BRATISLAVA - Európska únia (EÚ) urobila veľký pokrok po plynovej kríze v roku 2009, aby sa niečo podobné už neopakovalo. Nové plynovodné prepojenia zlepšujú situáciu stredoeurópskych krajín, ako je Slovensko.
Napriek tomu únia nedokáže hovoriť navonok jednotným hlasom pri plynárenstve a ruské zámery, ako plynovod Nord Stream 2, zasievajú svár medzi členské krajiny. Ak by sa tento projekt napokon realizoval, Slovensko by naň ekonomicky najviac doplatilo. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal šéf energetického programu GLOBSEC Policy Institute Nolan Theisen.
Uplynulo už viac ako desaťročie od momentu, keď sa začal používať pojem plynová diplomacia. Teda využívanie dodávok zemného plynu na dosahovanie zahraničnopolitických cieľov vo vzťahu EÚ a Rusko. Platí to tak stále?
Z pohľadu EÚ je veľmi náročné dosiahnuť, aby hovorila jednotným hlasom. Vidieť to napríklad na postoji k plynovodu Nord Stream 2 a nie je to po prvý raz. Skorším príkladom boli dohady okolo výstavby plynovodu South Stream, ktorý Európska komisia napokon stopla. Hoci môžeme polemizovať, či to je alebo nie je spôsob, ako Rusko rozdeľuje EÚ, argumenty sú skôr v prospech tej prvej alternatívy. Minimálne do roku 2014 nebola v EÚ žiadna jednotná pozícia ohľadom plynovej diplomacie únie. Každá krajina hľadala vlastnú cestu, ako si zaistiť energetickú bezpečnosť, bez ohľadu na záujmy susedov. Príkladom bol plynovod South Stream, ktorý sa týkal balkánskych krajín takmer na 100 percent závislých od dodávok ruského plynu. Pri nich sa žiada, aby sa zamerali na diverzifikáciu zdrojov, odkiaľ môžu získať plyn. Nemyslím si po všetkých týchto skúsenostiach, že EÚ dokáže v plynárenstve hovoriť jednotným hlasom. Nord Stream 2 je len ďalším dôkazom. Kým sever Európy z neho získa, stred kontinentu, naopak, stratí.
Vníma ruský Gazprom tieto rozdiely a dokáže ich podnecovať aj cenotvorbou? Teda tým, že dáva rozdielne ceny za plyn rôznym krajinám?
Áno, vedia o tom, robili to a neprestávajú s týmito praktikami. Gazprom sa z ekonomického hľadiska správa ako monopolný dodávateľ a z politického hľadiska ho využívajú ako zbraň. Vďaka významnému trhovému podielu chce diktovať podmienky na trhu a výmenou za nižšie ceny kontrolovať prevádzku infraštruktúry. Netvrdím však, že je to úplné zlo a nevidím tento stav čiernobielo. Veľa sa zmenilo po plynovej kríze v roku 2009. Infraštruktúra je lepšia a viac prepojená, najmä v strednej Európe. Napríklad, ak by došlo k zastaveniu dodávok na plynovode Bratstvo pre Slovensko, nič vážne by sa nestalo. Plyn by dostalo iným smerom, hoci možno za vyššiu cenu. No netrpelo by jeho nedostatkom.
Takže EÚ už nehrozí podobná plynová kríza ako v roku 2009?
Nie, nehrozí. V minulosti som sa podieľal na modelovaní scenárov pre krajiny strednej a východnej Európy v prípade zastavenia dodávok plynu a ukázalo sa, že postupné zlepšovanie plynárenskej infraštruktúry znižuje riziká pri krízach. Ďalším dôležitým medzníkom bude rok 2020, keď sa počíta s dokončením viacerých projektov spoločného záujmu. Každopádne, od roku 2009 sa urobilo veľa pozitívneho v smere zvyšovania energetickej bezpečnosti EÚ. Vtedy navyše prišiel impulz, ktorý všetko urýchlil. O severojužnom plynovom prepojení sa hovorilo takmer dve desiatky rokov, no skutočne konať sa začalo až po plynovej kríze v roku 2009. Veľkým pokrokom boli reverzné prepojenia, ktoré umožňujú obojsmerný tok plynu. Vždy, keď sa pýtam predstaviteľov slovenskej exekutívy, tak už nemajú obavy z možnej plynovej krízy. Nanešťastie, tento vývoj oslabujú spory okolo projektu Nord Stream 2, ktorý ohrozuje bezpečnosť dodávok a konkurencieschopnosť strednej Európy. Tento projekt môže devalvovať všetko pozitívne, čo sa v plynárenstve vybudovalo v tomto regióne za posledných osem rokov.
Aké sú vaše očakávania ohľadom Nord Streamu 2? Pôjde do prevádzky?
Na túto otázku nemám jasnú odpoveď. Je to citlivá téma, ktorá stále rozdeľuje EÚ. Nejde totiž len o bezpečnosť dodávok, ktorá bude ohrozená, ale aj o finančný prospech z tranzitných poplatkov, o ktorý prídu viaceré stredoeurópske krajiny.
Má tento plynovod teda ekonomický význam?
