BRATISLAVA - Rýchle a jednoduché riešenia populistov a extrémistov v boji s terorizmom neexistujú. Tajné služby v boji proti nebezpečným radikálom nestačia a nemajú na to ani kapacity. Zdrojom radikalizácie u teroristov je napríklad islamská forma wahábizmu, ale aj politická situácia v Turecku. V rozhovore pre Topky bezpečnostný analytik Milan žitný hovorí o boji proti terorizmu v Európe, o tom, či si máme začať zvykať a aj o tom, ako majú o teroristických činoch informovať médiá.
Posledné teroristické útoky v Nemecku aj Belgicku vyvolali ďalšiu vlnu zhrozenia. Základná otázka – ako majú štáty voči tomu bojovať?
Žiadny štát nemá účinný recept na boj s terorizmom na domácej pôde. Kým bude mať korene, ktoré ho živia, dovtedy bude spôsobovať problémy. A keďže tieto korene sú mimo územie Európy, nie je prakticky v silách európskych štátov vytrhať ich. Európski politici si túto skutočnosť uvedomujú, aj s tým, že nemajú žiadny dosah na účinné riešenie.
V súčasnosti prebieha napríklad v Nemecku diskusia, či môže byť armáda nasadená na vlastnom území v prípade, že polícia nebude zvládať svoje úlohy, aj v súvislosti s teroristickými útokmi. Nemecká ústava nasadenie armády na domácej pôde neumožňuje, aj kvôli jej smutnej úlohe v druhej svetovej vojne. Treba ale pripomenúť, že v 20. storočí po druhej svetovej vojne západná Európa sa permanentne potýkala s terorizmom, ktorý pochádzal z domáceho prostredia (IRA, ETA, Rote Armee Fraktion, Brigate Rosse apod.), a bezpečnostné sily si s ním nedokázali poradiť. Jeho korene mali totiž politický charakter, a riešenie preto nespočívalo v rovine bezpečnostnej, ale politickej. Podobne je tomu aj v tomto našom prípade. Kým nezaniknú politické príčiny jeho vzniku, dovtedy tu bude strašiť.
Typ teroristu, osamelého vlka, sa však ťažko odhaľuje. Ako proti tomuto fenoménu bojovať?
Osamelí vlci sú problém, s ktorým sa nedá účinne bojovať, ich náhodnosť výskytu v čase a mieste nedokážu žiadne bezpečnostné analýzy predpovedať. Jednou zo spontánnych odpovedí, ktorá sa už dá vysledovať v európskych krajinách, je vyzbrojovanie sa obyvateľov, čo však neznamená, že ozbrojený občan dokáže útoku zabrániť. Ide skôr o psychologický faktor, reakciu na ohrozenia, z pocitu bezmocnosti, zároveň nedôvera v bezpečnostné sily štátu, že ich nedokáže ochrániť.
Ozývajú sa hlasy, že Európa sa musí s terorizmom naučiť žiť. Máme si zvykať?
Je to podobné, ako s terorizmom domácim, o ktorom sme hovorili. Ľudia s ním žili celé desaťročia. Zásadný rozdiel je dnes v tom, že na rozdiel od domáceho tento importovaný "produkt" vyvoláva oveľa silnejšiu odozvu u voličov a nahráva extrémistickým a populistickým politickým subjektom, ktoré ponúkajú rýchle a jednoduché riešenia, čo je však iluzórne. Môžeme povedať, že islamský terorizmus v Európe je požehnaním pre extrémistov, bez neho by neexistovali alebo živorili na okraji scény ako marginálne obskúrne entity.
Akú úlohu v zneškodnovaní teroristov hrajú tajné služby?
Nepreceňujme spravodajské služby, zbavme sa predstáv z béčkových špionážnych thrillerov, že Bondovia spasia svet. Služby nie sú všemocné, ba dokonca ani mocné. Nemôžu sledovať podozrivé osoby 24 hodín denne, veď len ak je takých osôb niekoľko tisíc, ako napríklad vo Francúzsku, museli by ste nasadiť na nich desiatky tisíc príslušníkov. Na to nemá žiadny štát kapacity.
