Chlapček žil ako v stredoveku: Darovali sme mu svetlo!

Rozpadávajúci sa domček v dedinke Lentvora už zažil veľa smútku a nešťastia. Jeho obyvatelia, vdovec Alexander Šándor (52) a jeho štyria synovia - Marcel, Šaňo, Bohuš a malý Erik sa však na krutý osud ani slovkom neposťažujú.

Nešťastie sa na nich začalo sypať pred vyše šiestimi rokmi, krátko potom, ako sa narodil Erik. Chlapca nemalo ani rok, keď jeho mame Nadi († 38) diagnostikovali rakovinu pľúc. „Trápila sa vyše roka, bola aj na liečení v Tatrách, ležala v nemocnici v Lučenci, ale nič nepomohlo,“ vysvetlí hlava rodiny. Alexander Šándor toho veľa nenahovorí. Svoj smútok ukrýva hlboko vnútri.

BEZ MAMY, BEZ SVETLA

Krátko po smrti manželky prišiel o prácu. „Družstvo, kde som pásol ovce a v zime kŕmil dobytok, skrachovalo. S robotou je tu veľká bieda,“ hovorí. Peniaze nestačili na to, aby uživil štyroch synov aj platil úcty - dlh za elektrinu mu narástol na desiatky tisíc, až ich nakoniec v roku 2001 od elektriny úplne odpojili.

Boli bez mamy i bez svetla, no osud ďalej skúšal súdržnosť a silu rodiny. Akoby nestačilo, že malý Erik si na mamu nepamätá! Akoby nestačilo, že nezažil Vianoce s vysvieteným stromčekom! Akoby nestačilo, že žije v starom domčeku nielen bez elektriny, ale aj bez vody - ako v 19. storočí! Na jar náhle zoslabol, nechutilo mu jest, nevládal chodiť. Vyľakaný otec sa v lučeneckej nemocnici dozvedel krutú pravdu - Erik má nevyliečiteľnú cukrovku! Koniec sladkostiam, šanteniu a behaniu bez kontroly, zato istota, že do konca života potrebuje každý deň najmenej štyri injekcie inzulínu...

SVETLO AKO NÁDEJ

Odkedy sme koncom októbra prvý raz písali o Erikovom smutnom osude, chceli sme mu jeho život aspoň trochu uľahčiť. Vydavateľ nedeľníka Ringier Slovakia súhlasil, že sa postaráme, aby Šándorovci opäť mali elektrinu. Žiaľ, veci nešli tak rýchlo, ako by sme si želali. Starý dom a staré vedenie celú situáciu komplikujú. Potrvá ešte pár mesiacov, kým v elektrárniach vypracujú projekt, urobia revíziu rozvodov a rodinu pripoja na sieť. Napriek tomu sme zariadili, aby mali prúd už na Vianoce! „Čo ste nám doniesli? Svetlo? A to ako?“ neveriacky krútil hlavou otec Alexander. „Veď nemáme elektrinu!“ Keď však uvidel škatuľu s elektrocentrálou, ktorá im do času, kým ich opäť pripoja k elektrickej sieti, bude sama vyrábať elektrinu, takmer vyskočil.

„Elektrocentrála,“ skríkol malý Erik šťastne. Presne vedel, čo to je. „Takú sme obzerali v obchode, že by sa nám zišla, hurá!“ Vrhol sa otcovi okolo krku a na pár minút obaja vyzerali ako malé deti, radostne a rozšantene. Na perách úsmev, šťastie v očiach... A v tých Alexandrových sa dokonca niečo zalesklo...

ZÁSADNÁ ZMENA

O pár minút sme v izbe, ktorá slúži ako obývačka i spálňa pre otca a synov, zažali lampu. Skromne zariadená a príjemne vykúrená miestnosť vďaka svetlu akoby šibnutím čarovného prútika ihneď pôsobila útulnejšie. Taká je sila svetla.

