BRATISLAVA - Štrajkujúcim slovenským učiteľom pomáhajú nielen bývalí či aktuálni študenti a žiaci, ale aj webová služba Zelená pošta. Stovky ľudí píšu premiérovi Robertovi Ficovi listy a my sme z nich vybrali tri názory, ktoré sa medzi inými objavili na Facebooku v rámci iniciatívy s názvom Deň, kedy všetci urobíme niečo pre štát.
Učiteľov sa zastala aj študentka
Robertovi Ficovi napísala aj 15-ročná Mária, ktorá chodí na bilingválne gymnázium C. S. Lewisa v Bratislave. „Celé svoje detstvo, alebo prakticky dni života strávené na základnej škole som presedela v laviciach, takmer zakaždým v inej škole,“ napísala premiérovi Mária, ktorá do svojho 14. roku vystriedala štyri školy, z ktorých boli dve súkromné a dve obyčajné štátne.
Úspešný Slovák prezradil, čo si myslí o vzdelaní: Takto by mal vyzerať ideálny školský systém
Rozdiel medzi štátnymi a súkromnými bol podľa nej veľký. „Na štátnej škole učitelia neboli motivovaní urobiť niečo naviac. Aj keď možno mali iskru a videli, čo bolo treba zmeniť a mali skutočnú ideu, nakoniec ju neuskutočnili kvôli nepriaznivým podmienkam,“ porovnáva Mária a zastáva sa učiteľov. Videli, že si ich nikto neváži a ich snaha vyjde nazmar. Ako soľ potrebovali ocenenie a motiváciu.
„Bez toho, aby mali učitelia podporu, aby videli, že ich snaha je naozaj ocenená a že naozaj robia niečo pre ďalšiu generáciu, nebudeme ani my, študenti, motivovaní,“ myslí si gymnazistka. Keď neskôr prestúpila na súkromnú základnú školu, zmenu zaznamenala okamžite. „Učitelia mali víziu, ale aj prostriedky, ktoré stopercentne využívali. Učitelia na tejto škole ma posunuli ďalej a naučili ma pozerať sa na svet trochu inak. Myslím si, že za tú dlhú dobu pre nás učitelia toho urobili veľmi veľa, teraz je rad na vás, aby ste zasa vy urobili niečo pre nich,“ dodala študentka.
Dcéra učiteľky otvorene o poslaní svojej mamy
„Moja mama je učiteľka. Odkedy si pamätám, teda minimálne 30 rokov, a ešte o kúsoček dlhšie. Tridsať rokov je slušné číslo. Je to niekoľko vlád, premiérov, ministrov školstva. Tridsať rokov neuveriteľného technického pokroku a masívnych zmien. Tridsať rokov výučby slovenského jazyka, literatúry a výtvarnej výchovy,“ začína list Katarína z Košíc.
Katarína v liste spomína na svoje detstvo a povolanie svojej mamy. „Spomínam si na rýchle rána, kedy nás súrila, aby sme sa raz-dva obliekli, aby stihla vyučovanie. Vidím ju večer sedieť za stolom a opravovať kopy slohových prác, diktátov, písomiek, čitateľských denníkov. Spomínam si na unavené príchody z práce, kedy nás vždy poprosila, aby sme pol hodinu boli ticho a nechali ju oddýchnuť. Nevládala ani počúvať, ani rozprávať,“ rekapituluje Katarína.
Učiteľ Lukáš napísal premiérovi list, ktorý chytí za srdce každého: Ja som zlodej tiež...
Keď bola Košičanka dospelá, jej pracovitá mama sa neskôr stala riaditeľkou na základnej škole, v ktorej celý život učila. Začala kúsok po kúsku školu modernizovať. Ako prvé bolo potrebné splatiť dlh na kúrení, ktorý škola mala, vykonať rôzne opravy kanalizácie, strechy, rekonštrukciu toaliet. Chodila, prosila, hrozila, stala sa inštalatérkou, architektkou, behala po strechách, pokračuje dcéra učiteľky. Škola postupne nadobúdala čoraz modernejší charakter.