Ak majú včas urobiť opatrenia a zmariť útok, musia mať relevantné, spoľahlivé informácie. Odkiaľ ich vziať? Najlepším zdrojom je človek z prostredia, ktoré útok pripravuje. Nasadiť vlastného agenta do takého prostredia - ak ste už úspešne také prostredie identifikovali, vrátane členov bunky - je ale prakticky nemožné, a rovnako získať informátora odtiaľ. A ak by ste ho aj získali, vašou prvou úlohou je neprezradiť tento zdroj, a to vám bude brániť okamžite po získaní informácie robiť protiopatrenia, lebo hrozí, že druhá strana odhalí zradcu vo svojich radoch a budete tam, kde ste boli na začiatku, naviac s tým handicapom, že druhá strana zanalyzuje váš postup a metódy, a druhý raz vám už nedá šancu zopakovať taký pokus.
Ak sa podarí zachytiť elektronickú komunikáciu, je to skôr náhodou, alebo v lepšom prípade chybou druhej strany, že nedodržala prísne bezpečnostné opatrenia na jej utajenie. A ak hovoríme o osamelých vlkoch, ktorí sú v súčasnosti motivovaní známou májovou výzvou hovorcu Islamského štátu Al-Adnaniho, aby udierali kdekoľvek a čímkoľvek, v tej chvíli sú služby na tom rovnako ako my - nemajú tušenia, kde k útoku dôjde. Len náhoda môže vtedy prispieť k eliminácii reálnej hrozby.
Mali by kooperovať naprieč európskymi štátmi a vymieňať si spravodajské informácie?
Služby si informácie vymieňajú, ale nie samozrejme všetko, vždy si niečo nechávajú len pre seba, nemôžu zdieľať všetko, už napríklad aj pre ten prípad utajenia zdroja informácií. To je zásada konšpirácie, ak prezradíte čo len najbližšiemu partnerovi svoj zdroj, už v tej chvíli ste zdroj vystavili smrteľnému riziku, že bude prezradený. Váš partner má totiž svoje národné záujmy, ktoré nemusia byť totožné s vašimi a nemusí v kritickej chvíli brať ohľady na tie vaše. Každý prípad je iný, unikátny a musí byť posudzovaný s týmto zreteľom.
Do akej miery zohráva pri radikalizácii teroristov náboženstvo?
Wahábizmus je prameňom radikalizácie časti muslimov a má silnú podporu, duchovnú i materiálnu, od niektorých bohatých štátov Zálivu. To je neriešiteľný problém, lebo zároveň tieto štáty sú spojencami Západu. Spomeňme Saudskú Arábiu. A medzitým vyrastá ďalší problém v podobe Turecka, odkiaľ momentálne hrozí Európe oveľa vačšiie riziko, než od osamelých vlkov. A my nemáme nič, čím by sme ho zažehnali. Len pasívne pozeráme a čakáme, čo Erdogan urobí. V tomto kontexte sú mladí muslimskí radikáli v Európe skôr okrajovou záležitosťou, ktorá sa však môže stať veľkým politickým problémom, ak sa začnú identifikovať aj politicky. Kto mal možnosť vidieť podporné demonštrácie, ktoré usporiadali Turci, žijúci v Nemecku, Erdoganovi, vie, o čom je reč. A Nemci si už v tejto chvíli kladú otázku: Sú títo Turci lojálni Nemecku, alebo Erdoganovi?
Môže za to viac sociálna vylúčenosť či neschopnosť nájsť si prácu a zmysluplne sa zapojiť do života?
Frustrácia mladých moslimov v západnej Európe je výsledkom pôsobenia viacerých faktorov, pocitom sociálneho vykorenenia počínajúc a vlastnou neochotou urobiť niečo pre seba ako súčasť veľkej spoločnosti končiac.
Ako by mali podľa Vás informovať médiá o teroristických útokoch? Pomohlo by, keby mlčia, alebo to k ničomu nepovedie?
Hlavnou náplňou práce a poslaním médií je informovanie verejnosti o aktuálnych udalostiach. Zamlčať teroristický útok teda znamená rezignovať na svoju kľúčovú úlohu - informovať - a zároveň by šlo o manipuláciu s realitou, pretože tváriť sa, že k útoku nedošlo, je to isté, ako keby sme vygumovali z dejín niektoré udalosti, postavy, miesta, ako keby nikdy neexistovali. Takéto snahy sú typické pre totalitné politické režimy - veď aj u nás to komunisti skúšali, no v konečnom dôsledku neúspešne.