To je diskutabilné. No vrátil by som sa ešte k predchádzajúcej otázke. Európska komisia nemá žiadne páky, aby zabránila Gazpromu postaviť ďalší plynovod popod Baltické more do nemeckého Greifswaldu. A to aj v prípade, ak by vyhlásila, že táto infraštruktúra nie je v súlade s tretím energetickým balíčkom. Rovnako Gazpromu nezabráni v jeho realizácii ani rozhodnutie poľského protimonopolného úradu, pre ktoré sa z konzorcia na jeho výstavbu museli stiahnuť západoeurópske firmy. Preto očakávam, že napokon dôjde k nejakému kompromisnému riešeniu. Po finančnej stránke sú náklady na kilometer jeho výstavby akceptovateľné. Skôr pritom vzniká tranzitné riziko v prípade technického problému, ak by už Gazprom prestal využívať plynovodné prepojenie cez Ukrajinu. Ukrajina si uvedomuje svoju nateraz dôležitú geografickú pozíciu a chce inkasovať vyššie tranzitné poplatky. Preto sa dá z obchodného hľadiska pochopiť snaha Gazpromu, aby obišiel tranzitné štáty a dodával plyn priamo do Nemecka, na najväčší a najdôležitejší európsky trh, kde sa uvoľňuje priestor po tom, ako klesá ťažba zemného plynu v Holandsku a vo Veľkej Británii.
Z vašich slov vyplýva, že Rusko to myslí úplne vážne s obídením Ukrajiny pri dodávaní plynu do Európy...
To sedí, tak to je. Jedinou otázkou ostáva, či to Európska komisia akceptuje alebo nie.
Nord Stream 2 rozdeľuje EÚ nielen na línii sever a juh, ale vnáša nejednotnosť aj medzi stredoeurópske štáty. Poľsko a Slovensko ako tranzitné krajiny stratia, naopak, profitovať môže Česká republika...
Jednoznačne. V rámci Vyšehradskej štvorky má najlepšiu pozíciu práve Česká republika. Síce vlani podpísala spoločný list krajín V4 pre Európsku komisiu proti tomuto projektu, no v skutočnosti nemá žiadny ekonomický dôvod blokovať výstavbu plynovodu Nord Stream 2. Vlani totiž nespotrebovala jedinú molekulu zemného plynu, ktorý by jej dodalo Slovensko. Nie je od východného smeru vôbec závislá. Najväčším porazeným bude práve Slovensko, ktoré má centrálnu geografickú polohu a môže prísť o maximum tranzitných poplatkov. Navyše, v tejto situácii nemôže nič robiť, len čakať, ako to celé dopadne.
Zaujímavé je v tomto prípade skôr to, že Daniel Křetínský, šéf spoločnosti EPH, ktorá ovláda slovenského prepravcu plynu eustream, v nedávnom rozhovore pre denník Sme povedal, že projekt Nord Stream nie je niečo, čoho by sme sa mali obávať. Aj preto, že sa darí naplno využívať reverzný tok plynu na Ukrajinu cez malý plynovod z Vojan do Užhorodu. Môže to teda aspoň z pohľadu Slovenska vyriešiť celý problém?
Úplne vyriešiť asi nie, lebo nie je ľahké nahradiť približne 750 miliónov eur z tranzitných poplatkov. Môže však výrazne zmierniť negatívne dôsledky výpadku týchto príjmov. Navyše, k výpadku nepríde hneď, pretože kontrakt z Gazpromom potrvá do roku 2028, čiže dovtedy môže eustream s nejakými príjmami počítať v každom prípade. Aj preto spoločnosť prišla s novým projektom, s plynovodom Eastring, ktorý bude smerovať na Balkán.
Je reverzný tok na Ukrajinu konkurencieschopný projekt?
Myslím si, že je to najmä citlivý politický projekt.
Prečo?
Pretože na Ukrajinu sa dostáva ruský plyn, ale zo západu. Rusko na hlavnom plynovode Bratstvo neumožňuje reverzný tok. Preto môže Slovensko dodávať plyn na Ukrajinu len v limitovanom množstve cez spomínaný malý plynovod.
Aké šance má Eastring?
To je zaujímavý projekt, ktorý reaguje na potreby balkánskych krajín. Napríklad Rumunsko potrebuje posilniť svoj tranzitný plynovodný systém. Na druhej strane, v tejto oblasti existujú aj konkurenčné projekty a uvidíme, ktorý z nich sa ukáže ako rentabilnejší a napokon sa aj presadí.
Ak sa vrátime ku Gazpromu, vidno v jeho stratégii nejakú zmenu v porovnaní s predchádzajúcim desaťročím? Pri jeho krokoch sa zdá, že je to už menej o politike, ale viac o ekonomických zámeroch, aby na solventnom európskom trhu získal čo najväčší trhový podiel...
Po rokoch 2013 a 2014 zmenil svoju stratégiu vysokých cien na cieľ, aby získal tretinový podiel na trhu. Prehodnotil množstvo kontraktov so západoeurópskymi krajinami, Poľskom i Českom, ktoré zmenil na krátkodobé a tým aj flexibilnejšie. Jeho ceny sa tak stali omnoho konkurencieschopnejšie. Tým chce reagovať aj na vzostup dodávok skvapalneného zemného plynu z USA a z Blízkeho Východu do Európy, tak, aby mu neznížili trhový podiel. Napokon, v roku 2016 predal v Európe viac plynu ako rok predtým.
Ako hodnotíte vytváranie Energetickej únie a prácu podpredsedu Európskej komisie Maroša Šefčoviča?
Myslím si, že odvádza skvelý výkon. Energetická únia si získala veľkú pozornosť a v plynárenstve sa snaží zlepšiť bezpečnosť dodávok pre východnú polovicu EÚ. Pre ne je bezpečnosť dodávok mimoriadne dôležitá, pretože sú výrazne závislé od jedného zdroja, od Ruska. Šefčovič to však nechce zúžiť len na túto oblasť, ale má ambíciu ísť ďalej, smerom k podpore nízkouhlíkovej ekonomiky a obnoviteľných zdrojov energie. To môže napokon prispieť k zníženiu závislosti týchto krajín od dodávok plynu z jedného zdroja mimo EÚ.
