PRAHA - Politický prevrat vo februári 1948 dostal k moci Komunistickú stranu Československa (KSČ) vedenú Klementom Gottwaldom. Československo sa tak na viac ako 40 rokov dostalo do područia Sovietskeho zväzu a komunistický režim spôsobil nezmerné škody a ľudské tragédie. Zlomovým dátumom sa stal 25. február 1948, kedy prezident Edvard Beneš ustúpil nátlaku KSČ, podpísal demisiu nekomunistických ministrov a menoval nových ministrov navrhnutých komunistami.
Päťdesiat rokov od činu študenta, ktorý otriasol Československom: Jan Palach si vybral krutú smrť
KSČ sa dostala do vlády po tom, čo vďaka povojnovej eufórii a radikalizmu zvíťazila v parlamentných voľbách na jar 1946. V čele koaličného kabinetu stál vodca komunistov Gottwald, z 26 členov vlády bolo deväť komunistov, štyria národní socialisti, štyria ľudovci a štyria demokrati, traja sociálni demokrati a dvaja nestraníci. KSČ však pozvoľna strácala podporu obyvateľstva, a preto od leta 1947 zosilnila snahy o úplné prevzatie moci v krajine. Komunisti stupňovali kampane za znárodňovanie priemyslu a posilňovali svoje pozície v bezpečnostných zložkách.
Snaha o ovládnutie polície vyvrcholila rozhodnutím ministra vnútra za KSČ Václava Noska, ktorý 13. februára odvolal z funkcie osem nekomunistických policajných riaditeľov a nahradil ich komunistami. Po prudkej debate vláda rozhodla, že prepustení riaditelia sa musia vrátiť na svoje miesta, čo Nosek odmietol.
O tri dni neskôr sa národní socialisti vo vláde - Petr Zenkl, Hubert Ripka, Prokop Drtina a Jaroslav Stránský - dohodli podať demisiu, ak komunisti nebudú rešpektovať vládne uznesenie. Zároveň dúfali, že ich budú nasledovať aj ministri sociálnej demokracie. Týmto krokom chceli buď donútiť komunistov, aby sa podriadili rozhodnutiu vlády, alebo vyvolať vládnu krízu, ktorá by bola riešená vymenovaním úradníckej vlády a vypísaním predčasných volieb, ktoré by pravdepodobne skončili v neprospech komunistov.
Odstupujúci ministri si však nezabezpečili podporu sociálnych demokratov a bezpartajného ministra zahraničia Jana Masaryka a vláda tak nemohla byť rozpustená, pretože väčšina ministrov zostala. Gottwald 21. februára vyhlásil na Staromestskom námestí v Prahe zakladanie akčných výborov Národného frontu. Vtedy už vážne chorý prezident Beneš nakoniec 25. februára po nátlaku (Gottwald hrozil zatýkaním, ZSSR vojenskou intervenciou, komunisti poriadali tábory ľudu a nimi ovládané odbory vyhlásili generálny štrajk) demisiu prijal a zároveň menoval nových ministrov navrhnutých KSČ.
Gottwald vyhlásil "porážku reakcie a víťazstvo pracujúceho ľudu". Vláda zložila ústavný sľub 27. februára. Ďalší vývoj už nezadržateľne smeroval k nastoleniu komunistickej diktatúry.
Oslavy výročia takzvaného Víťazného februára patrili za komunistického režimu k tým najmasovejším. Na stožiaroch a v oknách sa trepotali československé a sovietske vlajky, v rozhlase sa hrali revolučné piesne, udeľovali sa vyznamenania, podniky sa predháňali v tom, ktorý z nich prijme smelší záväzok. Etapa začatá takzvaným Víťazným februárom skončila na jeseň roku 1989 zamatovou revolúciou a návratom k demokratickým princípom.
