PRAHA - Odborníci z českého Vojenského historického ústavu prišli so šokujúcimi informáciami. Prvýkrát po páde totality vypočítali, koľko vojakov zomrelo počas výkonu základnej vojenskej služby v Československej socialistickej republike. Zo štatistiky pre info.cz vyplýva, že aj keď republika nebola vo vojne, počet obetí v armáde bol porovnateľný s vojnovým stavom. Iba medzi rokmi 1964 až 1989 neprežilo službu v Československej ľudovej armáde 3843 mužov.
Celkový počet mŕtvych však bol za existencie socialistickej armády ešte mnohonásobne vyšší. Vojaci pritom neumierali v boji, ale pri bežnom výcviku, dopravných nehodách, cvičných streľbách a ďalších udalostiach spojených s pobytom na vojenskej službe. Veľa príslušníkov armády tiež spáchalo samovraždu. Aj keď zrejme každý, kto bol za socializmu na základnej vojenskej službe, sa buď priamo alebo nepriamo stretol s nejakou tragickou udalosťou, taký vysoký počet evidovaných úmrtí nečakali ani historici.
Napríklad len vo výcvikovom roku 1966/67 zahynulo pri výkone vojenskej služby alebo v súvislosti s ňou 278 vojakov. Nešlo pritom o žiadnu výnimku. „Od počiatku šesťdesiatych rokov sa počet úmrtí v armáde pohyboval cez dve stovky ročne prakticky každý rok,“ povedal v rozhovore pre info.cz historik Prokop Tomek z Vojenského historického ústavu.
V armádnom archíve sa mu podarilo dohľadať čísla o takzvaných mimoriadnych udalostiach v armáde od roku 1964 až do zamatovej revolúcie. „Staršiu štatistiku bohužiaľ nemám, ale dá sa predpokladať, že ani v päťdesiatych rokoch nešlo o výrazne nižšie čísla,“ pokračuje Prokop Tomek.
Vo výcvikovom roku 1964 až 1965 (počíta sa od septembra do septembra) zomrelo počas výkonu služby 237 vojakov, 429 utrpelo vážne zranenia. V ďalších rokoch to bolo 281 mŕtvych (374 zranených), potom 278 (397) a 268 (453). „Pod dve stovky sa počet úmrtí dostal až v roku 1972,“ uviedol Tomek. Možno vďaka zlepšeným bezpečnostným opatreniam vnútri Československej ľudovej armády sa počet tragických udalostí so smrteľnými následkami trvalo znižoval.
Vo výcvikovom roku 1984/85 sa z vojenčiny domov nevrátilo 103 mužov, v roku 1988/89, teda tesne pred revolúciou, to bolo 50 obetí takzvaných mimoriadnych udalostí. Na enormne vysokom počte mŕtvych vojakov v časoch socializmu to ale nič nemení. „Za obdobie 1969 až 1989 som napočítal 2799 usmrtených a 3146 ťažko zranených,“ uviedol Tomek. V priemere tak umieralo za posledné dve desaťročia socializmu na vojne každý rok 140 vojakov. Keby sa k tomu prirátali aj čísla zo šesťdesiatych rokov, tak počet mŕtvych od roku 1964 by sa vyšplhal na 250 ročne.
Štatistika mimoriadnych udalostí v Československej ľudovej armáde (ČSL) nerozlišuje, či pri nich zahynul vojak z povolania alebo takzvaný „záklaďák“, teda vojak základnej služby. Všeobecne sa ale predpokladá, že v drvivej väčšine išlo o úmrtie záklaďákov. V ČSL slúžilo 200 tisíc mužov, z toho 61 tisíc bolo „profesionálnych“ vojakov. Zvyšok tvorili príslušníci dvojročnej základnej vojenskej služby. Vysokoškoláci po absolvovaní takzvanej vojenskej katedry odchádzali na vojnu na jeden rok.
Príčiny smrti pri mimoriadnych udalostiach sú rôzneho charakteru. Od dopravných nehôd až po zastrelenie pri neopatrnej manipulácii so zbraňou či smrteľné úrazy pri cvičení v teréne. Časť vojakov si vzala život dobrovoľne. K tomu ale v mnohých prípadoch prispelo dlhé odlúčenie od rodiny alebo priateľky a z toho vyplývajúce problémy. Za mnohými samovraždami bola aj šikana medzi vojakmi. „Dňa 12. 1. 1972 voj. Luděk K. 1. Delostrelecký pluk 1. Tankovej divízie, samovražda zastrelením zo samopalu na str. stanovišti, labilný, možno šikana,“ píše sa stroho v jednej z tisícov archívnych správ o mimoriadnej udalosti v armáde.
V archívnej štatistike, z ktorej vychádza doktor Tomek, sa nerozlišuje medzi dokonanou samovraždou a pokusom o samovraždu. Obidve možnosti sú zahrnuté do jednej kolónky. Aj tak sú to hrozivé čísla, ktoré vypovedajú o atmosfére vo vtedajšej Československej ľudovej armáde. Vo výcvikovom roku 1965/66 sa dobrovoľne zabilo, alebo sa pokúsilo zabiť celkom 192 vojakov.
Aj keď sa armádnemu veleniu tesne pred pádom totality podarilo počet úmrtí v ČSL výrazne znížiť, dáta jednoznačne vypovedajú o tom, že služba v komunistickej armáde bola z hľadiska rizika úmrtia čisto štatisticky výrazne rizikovejšia ako práca dnešných profesionálnych vojakov. A mnohým mladým mužom tak pád socializmu a s ním aj koniec socialistického spôsobu „udržovania branných síl“ zachránil život.
