BRATISLAVA - "Holokaust sa nezačal naládovaním Židov do dobytčákov, ale holokaust sa začal vo chvíli, keď jednému Židovi beztrestne vylepili facku," povedal to posledný žijúci veliteľ slávnej židovskej jednotky bojujúcej v SNP Alexander Bachnár pre občianske združenie EDAH, ktorého prejav zverejnila RTVS v dnešnom mimoriadnom vydaní relácie RTVS O 5 minú 12 pri príležitosti 71. výročia ukončenia druhej svetovej vojny.
"To, čo dnes označujeme za holokaust - Osvienčim a tak ďalej, to už bol len záver holokaustu," povedal Bachnár s tým, že poučením do budúcnosti môže byť to, že bojovať treba začať už proti prvej nespravodlivej facke.
Ľudia si pripomenuli obete holokaustu: FOTO V Izraeli sa zastavil čas, masový pochod v Poľsku
Téma holokaustu a deportácií Židov z územia Slovenska počas druhej svetovej vojny bola na Slovensku dlho tabuizovaná. Spolupracovali na ňom totiž aj občania prvej Slovenskej republiky. Na území dnešného Múzea holokaustu v Seredi sa mnohí zo slovenských židovských členov rodiny videli naposledy. Odtiaľ ich totiž prevážali v dobytčích vagónoch do koncentračných táborov.
Napríklad v októbri roku 1944, "keď všetkých - ženy, deti, starcov aj mužov vyhnali na tento priestor, strážnici, ktorí tu boli, vytvorili kruh a všetkým ľuďom nakázali, aby behali. Kým behali, mlátili ich palicami, tyčami, reťazmi. Na túto noc nikto, kto prežil, nezabudne do konca života," povedal riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. V tú noc zahynulo v tábore v Seredi najviac ľudí. Sereďania vraj nič nepočuli, nevideli. Tejto téme sa každý vyhýba. "Pritom nešlo o pár jedincov. Z tohto miesta deportovali 16 tisíc ľudí. Je nemožné, aby sa o tom v meste nevedelo," dodal Korčok.
Jednou z pozvaných do špeciálneho vydania relácie RTVS O 5 minút 12 k 71. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny bola aj slovenská herečka židovského pôvodu Dalma Špicerová, ktorá v priestoroch Múzea holokaustu v Seredi vyrozprávala svoj príbeh z obdobia druhej svetovej vojny a po nej. "Vojna neskončila tým, že všetky kostoly vyzváňali. Vojna je tu okolo nás," citovala Špicerová svoju dcéru Zuzku. "Skutočne vojna neskončila. Ani to zlo. Naopak, ešte fašisti vystrkujú rožky," dodala Špicerová s tým, že nechce, aby jej deti a vnuci museli zažívať to, čo zažila jej generácia. Proti zlu treba podľa nej bojovať na každom kroku. "Keď má človek 17-18 rokov, nevidí všetko ako tragédiu. Ja som bola vždy optimistka. Žiaľbohu, nás Židov prenasledujú päť tisíc rokov, to sa dostane do človeka, aj keď nechce. Patrí to k nám," dodala Špicerová.
Svoje spomienky na holokaust vyrozprával aj bratislavský Žid Shmuel Givoni, ktorý sa neskôr pripojil k Slovenskému národnému povstaniu (SNP). Od nacistu Aloisa Brunnera dostal osobný príkaz, aby mu opravil chladič na aute. Brunner mu povedal, že ak mu auto opraví, dostane dar. "Keď som skončil tú opravu, Brunner prišiel ku mne a ja som si myslel, alebo ma teraz zastrelí, alebo ma prepustí. A on mi hovoril: Ty si môžeš vybrať, ktorým vagónom pôjdeš," povedal Givoni. Nastúpil do vagónu s priateľom. "Bol som posledný, ktorý odišiel s transportom zo Slovenska," dodal Givoni.
Eva Kohn spomínala na obdobie druhej svetovej vojny s plačom. Denne sedávala a čakávala na vlakovej stanici na svojich rodičov, až kým jej raz jeden zo sprievodcov povedal, aby sa na stanicu už nevracala. "Tvoji rodičia sa nevrátili, už sa ani nevrátia, povedal mi. Vtedy som prestala chodiť na stanicu," povedala Kohn. Naposledy ich videla pred deportáciou na stanici v Seredi.
Ján Hanák sa dozvedel o tom, že je Žid len úplnou náhodou. Pred vojnou miništroval v katolíckom kostole, časť života prežil v koncentračnom tábore v Terezíne. Edita Grossmanová dodnes cíti vinu za to, že dostala to právo prežiť peklo koncentračných táborov. Otto Šimko považuje za náhodu, že žije. Jeho brat zahynul v koncentračnom tábore a nerozumie tomu, prečo muselo zomrieť v hrozných podmienkach koncentračných táborov toľko ľudí len preto, že sa narodili ako Židia.
