom sa veziem dodnes. Tréningové dávky sa začali zvyšovať. Z horského triatlonu, kde som sa stala viacnásobnou Majsterkou SR, som pokročila na klasický triatlon na cestnom bicykli. Najskôr šprint, potom olympijská vzdialenosť, následne vzdialenosť polovičného Ironmana. To všetko za deväť rokov. Zažila som pády, krv na pretekoch, roztrhnutú reťaz, ktorá sa nedala opraviť, no aj slzy smútku a šťastia v cieli," hovorí Jana.
Pomohol koronavírus
Jane chýbal už len tzv. "kráľovský triatlon". "Ako môže niekto zaplávať 3,8 kilometra potom ísť 180 kilometrov na bicykli a ešte odbehnúť po tom všetkom maratón? Veď to sa nedá! Ako na to trénujú tí, čo chodia do práce? Ako je možné, že to zvládnu?" pýtala sa Jana sama seba. Paradoxne, v trénovaní jej pomohli aj opatrenia súvisiace s pandémiou koronavírusu.
"Mesiac sme nemohli chodiť do práce a potom nasledoval jemne obmedzený režim. Na základe tohto všetkého som sa rozhodla, že pretekov sa zúčastním alebo minimálne skúsim prísť do cieľa. Nikto v mojom okolí nebol touto myšlienkou veľmi nadšený. Hlavne nie môj priateľ Luki, ktorý mi stále vravel, že sa budem veľmi trápiť a viackrát ma odhováral. Ale nedala som sa," opisuje.
A tak Jana začala trénovať ešte tvrdšie, behávala, bicyklovala aj plávala takmer každý deň. Veľakrát to bolo cez slzy, no stále sa nevzdávala.
"Samozrejme, po viacerých dlhých tréningoch ma začala bolieť šľacha na chodidle. V hlave sa mi premietli najhoršie scenáre. Dostanem zápal a môžem sa s pretekmi rozlúčiť. Dopriala som si pár dní kľudu a noha sa zotavila. Mala som aj obavy o kolená, ako vydržia taký nápor, nemám totiž predné väzy a musím si dávať naozaj pozor. Vnútorný hlas mi však hovoril, že ľudia trpia aj inými chorobami a majú väčšie problémy, ktoré prekonajú a Ironman je oproti tomu úplná malina," povzbudzovala sa Jana.
Nastal deň D
Preteky sa konali prvého augusta a, ako to už v strede leta býva, teploty sa vyšplhali na 30 stupňov. Ako prvá disciplína bola plávanie, ktoré Jana dokončila za jednu hodinu a desať minút. Nasledovalo bicyklovanie, pri ktorom bola svedkom aj nepríjemného pádu z bicykla.
"Spomalilo ma aj to, že som počas bicyklovania musela štyrikrát krát zosadnúť a preniesť bicykel v ruke asi 150 metrov, keďže na ceste ostalo sklo z traktora," opísala druhú disciplínu. Najobávanejšou disciplínou bol beh, keďže bolo veľmi teplo.
"V panujúcom teple som spomalila o pol minúty na kilometer a užívala si trať a divákov. Na Lodenici som sa tešila, koho stretnem na vale, v parku a zasa v parku a zasa na vale, na Lodenici a takto dookola. Predstavovala som si, že bežím s kamošmi tréning, okolo sú diváci a bicykel a plávanie som vôbec predtým nešla," hovorí vicemajsterka Slovenska.
Jana nakoniec dobehla do cieľa po 11 hodinách a 40 minútach a stala sa tak vicemajsterkou Slovenska. "Cítila som unavené nohy, ale v podstate som bola úplne v pohode. Stala som sa vicemajsterkou Slovenska v dlhom triatlone. Nič sa pocitu dobehnutia do cieľa nevyrovná, zvíťazíte sami nad sebou a z toho môžete čerpať veľa energie. Za tie boľavé dni to stojí. Vážim si, že som trať prešla, že ma moje telo nesklamalo. Pre takéto momenty sa oplatí byť na tomto svete a bojovať až do konca," opísala svoje pocity po dobehnutí do cieľa.
