BRATISLAVA - Mal jedenásť rokov, keď sa ocitol v nemeckom koncestračnom tábore Osvienčime. Neskôr zažil ťažké chvíle aj v Mauthausene, v Gelku či Gunskirchene. Prežil aj Pochod smrti. Svoje zážitky si zapisoval a neskôr vydal knihu. Pavel Taussig napísal svoj životopis pre svojho syna, ktorému ho daroval symbolicky na jedenáste narodeniny.
Pavel Taussig mal v podstate šťastie v nešťastí. Do tábora smrti ho deportovali ako 11-ročného, spolu s jeho rodičmi a inými rodinnými príslušníkmi. Po oslobodení v roku 1945 strávil tri mesiace v provizórnych nemocniciach, kde sa snažil dať dokopy, aby mohol odcestovať domov do Bratislavy spolu s ďalšími oslobodenými deťmi.
Čas si krátil písaním denníka. V roku 1981 napísal svoj životopis, ktorý venoval svojmu staršiemu synovi, ktorý mal v tom čase tiež 11 rokov. "Chcel som opísať osudy našej rodiny s dôrazom na holokaust. Snažil som sa pritom vžiť do myslenia jedenásťročného chlapca a neodradiť ho od čítania záplavy neznámych mien a pojmov," napísal Taussig na úvod vo svojej knihe.
Knihu ste napísali pre syna k 11. narodeninám. Aká bola odozva?
Odozva bola nulová. Dni plynuli a syn sa ma na nič nepýtal. Napokon som to nevydržal a poprosil som manželku, aby sa ho spýtala, čo si o otcovom dare myslí. Chudák chlapec sa priznal, že sa mu to nepáči a že to čítať nechce. Pochopil som, že by bol radšej čítal o otcovi-supermanovi. Bol na ten text vtedy jednoducho ešte primladý. Neskôr si moje spomienky prečítal so záujmom a so svojim mladším bratom mi ich prepísal na počítači. Dnes ich ovláda hádam lepšie, ako ja.
Aké ste mali pocity pri prepisovaní vašich zápiskov? Ako chlapec ste písali väčšinou o jedle, ale nie o pocitoch, ktoré ste prežívali.
Mal som nepríjemné pocity. Tých som sa nezbavil dodnes. Zakaždým, keď sa touto témou zapodievam, stúpa mi tlak a hnevám sa sám na seba, že sa k týmto neradostným zážitkom vraciam. Moje spomienky na koncentrák som písal v rakúskych nemocniciach tesne po oslobodení. Neboli to ale riadne nemocnice, ale napochytro upravené kancelárske miestnosti nemeckých kasární a americkí lekári nemali pre nás, oslobodených väzňov, dosť liekov a potravín. Zrejme bol pre mňa pocit hladu pálčivejší, ako rozjímanie nad príkoriami, ktoré sa mi udiali.
Spomínate si, ako ste sa cítili, keď vás ako 11-ročné dieťa oddelili od rodičov?
Najprv ma spolu s otcom oddelili od matky. Vtedy som bol presvedčený, že ju budem chodiť navštevovať. Po týždni ma oddelili od otca, toho som ale po práci navštevovať mohol, kým neochorel a nedostal sa na ošetrovňu, kam už som sa za ním nedostal. To oddeľovanie prišlo postupne a kým som koncom januára nenastúpil na pochod pri evakuácii tábora, mal som nádej, že sa s rodičmi stretnem.
Po tom, ako vás oslobodili, ste ešte nejakú dobu strávili v nemocniciach. Mysleli ste vtedy na rodinu? Verili ste, že sú nažive?
Na rodinu som síce myslel, ale bol som presvedčený, že ani otec, ani matka už nežije. V skupine československých chlapcov, s ktorými som sa po oslobodení vracal do vlasti, sme si uvedomovali, aká malá je pravdepodobnosť, že rodičia vojnu prežili. Že bude lepšie, škrtnúť ich zo spomienok. Keď teda ktosi z nás začal uvažovať, čo mu mama po návrate uvarí, okamžite ho ostatní napomenuli, že ho žiadna mama čakať nebude. Chlapci bohužiaľ väčšinou tipovali správne: len máloktorý z nich mal to šťastie, že aspoň jeden z rodičov prežil.
Keď ste sa stretli s rodičmi, hovorili ste o tom, čo ste za tú dobu odlúčenia prežívali?
Nie. To nebola téma. Rodičia sa ma na nič pýtať nemuseli, pretože si prečítali moje zápisky. Ja som sa ich nikdy na nič nepýtal, takže dodnes napríklad neviem, ako sa matka dostala z nemeckého Lippstadtu, kde ju oslobodila Američania, do Bratislavy. O otcovi viem len toľko, že ho oslobodila Červená armáda na ošetrovni v Auschwitzi-Birkenau, odkiaľ sa vracal cez Košice a že sa cestou do Bratislavy istý čas liečil vo Vysokých Tatrách. Ale žiadne detaily.
Spomínali ste, že po skončení vojny ste stretli chlapca, ktorý bol s vami na jednej prični v koncentračnom tábore, ale potom ste sa vôbec nerozprávali. Prečo?
Neviem. To bol všeobecný fenomén. Ako keby sme sa za to prekonané utrpenie hanbili. Trvalo desaťročia, kým sme my, bývalí väzni, náš postoj zmenili.
Aká je vaša najhoršia a naopak najlepšia spomienka z detstva?
Najprv tá najhoršia. Niekoľko dní po oslobodení sme sa so skupinou desať- až štrnásťročných chlapcov ocitli v záchytnom tábore pre oslobodených väzňov na bývalom nemeckom letisku v obci Hörsching pri Linzi. Tam som dostal žalúdočné kŕče, spojené s hnačkou. Kamaráti videli, že je zle a zavolali lekára. Bol to tiež oslobodený väzeň, Maďar, ktorý ma prezrel a vyslovil diagnózu: Smrteľne chorý! - Ja som ho zreteľne počul a pomyslel som si, že je to veľmi nespravodlivé, keď teraz na slobode po všetkých prežitých útrapách musím zomrieť, pretože som som zjedol čosi, čo som nemal. Preniesli ma do nemocnice, kde som sa pozviechal. A tá najlepšia? Že som po návrate do Bratislavy našiel oboch rodičov.
Čo si myslíte o tom, že v dnešnej dobe je veľa ľudí, ktorí tvrdia, že 2. svetová vojna nebola "až taká zlá", prípadne dokonca holokaust popierajú? Stretli ste sa s tým aj vy osobne?
Samozrejme, že pre ľudí, ktorí nezažili na vlastnej koži koncentrák, nemuseli bojovať na fronte alebo nestratili príbuzných a majetok pri náletoch, nebola 2. svetová vojna až taká krutá. Pokiaľ ide o popieračov holokaustu, našťastie som sa so žiadnym z nich nestretol. Necnie sa mi po nich a nemám chuť im čosi odkazovať.
