TREBIŠOV - Tvár Števka Tancoša (4) žiari šťastím. Už pol roka žije u svojho strýka a jeho družky. Volá ju mama a o svojej biologickej matke nechce ani počuť. Stále nedokáže zabudnúť na traumu, ktorú mu spôsobila.
Spomína na to, ako sa bál, keď ho v cudzom meste vysadila z auta a ponechala na pospas osudu. Pobláznila ju láska k chlapovi z Česka. Teraz už z lásky vytriezvela a sedí v košickej base.
„Julča mu písala list. Ľutuje, čo spravila. Chce, aby sme spolu s chlapcom prišli za ňou na návštevu do basy. Števko však o tom nechce ani počuť,“ hovorí chlapcov strýko Andrej (56). „Hneď začne plakať. Nechce ju. Volá ju Julča. Má na ňu zlé spomienky. Mamou volá moju Paulínu. Sú na seba veľmi naviazaní . “Malý Števko sa od svojej novej mamy Paulíny nepohne ani na krok. Stále sa smeje a veselo šteboce. Teší sa z nových vecí. Paulína mu stále niečo kupuje. „Tu má nové topánočky, tu zas nové nohavice a bundu. Ja už mám deti veľké, povydávané, tak sa teraz na staré kolená mám o koho starať. Nedám si ho za nič. Je mojím svetielkom života,“ tvrdí Paulína Maďarová (53).
Chlapec sa k nej stále túli a stíska ju okolo krku. Paulína mu denne varí. „Mám rád mäso aj polievku,“ tvrdí Števko. V chatrnej chalúpke býva len so svojimi opatrovateľmi. Ich vnúčatká sú však stále nablízku, takž e Števko sa má stále s kým hrať. „Ja sa oňho postarám. Dám ho do školy vyučiť remeslu, aby sa mal dobre. Len jedného sa bojím. Obaja s Paulou sme už starší. Môžeme sa rýchlo pominúť. Chcem mu preto otvoriť v kladnú knižku a niečo mu nasporiť, aby v osemnástich rokoch dostal nejakú korunku,“ uzatvára Andrej Tancoš.
