BRATISLAVA - Slovensko si v stredu 4. mája 2016 pripomenie 97. výročie tragického úmrtia jednej z najvýznamnejších osobností svojich novodobých dejín - Milana Rastislava Štefánika. Na základe Zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch je 4. máj - Výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika - pamätným dňom Slovenskej republiky (SR).
Milan Rastislav Štefánik (21.7.1880 - 4.5.1919) sa stal významným astronómom, vojenským pilotom, francúzskym generálom a jedným z prvých Slovákov, ktorí viackrát vystúpili na najvyšší vrch Álp a západnej Európy Mont Blanc.
Výrazne sa zaslúžil o vznik medzivojnovej Československej republiky, keď spolu s Tomášom Garriquom Masarykom a do určitej miery i Edvardom Benešom bol jej najvýznamnejším zakladateľom. Jeho závratnú a úspešnú životnú cestu ukončila 4. mája 1919 tragická letecká nehoda pri pristátí na rodnom území súčasného Slovenska.
Už počas študentských rokov sa výrazne spoločensky angažoval, pričom prejavil svoje sympatie k hlasistom. V roku 1898 začal študovať stavebné inžinierstvo a vstúpil do spolku Detvan. V roku 1900 prestúpil na Karlovu univerzitu v Prahe, kde navštevoval prednášky z astronómie, fyziky, optiky a matematiky. Štúdium ukončil dizertáciou z astronómie v roku 1904. Pracoval v meudonskom observatóriu neďaleko Paríža s francúzskym astronómom a fyzikom, profesorom Pierrom Julesom Césarom Janssenom (1824-1907). Počas svojich astronomických výskumných ciest navštívil strednú Áziu, Alžírsko, Tahiti, Nový Zéland, USA i Južnú Ameriku. Francúzskym občanom sa stal v roku 1912 a o dva roky ho za jeho činnosť vymenovali za rytiera Čestnej légie.
Cez vojnu spolupracoval s T. G. Masarykom a E. Benešom a cieľavedome sa usiloval realizovať spolu s nimi víziu spoločného československého štátu. Štefánik trval na československej jednote vzhľadom na vtedajšiu situáciu Slovákov v Uhorsku a na vojnové ciele veľmocí. To však ešte neurčovalo vnútorné usporiadanie budúceho československého štátu. Štefánik uvažoval o spojení Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska, pričom každé z týchto území, teda i Slovensko, malo mať vlastný krajinský (zemský) snem. Tieto zatiaľ málo konkretizované predstavy neboli vzdialené od úmyslov niektorých slovenských politikov.
Po príchode zo Sibíri sa Štefánik počas mierovej konferencie v Paríži v marci 1919 kriticky vyjadril o malom počte Slovákov vo vláde, ale aj o Pittsburskej dohode a niektorých Benešových krokoch v oblasti zahraničnej politiky. Štefánik bol jedným z iniciátorov a signatárov tzv. Kyjevského zápisu z 29. augusta 1916. Uvádza sa v ňom, že "Česi a Slováci sú si vedomí, že sú úzko spätí navzájom tak životnými záujmami, ako i pokrvnými zväzkami. Želajú si vyvinúť sa v jednotný, politicky nerozdielny a slobodný národ pod záštitou a protekciou štvordohody". Nebola to proklamácia etnického a jazykového čechoslovakizmu, ale prihlásenie sa k politickému národnému spoločenstvu, čiže vyjadrenie vôle utvoriť spoločný štát, zdôrazniac zároveň, že sa neuvažuje o dvojfederácii, konzervujúcej kritizovaný rakúsko-uhorský dualizmus.
Štefánik vďaka svojmu spoločenskému vplyvu mal najväčšiu zásluhu na formovaní československého zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Z postu francúzskeho generála a neskoršieho československého ministra vojny reorganizoval československé jednotky na Sibíri.
Minister vojny ČSR M. R. Štefánik 4. mája 1919 odletel z talianskeho mesta Udine do Bratislavy na dvojplošníku Caproni Ca 33 spolu s dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Doteraz nie je celkom vysvetlená nehoda v Ivanke pri Dunaji, pri ktorej spolu s ním neprežil ani jeden z členov posádky.
Prezident SR Rudolf Schuster udelil M. R. Štefánikovi 7. mája 2004 hodnosť generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam. Generálovi Štefánikovi udelili 21. júla 2004 preukaz vojnového veterána s číslom 0001. Stalo sa tak na slávnosti v Košariskách pri príležitosti 124. výročia jeho narodenia.
Slováci sú veľmi kritickí k politickým osobnostiam minulosti
Slováci sú podľa historika Martina Lacka veľmi kritickí k svojim politickým osobnostiam a len pri máloktorej nájdu všeobecnú zhodu. Výnimkou je podľa neho generál Milan Rastislav Štefánik, ktorý je dnes skôr vnímaný ako symbol, než ako historická osobnosť. Ako povedal Lacko v rozhovore, určite k tomu prispela aj jeho predčasná smrť. „Tým, že zahynul ešte pred vstupom do rozhašterenej domácej politiky, je akceptovaný všetkými politickými prúdmi, v uctievaní jeho pamiatky sa aj dnes zjednotia zástupcovia všetkých slovenských konfesií i politických smerov,“ povedal Lacko.
Veľkej úcty sa Štefánikovi dostalo podľa Lacka ako v prvej ČSR, tak aj v prvej SR, i keď jednotlivé režimy akcentovali rozdielne momenty. „Kým v medzivojnovom období bol uctievaný ako spoluzakladateľ republiky, v rokoch 1939 – 1945 sa zvýrazňoval jeho protiboľševický postoj. Po násilnom zániku Slovenskej republiky sa v roku 1945 znova dostal medzi „najvyššiu“ trojicu, vedľa otcov ČSR Tomáša Garriguea Masaryka a Edvarda Beneša,“ povedal s tým, že totálny zlom nastal po roku 1948, keď ho komunistická ideológia, znova spolu s Masarykom a Benešom, zaradila do jednej skupiny „agentov západných imperialistov“. Jeho meno bolo odstránené z učebníc, zmizli názvy námestí a ulíc po ňom pomenovaných, odstránené boli pamätné tabule a jeho sochy.
Okrem všeobecného uznania nesporných Štefánikových zásluh z exilu sa do pamäti národa vryla predovšetkým jeho predčasná tragická smrť. „Ľudia na Slovensku o ňom v roku 1918 prakticky nič nevedeli. Do ich povedomia vošiel až po svojej smrti. I dnes možno konštatovať, že ak jeho život a výsledky práce zjednocujú, jeho smrť vyvoláva vášnivé diskusie,“ uviedol Lacko. Hoci viacero indícií svedčí o leteckej nehode, ani dnes podľa neho túto verziu nemožno úplne potvrdiť. „Faktom ostáva, že dvaja najsilnejší muži prvej ČSR, Masaryk a Beneš, nemali tohto Slováka práve v láske. Stačí sa pozrieť na funkciu, akú najväčší slovenský bojovník za Česko-Slovensko v oslobodenej republike dostal – kreslo ministra vojny v čase, keď sa vojna už skončila,“ zdôraznil Lacko s tým, že možno povedať, že jeho smrť im politicky „hrala do karát“. Podľa neho nič na tom nezmení ani ideológia politickej korektnosti, ktorá v posledných rokoch ovládla médiá a ktorá za jedinú správnu vyhlásila teóriu o „nehode“.