„Váš dar, elektrina, nám zásadne zmení život,“ prizná bez rozpakov Alexander. „Aj kvôli chlapcovmu inzulínu. Musí byt v chladničke. Doteraz som ho mal u kamaráta, no keď to neustriehnem, zamrzne, ako sa nám to stalo teraz. Aj svetlo je dôležité, zvlášť teraz v zime, keď je tma ešte aj ráno a zotmie sa hneď po obede. Doteraz sme si svietili sviečkami a maličkou žiarovkou napojenou na autobatériu, ale teraz to už bude iné. Možno to bude znieť smiešne, ale pripadá mi to ako zázrak, že stačí stlačiť vypínač a je svetlo,“ raduje sa otec. Ale opatrne, akoby sa bál, že keď ukáže, čo prežíva, šťastie sa mu obráti chrbtom.

CHORÉ ŽIVÉ STRIEBRO

Zato malý Erik na mieste neposedí. Chvíľu je v izbe, chvíľu v kuchyni. Kto nevie, že je nevyliečiteľne chorý, ani by mu to nenapadlo. Miluje behanie s kamarátmi, bicyklovanie a futbal. Dokonca má vyhliadnutú 14-ročnú dievčinu ako svoju frajerku, háčik je iba v tom, že ona o tom ešte nevie. Je to spokojné, veselé dieťa. „Niekedy až moc. Ale nebýva nešťastný, nemá príčinu,“ myslí si jeho otec. „Na mamu sa nevypytuje. Niekedy na ňu spoločne s ostatnými synmi spomíname, vtedy počúva. Ale nešťastný, to nie je,“ pohladí svojho „chrústika Erika“, ako ho nežne volá, po neposlušných tmavých vlasoch. No syn náhle zosmutnie: „Najviac by som si želal, aby boli všetci zdraví...“ Na chvíľu sa zamyslí, ponorí kamsi hlboko do seba. „Ale nie je to také zlé. Nemôžem jest sladkosti, na čo som si ťažko zvykal a aj som potajomky zjedol čokoládu,“ prizná sa. „Potom mi vyskočil cukor a otec mi musel pichnúť inzulín. Pichá mi ho štyrikrát denne, do ruky aj do nohy, ale nebolí to, robí to nežne.“ Aj on pohladí otca po šedivých vlasoch.

AUTÁ VERZUS TAŠKA

Samozrejme, žiadnemu dieťaťu by sa nerátali Vianoce hračiek. Erik túžil po autodráhe. A keďže už majú elektrinu, aby si ju mohol zapojiť, darovali sme mu ju. Mala podstatne väčší úspech ako školská taška, knižky a iné potreby do školy. Veď do školy ide až v septembri, a to sa mu zdá poriadne ďaleko. „Aj keď ho doma učím čítať a písať, zatiaľ mu to veľmi nejde, je neposedný. Ale do školy určite pôjde. Len sa musím dohodnúť s riaditeľom, kto mu tam bude pichať inzulín. Či budem chodiť ja, alebo to zvládne niekto iný,“ rozmýšľa Alexander. Prísľub, že pred začiatkom školského roka mu pomôžeme vystrojiť syna do školy tak, aby mu nič nechýbalo, mu opäť na chvíľu rozjasní tvár.

NEDAJÚ SA!

Alexander dúfa, že keď bude syn chodiť do školy, podarí sa mu nájsť si prácu. Starší synovia už síce pracujú, chodia na týždňovky do Čiech, ale zatiaľ iba sezónne. A peňazí je stále akosi málo. „Ale, avšak čo nám chýba?! Pravdaže, manželka a mama, ale nejako si vystačíme a poradíme. Len sa nedokážem zmieriť s tým, že Erik je chorý. Keby nie to, som spokojný,“ opäť sa zamyslí. „No, ale veď už máme elektrinu, možno sa postupne začne všetko na lepšie obracať,“ vztýči hlavu, pripravený nepoddať sa osudu. Malý objíma otca a pozrú sa jeden druhému do očí. Ich pohľady hovoria, že osud si vybral ťažkých súperov. Týchto dvoch len tak niečo nepoloží