NITRA – Vysokoškolák Tomáš Idešic sa neváhal postaviť do prvej línie boja proti epidémii koronavírusu. Zvládnuť však náročnú situáciu po psychickej stránke nie je vôbec jednoduché, čo priznal aj samotný mladík.
Záchranár Tomáš, ktorý je prvákom na Katedre klinických disciplín a urgentnej medicíny UKF v Nitre, je niekoľko rokov členom Centrálnej záchrannej služby. Tá vykonáva pátracie akcie či transporty z ťažko prístupných terénov. Posledné mesiace však priniesli zmeny.
„Spolu s kolegami z Centrálnej záchrannej služby, medzi ktorými je aj môj spolužiak z urgentnej zdravotnej starostlivosti Philip Dvorštiak, sme pôsobili na viacerých miestach. Boli medzi nimi Nemocnica Malacky, kde išlo o zabezpečovanie vstupu pred nemocnicou v triediacom stane, karanténne stredisko v Piešťanoch aj v bratislavskom internáte Družba. Okrem toho naša organizácia pôsobila aj vo Fakultnej nemocnici Trnava, taktiež v triediacom stane a v ďalších karanténnych strediskách, ako napríklad Senica-Kunov,“ opísal Tomáš pre Ukf.sk.
Podľa jeho slov boli k dispozícii 24 hodín, 7 dní v týždni. „Náplňou mojej práce bolo napríklad v karanténnom stredisku v Piešťanoch prijímanie a triedenie repatriantov – takzvaná triáž. Boli sme k dispozícii repatriantom v podstate s čímkoľvek. Samozrejme, neprichádzali sme s nimi do priameho styku, naša pomoc sa týkala najmä komunikácie s pozitívnymi ľuďmi. Telefonovali sme s nimi trikrát denne ohľadom ich zdravotného stavu – aby si zmerali teplotu, pýtali sme sa ich, či pociťujú alebo nepociťujú ďalšie príznaky a podobne,“ spomína študent.
Tomáša najviac zaujal príbeh jednej ženy z piešťanského karanténneho strediska. „Bola pozitívna a mala zo sebou dve malé deti. Tie boli negatívne, takže som s ňou komunikoval, či nepociťujú nejaké príznaky. No a hlavne som s ňou cez mobilný telefón riešil prevoz k nej domov. Bolo to veľmi ťažké pre ňu aj pre mňa, pretože som chápal, čo zažíva. Nevedel som si predstaviť, ako môže v tej nie veľkej izbe fungovať spolu s malými deťmi, až kým nebude mať negatívny test. Bolo mi ich naozaj ľúto a vždy som jej vyšiel v ústrety, či už v kúpe plienok alebo aj v iných veciach, ktoré potrebovala.“
Ženu nakoniec vyzdvihol hasičský bioHazard tím a previezol ju na miesto, kam mala ísť. „Toto bolo potrebné odkomunikovať aj s krajským operačným strediskom,“ doplnil mladík.
Tomáš priznal, že celá situácia bola náročná najmä po psychickej stránke. „Počas pandémie to bolo naozaj ťažké, keďže veci sa menili z minúty na minútu a niekedy sa informácie k nám dostávali až ako k posledným. Ale zvládli sme to a zvládam to aj naďalej – veď ja som si vybral túto prácu, pomáhať ľuďom v núdzi ma napĺňa, preto aj študujem urgentnú zdravotnú starostlivosť.“
Vysokoškolák sa počas pôsobenia v Centrálnej záchrannej službe stretol už s viacerými ťažkými situáciami na psychiku. „Napríklad pri pátracej akcii v Dunajskej Lužnej, kde sme pátrali po 27-ročnom chalanovi, ktorý bol nezvestný už týždeň. To bolo náročné na psychiku aj preto, lebo sa volal ako ja a mal aj takisto rokov. Našli sme ho nakoniec bez známok života. Museli sme to oznámiť rodine, ktorá čakala, že ho nájdeme živého a zdravého. Vtedy bolo veľmi ťažké pre mňa vidieť na vlastné oči ten smútok v očiach rodičov a ten žiaľ. Priznám sa, že aj ja som mal čo so sebou robiť.“
Tomášovi v zvládaní psychického náporu najviac pomáha čas strávený s priateľkou alebo v prírode. „A dobrá hudba – pri hudbe viem úplne vypnúť,“ dodal.