„Okrem dobrého pocitu z toho veľa nemala. Jej plat je vzhľadom k počtu odpracovaných rokov, vzdelaniu a na to, že dosiahla vrchol svojej kariéry, neadekvátny. Veľakrát som sa jej pýtala, prečo to robí, prečo sa na to nevykašle a nenájde si lepšie ohodnotenú prácu s oveľa menšou zodpovednosťou. Úprimne sa čudujem, že doteraz vydržala,“ priznáva Katarína, ktorá by chcela, aby jej mama venovala viac voľného času vnúčatám. Svoje povolenie vníma ako poslanie. Snaží sa o to, „aby žiaci aj ich rodičia boli rovnocennými partnermi učiteľov a školy, aby sa nebáli povedať svoj názor, aby sa nebáli učiť a aby sa vedeli rozhodnúť, čo chcú v živote robiť.“
Dana deťom povedala takúto rozprávku
„Nechcem vás obťažovať nejakými rečami o tom, čo som urobila pre štát, to nestojí za reč. Mojim malým deťom zvyknem vymýšľať na dobrú noc rozprávky. Ony mi pri tom pomáhajú, skáču do deja, menia ho. No a táto nám vznikla včera. Tak vám ju preposielam, nech si aj vy trošku oddýchnete, lebo určite máte veľa práce,“ napísala premiérovi Dana z Bratislavy.
Poviedka o troch pekároch
Kde bolo tam bolo, niekde v strede sveta bolo jedno malé kráľovstvo. V ňom panoval neohrozený kráľ Róbert so svojimi múdrymi radcami. Radcov mal neúrekom, avšak pekárov, ktorí sa starali, aby kráľa aj celé kráľovstvo ráno vždy čakal chrumkavý chlebík, bolo prežalostne málo. Boli len traja. Práce mali títo traja nad hlavu, ale pláca za ňu sa veru nedostavovala. Kráľ do svojej kráľovskej pokladne nikdy poriadne nenačrel, aby ich vyplatil. A tak neboráci piekli a piekli, keď múka chýbala, zo svojej brali, do noci do pecí sádzali, len aby všetkých nasýtili.
Jedného dňa sa najmladší z pekárov vybral za kráľom, že ho požiada, aby aspoň pár mincí zo svojho zlata pridal, lebo hoci chlieb piekol ďalej, pre jeho rodinu mu nič nezvýšilo, kúriť si nemal čím vo svojej chyži a aj topánky jeho piatich detí si už pýtali jesť. Po ceste sa však zastavil u zvyšných dvoch pekárskych majstrov a prosil ich, aby s ním aj oni išli ku kráľovi. Spolu vraj dokážu viac, tvrdil. A navyše, ak im kráľ pridá, veru aj lepší chlebík by sa dal piecť, možno aj viac druhov, a možno by sa učni našli, keby ich bolo čím zaplatiť. Títo ho však vysmiali. Jeden sa bál kráľa nahnevať a bol aj trošku lenivý na to, aby nové recepty skúšal a druhý, ktorý už nejednu zimu prežil, veru už sa so svojím osudom tak zmieril, že žiadnu zmenu nechcel. Tak sa vybral pekár ku kráľovi sám.
Kráľ ho prijal a vypočul jeho žiadosť. Veru, nechcelo sa mu hlbšie do pokladnice siahať, tak rozmýšľa a rozmýšľa, ako by ho slušne naspäť domov poslal. A tu si na zvyšných dvoch pekárov spomenie. „Kdeže tí sú,“ pýta sa. Pekár popravde odpovie. Kráľ sa zamyslí a rečie: „Ste traja pekári, traja rovnako chlieb pečiete, je síce stále rovnaký, ale ľudia si už na neho zvykli, tak načo niečo meniť. Navyše, si tu sám, to znamená, že len ty jediný si nespokojný, keďže ostatní dvaja odmietli prísť s tebou. Takže, tvoju žiadosť zamietam,“ odpovedal kráľ, spokojný, ako múdro to vymyslel. Pekár odišiel zo zvesenou hlavou, zatvoril svoju pekáreň, zbalil tých pár vecí, ktoré doma mal a poď ho aj s rodinou do susedného kráľovstva.
Po pár rokoch sa všetci traja stretli na jarmoku. Najmladší pekár, ktorému sa veľmi darilo, vypekal chleby aj koláče od výmyslu svetla. V susednom kráľovstve si ho veľmi považovali. Zvyšní dvaja sa na neho dívali so závisťou. Najstarší už pekárske remeslo zanechal a dúfal, že kráľ sa o neho na staré kolená postará, keď mu vypekal celý život. Avšak, kráľ mu povedal, že už mu nemá čo priniesť a vypoklonkoval ho s pár dukátmi. Prostredný pekár mal roboty vyše hlavy, ani nespával, lebo ani jeden z jeho synov jeho remeslo prebrať nechcel. Jeho chlieb bol mdlej chuti aj kvality a všetci na úbohého pekára len šomrali. „Keby sme ťa len poslúchli,“ ľútostivo si povzdychli obaja a odišli každý svojou cestou.
