ŠTIAVNIK – Pred viac ako rokom absolvoval Štefan Zoleík zo Štiavnika náročnú operáciu, pri ktorej mu lekári odstránili abnormálne veľký tumor pod krkom. O raritnom prípade vtedy písali aj svetové médiá a Topky zaujímalo, ako sa teraz bývalému pacientovi darí. Čakala nás však veľmi smutná správa.
Pánovi Zoleíkovi v máji 2014 z tváre odoperovali veľký nádor, ktorý mu spôsoboval trápenie už desať rokov. Súčasne trpel Madelungovou chorobou, ktorú sprevádza abnormálne ukladanie a rast tukového tkaniva. V jeho prípade sa mu nadbytočné tkanivo ukladalo pod bradou, až kým nevážilo šesť kíl. Martinskí chirurgovia pána Zoleíka síce minulý rok zbavili trápenia, ale rodina sa z jeho novej tváre netešila dlho.
Slovenská vedkyňa o unikátnej laboratórnej metóde: Rakovinu vieme sledovať v krvi
Dozvedeli sme sa správu, ktorá zaskočila nielen nás. Pán Zoleík v júni zomrel, informovala nás jeho dcéra Katarína. Každý do jeho uzdravenia vkladal veľa nádeje. „Podľa lekárov zomrel na mozgovú porážku,“ povedala Katarína, ktorá sa k bolestivým spomienkam vracia len ťažko.
Zotavil sa veľmi rýchlo
„V januári mal poslednú operáciu. Vtedy mu odstraňovali zvyšok tumoru na krku a ešte časť, ktorú mal na chrbte. Po operácií bolo všetko v poriadku, chodil na kontroly k lekárovi, všetko sa zahojilo, bez žiadnych komplikácií. Otec normálne fungoval, bol ako nový človek. Iná tvár, iná osoba. Aj keď už vyzeral inak, stále sme vedeli, že je to on,“ spomína Katarína na prvé týždne a mesiace po zmene. V apríli sa však stav jej otca začal zhoršovať.
„Prestal chodiť na protéze, hovoril, že je slabý a nedokáže sa udržať. Celý čas bol na vozíku alebo sedel v pohovke .Nechodil už ani von a keď sme mu chceli dopriať trocha čerstvého vzduchu, s bratom a mamou sme ho na vozíku znášali po schodoch. Bolo to komplikovanejšie. Mysleli sme si, že to časom prejde a bude to len chvíľkové, no mýlili sme sa,“ pokračuje s tým, že v máji sa jeho stav ešte viac zhoršil.
Postupne v ňom všetko začalo vrieť
„Začal hovoriť, že ho bolí aj noha. Niekedy bol veľmi nervózny a agresívny, začal mať problémy aj s dýchaním,“ spresňuje Katarína. Obvodná lekárka otcovi nasadila lieky na výživu a podporu organizmu a chirurg mu na boľavú nohu predpísal lieky a masti. „Takto to išlo celé mesiace. Všetci sme boli vyčerpaní, pretože sme sa v noci pri ňom striedali. Potom začal strašne zle dýchať, ako keby v ňom všetko vrelo. Lekárka stanovila zápal priedušiek. Ja som začiatkom júna skončila školu, zmaturovala som, a potom som bola stále pri ňom, pretože potreboval pomoc vo všetkom, už sme museli aj kŕmiť,“ opisuje krušné chvíle mladá žena.
V osudný deň sa usmieval a bol pokojný
Sanitka k nim domov chodievala čoraz častejšie a pán Zoleík postupne strácal reč a potreboval pomoc psychiatra. „Bol objednaný ku psychiatričke, aby mu stanovila diagnózu a postup liečby. V ten deň, 17. júna, keď mal ísť na vyšetrenie, bolo všetko v poriadku. Bola som doma s bratom a mama v práci. Mama mala ísť s ním. Ráno bol vysmiaty a pokojný. Mama prišla a už sme čakali len na to, kedy poňho príde sanitka, ktorá ho odvezie k lekárke. Sanitka prišla, otca sme naložili do nej a išli preč. Vtedy som ani netušila, že ho vidím poslednýkrát,“ pokračuje Katarína. Bolo po 12. hodine, keď Kataríne mama volala, že otec ešte v sanitke zomrel. „Nikto nečakal, že sa niečo také stane. Boli sme v tom, že to časom prejde, že sa vylieči, že bude zdravý. Aj keď mal postihnutie, pretože mal odrezanú nohu, nebránilo mu to stretávať sa so susedmi a chodiť na návštevy alebo do obchodu. Vždy bol rád, keď niekam šiel,“ vysvetľuje smutne dcéra.
Zo smrti pána Zoleíka sa rodina dodnes nespamätala. Neuplynie deň, aby si na otca nespomenuli. „Sme už len traja, ale stále čakám, že otec vstúpi dverami domov,“ priznáva Katarína. „Ľudia, s ktorými sa stýkal, nechápali, čo sa stalo. Nikto to nečakal. Chýba tu každému z nás, aj keď viem, že duševne je stále s nami.“ Na záver však dodáva, že niektorí ľudia nedali otcovi pokoj ani po smrti: „Krátko po smrti otca mi jedna osoba poslala fotku, na ktorej bol zobrazený ešte v čase, keď mal bradu, kvôli ktorej sa mu posmievali. Nechápem ľudí, ktorí môžu niečo takéto urobiť.“
