BRATISLAVA – Život legendárnej postavy slovenských dejín je dodnes opradený nejedným tajomstvom. Pán Váhu a Tatier, Matúš Čák Trenčiansky, nebol romantický hrdina, ako si ho predstavovali štúrovské generácie, ale dravý veľmož, ktorý zhromaždil nepredstaviteľný majetok a ovládal veľkú časť Slovenska. O tom, čo v učebniciach nenájdete, nám porozprával historik Ján Lukačka.
Obávaný aj uznávaný. Taký bol Matúš Čák Trenčiansky zo zadunajského rodu Čákovcov, o ktorom dodnes koluje množstvo legiend. Bohužiaľ alebo vďakabohu, mnohé z nich sú len fikciou, spresnil profesor histórie Ján Lukačka z Univerzity Komenského v Bratislave. Nevykrúcal krky holúbätkám, ako o ňom napísal spisovateľ Milan Ferko. Dokonca nezodpovedal ani dobovým ideálom krásy.
Záhada Muža so železnou maskou odhalená: Po 350 rokoch je známy jeho tajomný príbeh
„O jeho vzhľade vieme len toľko, že bol plešatý,“ opisuje historik, ktorý život uhorského veľmoža skúma už viac ako desať rokov. Hoci existuje niekoľko umeleckých portrétov Matúša Čáka Trenčianskeho, ani jeden z nich nezachytáva jeho skutočný vzhľad. Maliari si totiž v 19. storočí pomáhali pozlátenou podobizňou, o ktorej si mysleli, že je vierohodná. Dobyvateľ zomrel 18. marca 1321, prirodzenou smrťou, ako 60-ročný muž unavený z bojov a krívajúci na jednu nohu. To hovoria historické pramene.
Do boja mohol postaviť niekoľko tisíc mužov
„Matúšovi Čákovi sa počas života podarilo na celé štvrťstoročie oddeliť Slovensko od ostatného Uhorska a sformovať prvú pospolitosť, ktorej jadro tvoril slovenský ľud,“ podčiarkuje odborník, ktorý o živote stredovekého mocipána pripravuje prvú slovenskú monografiu. Hoci bol Matúš Čák Trenčiansky svojho času veľmi významný a bohatý, nezachovalo sa o ňom, paradoxne, toľko historických prameňov, aby pre nás detaily z jeho života neboli hádankou.
Pochádzal z rodu, ktorý mal rozsiahle majetky v Zadunajsku a zo strategických príčin sa začal rozpínať aj na slovenskom území, kde si mohli z povolenia kráľa bohatí veľmoži v čase tureckých nájazdov zadovážiť alebo postaviť obranný hrad. Čákovci to využili. Najprv získali hrady na juhozápade Slovenska a začiatkom 14. storočia si okrem západného podmanili aj stredné Slovensko. „Okolo roku 1310 vlastnil Matúš Čák Trenčiansky asi 50 slovenských hradov a na území severného Maďarska ešte desať ďalších. Hovorilo sa o ňom, že mohol do zbrane postaviť štyri až päťtisíc mužov, čo už bola na stredoveké pomery armáda,“ vysvetlil Lukačka.
Muž dvoch tvárí
Svoj prvý hrad získal Matúš Čák Trenčiansky ako 25-ročný – zo zdvorilostnej návštevy sa stalo podmanenie hradu Uhrovec, ktorý musel jeho kastelán Martin Bugár odovzdať „návšteve“. Matúš sa však pri dobývaní hradov neštítil ani zabíjania, únosov či mučenia. Keď sa rozhodol nejaký z hradov vlastniť, stal sa z neho predátor, ktorý sa nebál ani smrteľných hriechov – je o ňom známe, že nivočil aj cirkevné majetky a nitrianski biskupi ho mali v nemilosti. Spustošil a vypálil totiž Nitriansky hrad, čím si znepriatelil cirkevných hodnostárov. Aj preto o ňom v čase jeho života niektorí pochybovali, či je veriaci. „Nitriansky biskup o ňom hovorieval, že neverí v božské ani ľudské zákony. Hoci zakázal akékoľvek cirkevné úkony na svojej dŕžave, vieme, že k nemu chodil slúžiť omše kňaz zo Skalky pri Trenčíne,“ zhodnotil odborník.
Na dvore Matúša Čáka sa pohybovali rovnakí hodnostári, akí boli na kráľovskom dvore. Z tohto pohľadu možno hovoriť o akejsi slovenskej obdobe kráľa. Dokonca zakladal nové osady. „Špekuluje sa, že to bol práve on, kto udelil Trenčínu, Žiline, Topoľčanom a Bánovciam mestské výsady,“ doplnil historik. Presvedčivé dôkazy však v prameňoch chýbajú.
Telo nikdy nenašli
Smrťou Matúša Čáka Trenčianskeho, palatína a mocipána, sa pre Slovákov skončila etapa svojbytnosti v rámci Uhorska. „Jeho syn nevyšiel z otcovho tieňa a zomrel v pomerne mladom veku,“ upozornil historik s tým, že smrťou Matúšovho syna sa skončila éra vplyvu Čákovcov na Slovensku.
Podľa povesti je telo Matúša Čáka Trenčianskeho zvislo uložené v troch kovových truhlách za jedným z múrov Trenčianskeho hradu. „Dodnes nikto netuší, kde je pochovaný. Pred viac ako desiatimi rokmi za mnou prišli pracovníci z múzea v Trenčíne, ktorí si zapožičali detektory kovov. Dúfali, že sa im konečne podarí objaviť to miesto. Išlo však len o planý poplach,“ spomína Lukačka a dodáva, že podľa povesti sa má veľmož dívať aj po smrti na svoje panstvo z výšky.