Je to absurdná predstava aj preto, že nikdy by nedošlo - na celom svete - k takej dohode všetkých médií, printových, elektronických, webových spravodajských portálov a podobne, aby o útoku neinformovali, aby sa dohodli en bloc, že vytvoria kartel s embargom na informácie o teroristických útokoch. Vždy to niekto urobí, a dôvody môžu byť rôzne. A napokon ľudia dnes nie sú odkázaní na jeden prameň informácií, svet médií je oveľa bohatší a pestrejší, než kedykoľvek v minulosti. A okrem toho presadzovať myšlienku, že médiá by mali mlčať o teroristických útokoch, je ideologicky motivovaná požiadavka, v slobodnom svete neprípustná.
Kritici vyčítajú Európe, že stráca svoje hodnoty, elity sú pseudohumanistické či si zakrýva oči pred islamistickým terorom. Do akej miery je to podľa Vás pravda?
Nešťastím dnešnej Európy je absencia kvalitných politických lídrov. To, čo máme, sa vyznačuje nekompetentnosťou riešiť kritické situácie, akou je napríklad nekontrolovaný prílev migrantov, neschopnosť trvať na platných pravidlách, či už Schengenu alebo Dublinu, nezmyselné tvrdohlavé trvanie na povinných kvótach, aj keď sami vedia, že je to nezmysel. Ale to im sotva môžeme vyčítať, tam, kde sú, ich vyniesli ich voliči. Obávam sa, že odídu a na ich miesta prídu iní, až keď bude neskoro a tí iní sa budú názormi veľmi ponášať na Erdogana. Dnes sa zodpovednejšie a racionálnejšie správajú skôr lídri z niektorých východoeurópskych krajín.
Ako bude vyzerať Európa o 10 či 20 rokov, keď podobné teroristické útoky budú pokračovať?
Už som povedal, že teroristické útoky, ktoré sme zažili a ešte zažijeme, sú skôr nepodstatné. Podstatnými sa stávajú až tým, akej sa im dostane publicity. Stačí sa ale pozrieť na Stredný a Blízky východ, aby sme videli priepastné rozdiely. Tam neprejde deň, aby nedošlo k samovražednému útoku s desiatkami obetí a stovkami zranených, ale my to nijako nevnímame, je to ďaleko, médiá to u nás nerozmazávajú, nebuchlo to toť tu u susedov. Počet útokov a obetí v muslimskom svete je rádovo niekoľkostonásobne vyšší než na Západe, a predsa nás netrápi, čo sa deje za našimi humnami.
Útoky sú dôsledkom kritického stavu, ktorý už zapustil korene a nevieme, čím a ako ich vytrhať. Ak budú v afrických krajinách pokračovať veľké suchá, slabé úrody vyženú ceny potravín do astronomických výšok a rozhnevané masy ľudí sa opäť pohnú, ako sme to videli počas tzv. Arabskej jari, a potom budeme dôsledky pociťovať ešte bolestnejšie. Európa sa zároveň vnútorne mení a zmení sa aj v dôsledku strachu z migrácie, z útokov, strachu z nerozhodných politikov, prijímajúcich zlé rozhodnutia, a strach vie mať veľké oči.
Nestabilita a nejednotnosť vnútri EÚ bude pokračovať, to je vidno už dnes, kde však budeme o 10 či 20 rokov, sa nedá povedať, možností je viacero, a či si zo všetkých zlých - lebo dobré akosi nevidno - vyberieme tú najhoršiu, nevieme dnes odhadnúť. Krištáľová guľa je zakalená, nevidno v nej nič.
Skúsim odpovedať židovskou anekdotou. V roku 1933, keď sa Hitler dostal k moci, vbehol do berlínskeho kníhkupectva vydesený Khon. "Mapu sveta máte?", spýtal sa rozrušene kníhkupca. "Áno, máme," odpovedal kníhkupec a rozprestrel pred Khona veľkú mapu sveta. Ten si ju bezradne pozerá, chodí okolo nej a zjavne nie je spokojný. "O čo vám ide?", pýta sa kníhkupec. "Hitler sa stal kancelárom predsa, budú pogromy na Židov, musím sa niekam vysťahovať!", drmolí nervózny Khon a odstrčí mapu. "Nejako sa v tom neorientujem, glóbus nemáte?" Kníhkupec prinesie glóbus, Khon ho rozpačito obracia v rukách, potom ho vracia späť kníhkupcovi: "A iný glóbus nemáte?"
Milan Žitný je bezpečnostný analytik a publicista, ktorý sa dlhodobo zaoberá politickými a bezpečnostnými otázkami.