"Súčasné poznatky ukazujú, že sme nemuseli byť v deportácii Židov takí iniciatívni. Mnohé satelitné krajiny mali verbálne záväzky voči nacistickému Nemecku a vlastne ich nedodržali," uviedla to etnologička a riaditeľka Dokumentačného strediska Holokaustu Monika Vrzguľová. Protižidovská legislatíva bola masívnou súčasťou Slovenského štátu, v ktorom panoval nedemokratický režim. "Boli sme vazalom nacistického Nemecka, takže o nejakej slobode v politike a v rozhodovaní nemohla byť reč," dodala Vrzguľová.
"Mám podvedomý strach z hliadok, ktoré tu chcú behať vo vlakoch alebo z domobrany, ktorá chce chrániť hranice. Toto všetko môže prerásť do nezmyslov, ktoré takýto základ mali aj v Nemecku v 30. rokoch," pre RTVS to povedal generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Hitlerova demagógia o tom, ako pre všetkých zabezpečí prácu a urobí poriadok v krajine, v ktorej poriadok nie je, rozhádala aj opozíciu, ktorá sa proti nemu nedokázala spojiť. Prvé koncentračné tábory, ktoré v Nemecku vznikli ešte v roku 1933, boli koncentračné tábory pre politických odporcov.
Zakladateľ Centra pre výskum etnicity a kultúry Michal Vašečka si myslí, že aj dnes sa "relativizujú hodnoty, ktoré by ešte pred desiatimi rokmi nikto nepovedal, že je ich možné relativizovať". Ľudia začínajú byť anomickí, prestáva platiť, čo je ešte morálne a čo už je amorálne, prestávajú platiť hodnoty, ktoré boli typické pre spoločnosť v minulosti. "Toho sa chytajú tí, ktorí vo veľmi podobných témach ako dnes v slovenskej spoločnosti, aj v tej nemeckej v 20. a 30. rokoch, chceli poriadok, ale nepochopili, že ten poriadok môže byť úplne zničujúci a paralyzujúci," dodal Vašečka.
Študenti odsudzujú prejavy nenávisti, odkazujú: Extrémizmus nie je alternatívou
Extrémizmus nie je alternatívou. Vyhlásila Študentská rada vysokých škôl pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom, ktorý si pripomíname dnes. Študenti zároveň odsúdili akékoľvek prejavy nenávisti v spoločnosti. Pamiatku víťazstva nad fašizmom si uctili položením venca pri pamätníku SNP v Piešťanoch. Informoval o tom dnes tajomník pre vzťahy s verejnosťou Bálint Lovász.
"Víťazstvo v druhej svetovej vojne nebolo len víťazstvom vojenským nad agresorom, ale aj odmietnutím fašistickej ideológie. Celá Európa tak dala jasne najavo, že sú pre ňu dôležité hodnoty osobnej slobody, mieru, tolerancie a budovanie spoločnosti postavenej na demokratických princípoch," zdôraznila Študentská rada vysokých škôl.
Upozorňuje zároveň, že voči radikalizácii spoločnosti a najmä mladých ľudí nesmieme byť ľahostajní.
Prezident Kiska odkazuje: Nezabudneme a ďakujeme
Prezident SR Andrej Kiska sa dnes pri príležitosti štátneho sviatku Dňa víťazstva nad fašizmom zúčastnil špeciálneho vydania RTVS O 5 minút 12, ktoré sa nakrúcalo v Múzeu holokaustu v Seredi. Zároveň si v tomto meste uctil pamiatku obetí druhej svetovej vojny. Sviečku zapálil na hroboch padlých vojakov v SNP na Mestskom cintoríne, pri Pamätníku Sovietskej armády na Námestí Slobody a pri Pamätníku holokaustu v Zámockom parku.
"Dnes si pripomíname výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Navštívil som Múzeum holokaustu a bol som aspoň takto symbolicky zapáliť sviečku pri troch pamätníkoch. Myslím si, že s týmto výročím je treba povedať dve základné posolstvá, nezabudneme a ďakujeme," povedal slovenský prezident.
"Nezabudneme na to, čo bolo príčinou druhej svetovej vojny, že to bola hlavne nenávisť voči ľuďom a národom, voči skupinám ľudí. Bola to strata základných ľudských hodnôt, úcty a rešpektu k človeku. A treba povedať aj jedno obrovské ďakujeme. Ďakujeme v prvom rade vojakom Červenej armády, Rusom, Ukrajincom, Bielorusom, ale tu na Slovensku treba skutočne sa poďakovať aj Rumunom, Francúzom a mnohým iným národom, ktoré bojovali za oslobodenie našej krajiny," uviedol Kiska.
