BRATISLAVA - Často o nich ani netušíme a kým to o nich nevieme, správame sa k nim normálne. Akonáhle sa však priznajú, naše správanie ich niekedy doženie až k tomu najhoršiemu riešeniu - samovražde. Strach pritom vôbec nie je na mieste. Prečítajte si skutočné príbehy ľudí, ktorí sú HIV pozitívni a žijú medzi nami.
HIV je dnes často vnímané ako „ochorenie homosexuálov“, za ktoré si „každý môže sám“ a bežných ľudí sa netýka, pacienti by sa podľa niektorých názorov dokonca mali za seba hanbiť. V skutočnosti však ľudia majú málo informácií alebo sú skreslené. Na Slovensku bol prenos infekcie HIV homosexuálnym stykom zaznamenaný v 62,7 % prípadov, 24,1 % infekcií bolo prenesených u heterosexuálov.
Dôkazom smutnej reality odmietania HIV pacientov slovenskou verejnosťou sú aj prípady, s akými sa lekári stretávajú najčastejšie. Tu je niekoľko z nich:
Roman
Roman sa nakazil, keď mal trvalý vzťah. Mal priateľku, s ktorou plánoval budúcnosť. Keď začal mať nevysvetliteľné zdravotné problémy, náhodou si nechal urobiť testy, ktoré potvrdili HIV. „Povedali mi, že umieram a že mám AIDS. Pýtal som sa sám seba, prečo sa to stalo práve mne,“ priznal Roman a dodal: „Nevedel som, čo mám sám so sebou robiť. Musel som to navyše povedať svojej vtedajšej priateľke.“
Po šiestich, siedmich rokoch sa s ochorením vysporiadal, zarazil ho však prístup spoločnosti. Enormné problémy mu napríklad spôsobilo nájdenie prístupnej zubnej ambulancie, napriek tomu, že dezinfekcia je u zubára úplne prirodzená vec a pokiaľ pacient nevie, že je HIV pozitívny, nemá s ošetrením problémy. Keď mal však urgentné bolesti zuba Roman, zubná lekárka ho odmietla ošetriť vo vlastnej ambulancii. Zub mu namiesto toho vytrhla na chodbe pred všetkými okoloidúcimi.
Alena
Alena stretla sympatického muža, ktorý pravdepodobne o nákaze ani sám nevedel. To, že je HIV pozitívna sa snaží maximálne tajiť, pretože sa bojí stigmatizácie. Túto citlivú informáciu povedala iba úzkej skupine ľudí. „V zamestnaní to nevedia, nepovedala som to. Povedala som to akurát na zdravotnej prehliadke u závodného lekára, ktorý to vzal na vedomie a povedal, že to nie je žiaden problém. Nikam do nezapísal, za čo som mu vďačná,“ priznáva svoj strach z ľudí Alena.
Svojmu priateľovi, s ktorým sa dlhodobo poznala, sa však rozhodla povedať pravdu. Mala šťastie, pretože sa jej neotočil chrbtom, stali sa manželmi a majú zdravého syna. Aleniným snom je, aby sa na HIV pozitívnych ľudí nepozeralo cez prsty a nemuseli sa za svoje ochorenie hanbiť.
Pavel
Pavel pracoval v úspešnej IT firme. Hoci bol profesionálom vo svojom odbore, keď doniesol do práce potvrdenie, že je HIV pozitívny, prístup kolegov ho zaskočil. „Správa, ktorá sa dostala von, vrátane mojej fotografie, bola rozposlaná kolegom cez email. Kolegom, ktorí so mnou pracovali bolo odporučené, aby sa dali testovať,“ hovorí o svojom sklamaní Pavel.
Išlo o skutočne nehorázne správanie sa nadriadených: „Keď mi ten email kolega ukázal, strašne som sa naštval, boli tam moje osobné informácie, fotka, mapa pracoviska, kde som sa objavoval, aké záchody som používal a do akej kuchyne som chodil, urobilo sa mi nevoľno.“ Pavel išiel na políciu, kde sa mu namiesto pomoci otočili chrbtom. Odišiel preto pracovať do Nemecka. Čo mu najviac prekáža, je obviňovanie spoločnosti, že si za ochorenie môže sám. Opatrnosť môže predsa zlyhať u každého.
Nakazí sa aj panna
Lekári Danica Sedláková a Pavol Jarčuška poznajú aj mnoho ďalších prípadov, ako napríklad veriacu dievčinu zo Slovenska, ktorá mala svoj prvý pohlavný styk až počas svadobnej noci. A práve vtedy ju nakazil jej manžel, ktorý predtým niekoľko rokov žil v USA a o tom, že má HIV ani netušil.
Neďaleko Bratislavy, v okresnom meste, napríklad kolektív prinútil vedenie nemocnice, aby prespustili HIV pozitívneho pracovníka. „Tlak a bulvarizácia HIV pozitívnych ľudí vplývajú na spoločnosť v tom, že aj človek, ktorý si je vedomý toho, že sa správa rizikovo a mohol by byť HIV pozitívny, radšej nejde na testy, aby potom nemusel bojovať sám so sebou, aj so spoločnosťou,“ vysvetľuje Miloš Štefančík, aký negatívny dopad môže mať trauma a strach z nepochopenia okolia.
Štefančík si zo svojej praxe spomína napríklad aj na smutný príbeh stavebného robotníka, s ktorým kolegovia/kamaráti odmietli spolupracovať, keď sa dozvedeli, že je HIV pozitívny. Zúfalstvo ho dohnalo až k samovražde.
Odstránenie stigmatizácie ľudí žijúcich s HIV si kladie za hlavný cieľ občianske združenie Dom svetla Slovensko. „Pre HIV pozitívnych je viac ako nejaké vnímanie "ochorenia" zaťažujúca stigmatizácia. Súčasná liečba dokáže udržať kvalitu života, ale nedokáže ochrániť pred ľudskou hlúposťou. Často potom obavy z diskriminácie ovplyvnia rozhodnutie nepodstúpiť testy HIV, aj keď si sme vedomí rizika, že sme sa mohli nakaziť,“ upozorňuje Štefančík, vedúci Domu svetla Slovensko.
Množstvo pacientov novoinfikovaných vírusom HIV má v Európe vzrastajúcu tendenciu. V roku 2014 bolo na najstaršom kontinente novodiagnostikovaných 142-tisíc pacientov, čo je najvyšší zaznamenaný počet v rámci jedného kalendárneho roka od začiatku sledovania ochorenia v 80-tych rokoch. Najväčší podiel na tejto nepriaznivej štatistike má región východnej Európy, konkrétne Rusko a Ukrajina, kde sa počet diagnóz za posledné desaťročie viac ako zdvojnásobil.
Dobrou správou pre pacientov je, že antiretrovírusová liečba HIV v posledných rokoch významne pokročila. Súčasné možnosti modernej medicíny dokonca HIV/AIDS posúvajú z kategórie smrteľných ochorení medzi chronické a pacienti môžu mať zachovanú kvalitu života aj niekoľko desaťročí od stanovenia diagnózy. Liečba na základe dlhodobých sledovaní nezaťažuje organizmus pacientov, navyše pri zodpovednom užívaní liekov je riziko prenosu infekcie nižšie.