Pri zapaľovaní sviečky ho sprevádzala Irena Uhrínová, ktorej otec Jozef Bojnanský bojoval v radoch slovenskej armády. Z trnavskej posádky prešiel do povstania. Zahynul v okrese Prievidza, kde bol rok pochovaný. Potom ho previezli na cintorín do Serede spolu so štyrmi ďalšími. Ostatní Seredčania nemajú hroby. Mala iba 11 mesiacov, keď jej otec zahynul.
"Ja som bola celý život učiteľka a my sme s deťmi chodili na exkurzie – Kremnička, Banská Bystrica, Nemecká. Teraz sa to už nerobí, idú do školy v prírode do Rakúska. Slovensko nepoznajú, lebo zrejme pani učiteľka chce ísť do Rakúska. Toto treba obnoviť. Študentov by som nevzala do Osvienčimu, tam by som nešla, bála by som sa, že by som to psychicky nezvládla. Ale takéto múzeá a pamätníky je potrebné deťom ukazovať a taktiež je potrebné začať v škole riadne učiť dejepis," povedala Uhrínová, pričom narážala na návrh zákona nezávislého poslanca Zsolta Simona, podľa ktorého by mali všetci študenti stredných škôl navštíviť bývalý koncentračný tábor v Osvienčime.
"Je veľmi dobrou myšlienkou, že by mali ísť žiaci do Auschwitzu, ale v prvom rade si treba uvedomiť, čo tým chceme docieliť. V prípade, ak chceme reflektovať to, čo sa deje v našej spoločnosti v zmysle nárastu extrémistických strán, hnutí a skupín, je veľmi dôležité, aby sme žiakov pripravili na to, aké sú súčasné paralely s minulosťou. Pretože všetky strany a hnutia nejakým spôsobom začínali a práve to im nedokážeme ukázať, len vtedy, keď ich vezmeme priamo do Auschwitzu. Tam už je dôsledok niečoho, čo sa postupne vyvíjalo. Preto si myslím, že by bolo veľmi dobrou myšlienkou, ak by najskôr navštívili miesta, ktoré sú s tým späté na Slovensku. Medzi ne patrí napríklad aj Múzeum holokaustu v Seredi," povedal vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok.
Fyzická likvidácia Židov sa podľa jeho slov nezačala plynovými komorami. "Žiadny Žid sa sám dobrovoľne nepostavil pred plynovú komoru. Tomu predchádzalo označovanie, sústreďovanie a deportácia týchto ľudí. A tá sa začala ešte na našom území. Preto by sme mali študentom najprv porozprávať o tom a až neskôr, keď sú na toto všetko pripravení, im ukázať samotné dôsledky," dodal.
Podľa neho ak chceme zlepšiť vzdelávanie, tak je potrebné začať zhora, od ministerstva školstva. "Myslím si, že je potrebné systematicky pripravovať všetkých pedagógov, ale nielen pedagógov, aj učebné texty a osnovy," dodal.
Všetky výpovede respondentov sa zhodujú v jednom, mladí vnímajú 8. máj skôr ako deň voľna. "Bolo by pekné, keby sme boli doma, tento rok bohužiaľ pripadol 8. máj na nedeľu. Ale viem, že si pripomíname ukončenie druhej svetovej vojny. Prababka mi o tom zvykne rozprávať. Zvláštne je, že napriek všetkému, v srdci odboja zvolili Mariana Kotlebu," povedal študent Marcel (19).
"Na prvom stupni sa vzdelávanie tejto problematike vôbec nevenuje. Možno to učitelia dokážu zaradiť do osnov len z vlastnej iniciatívy v prierezových témach,“ povedala 39-ročná učiteľka na základnej škole Paulína.
"Naša škola je možno jedinou školou na Slovensku, ktorá robí takéto veľké oslavy v súvislosti s 8. májom. Deti mali nachystaný program v slovenskom a ruskom jazyku a následne po programe kládli vence spoločne s predstaviteľmi ruského veľvyslanectva s veteránmi. Počas týždňa pred oslavou sa žiaci o danej problematike učili a učitelia ju do vzdelávania zapracovali v prierezových témach. Napríklad prostredníctvom priblíženia regionálnej kultúry," povedala učiteľka zo Základnej školy v Šintave.
Deň víťazstva nad fašizmom je v Slovenskej republike dňom pracovného pokoja. Rozhodli o tom poslanci zákonodarného zboru v júni 1996. Ukončenie druhej svetovej vojny si v Európe jednotlivé štáty pravidelne pripomínajú 8. mája. V roku 2016 si svet pripomína 71. výročie víťazstva nad fašizmom a nacizmom.
