KÁBUL - Afganistan ho očaril. Krajina je napriek vojnovým a občianskym nepokojom krásna. Pri jej návšteve však rozhodne potrebujete veľkú dávku sebavedomia. Náš čitateľ Martin Navrátil sa rozhodol, že sa vydá preskúmať tento juhoázijský štát. Prečítajte si jeho zážitky!
Už v roku 2013 a 2014 sa naskytla možnosť navštíviť Afganistan. Práca ma odviedla do ďalšej veľmi populárnej krajiny menom Irán a prišlo mi veľmi IN urobiť cestu cez Irán, Afganistan a Pakistan. Už len získať víza nie je žiadna maličkosť. Musíte prejsť osobným rozhovorom na afganskom veľvyslanectve a dokázať, že nie ste blázon a podpísať, že keď sa vám niečo stane, je to váš problém a veľvyslanectvo vás upozornilo. Aké je nebezpečenstvo? A na čo si musíte dať pozor?
Afganistan je relatívne bezpečný vo veľkých mestách, ktoré majú zatiaľ či už spojenecké, alebo vládne vojská pod svojou kontrolou a kde sú neustále prehliadky. Do dedín a mimo miest sa nechodí. Respektíve môžete, ale viete, že sa vám môže niečo prihodiť. Už len keď vyjdete 60 kilometrov za Kábul, vám reálne hrozí útok od jednotiek Talibanu. Musíte neustále sledovať správy, fóra a mať asi ten šiesty zmysel.
Je tu vôbec nejaký konflikt?
Asi by som to prirovnal k horolezcom. Chcete vyjsť na vysnívanú horu, urobili ste všetko, čo sa dalo, ale výšková choroba vás nechce pustiť. Vy však musíte zhodnotiť, že keď pôjdete hore, tak vám hrozí reálne nebezpečenstvo. I keď príprava bola namáhavá, stala vás veľa financií, musíte si povedať 20 metrov pod vrcholom - NIE NEJDEM. To isté pravidlo platí v Afganistane. Medzi mestami sa nedá prepravovať v tomto období po zemi. Len letecky. Bol som pripravený, že keď sa niečo prihodí, stane aj keby v tom meste bolo to najkrajšie čo môžete vidieť, zažiť, musíte sa toho vzdať, nechať to a zabudnúť na to. Bezpečnosť nadovšetko. A zas taký blázon nie som ako si to myslelo okolie, keď som sem išiel.
Iránsko - afganská hranica. Žiadne opustené miesto. Žiadne vojenské zátarasy, guľometné hniezda alebo neustále kontroly, ako to býva na iných hraniciach. Ruch kamiónov, obchodníkov, len ja sem akosi nepatrím. Iránsku výstupovú pečiatku dostávam rýchlo, jediné, čo je im čudné je, že kde je to malé Slovensko. Zaželajú Khoda Hafez a nech sa vrátim opäť do ich krajiny.
Zatiaľ čo iránska strana mala upravených vojakov a vládla vojenská disciplína, poriadok a všetko malo svoje miesto, tak o tej afganskej sa to povedať nedá. Už síce z diaľky vidím americké ozbrojené vozidlá a guľomety namierené na moju stranu, ale afganských vojakov nikde. Keď som ich nakoniec našiel, popíjali čaj, rozprávali sa a ja sa pýtam na pasovú kontrolu v území nikoho. A vojaci? Neupravená uniforma, samopal položený vedľa búdky a vojaci miesto tzv. kanád majú klasické arabské šľapky.
Vstupujem vôbec do krajiny, kde je už vyše 30 rokov neustály vojenský konflikt. Žiadna kontrola batožiny, len kontrola pasu, odtlačky prstov a s úsmevom WELCOME TO AFGANISTAN a som vypľutý von. Nik ma nečaká, žiadni zmenárnici, len v diaľke vidím tabuľu s oznámením KABUL 1500 km. Mojím cieľom je sa dostať do Herátu, mesta, čo voľakedy patrilo medzi známe obchodné miesta na hodvábnej ceste.
Nechal som si narásť bradu, aby ma nespoznali
Aké sú moje prvé pocity v Afganistane? Áno, trochu sa bojím, moje predstavy boli šialené. V jednej myšlienke sa zahrávam, že určite za rohom sú ozbrojenci a čakajú na blázna, za ktorého dostanú výkupné, alebo keď budem na miestnom trhu vybuchne bomba, alebo sa stanem svedkom prestrelky alebo... Všetko, čo sa mi dostávalo z médií za posledné roky si predstavujem, že sa stane aj mne. Nie, nie som žiaden hrdina, obavy sú, ale neparalyzujú ma. Na nálade mi nepridá ani to, že taxík, čo som zohnal, sa za dedinou pokazí. V strede ničoty, prázdnoty a stmieva sa. Pred cestou som sa pripravil, nech vyzerám čo najautentickejšie. Nechal som si narásť poriadnu bradu, naučil sa pár viet z koránu a kamarátka mi zabezpečila maličký prenosný korán v prípade, keby ma niekto chytil a vidí, že patrím akože k nim. Tá brada mi asi vyšla, lebo nik ma neodhadoval na Európana. Najzápadnejšie som sa dostal do Turecka. Najviac potešilo, keď si ma pakistanský colník zmýlil s Afgancom. Jednoducho šťastie.
Takú chudobu som v živote nezažil
Afganistan zapĺňa popredné negatívne štatistiky. Krajina s najnižším vekovým priemerom, s najnižším stupňom vzdelania, s najnižším príjmom na hlavu a pochopiteľne jedna z najnebezpečnejších. Všetko je asi pravda. Mám prechodené veľa, vyše sto krajín, ale takú chudobu som v živote nezažil. Nikde na svete so mnou nelomcovali emócie tak, ako tu.
Prechádzam sa v strede Kábulu a dieťa dostane epilepticky záchvat. Nik nepomôže, nik sa nezastaví, nikoho nič netrápi. Po pár minútach dieťa ako tak vstane, utrie si penu okolo úst a život ide ďalej. V ten deň mám chuť si dať pohárik niečoho tvrdého, ale nemôžem. Nielen v Afganistane, ale v Iráne a v Pakistane je zakázané piť alkohol. Čiže dávam si opäť silný čaj. Do toho obrázok zahalených žien v modrých čádoroch ako žobrú na ulici, deti sa hrajú na fiktívnom ihrisku futbal, veľa žobrákov, ktorých si nikto nevšíma. V diaľke zahučí siréna a za chvíľu je odstávka cesty a prechádzajú vládne autá. Vpredu a vzadu armáda ozbrojencov a všetko zabezpečuje ťažká technika. Za jeden deň mám taký prehľad o najmodernejšej výzbroji, že nemusím na žiaden veľtrh zbraní. Obrovské pancierové autá a na streche veľký guľomet. Kde je vojak, čo by ho obsluhoval? Veď ten guľomet sa hýbe! Áno, ovládajú ho z kabíny joyestickom. Hlaveň sa na mňa otáča a podvedome uhýnam.
Všetkých kontrolujú, hľadajú bomby
Všade kam idete vás kontrolujú. Je jedno či ste biely, čierny, Afganec s veľkou bradou či s výrazom Ježiša Krista, všetkých pred vstupom do obchodu, hotela, trhoviska kontrolujú po zuby ozbrojení policajti. Hľadajú bomby. Pokúšam sa pri prvej prehliadke spraviť vtip. Nuž je nemiestny a nehodí sa. Napriek tomu si domáci zvykli na všetky nariadenia, príkazy a nikoho nič nerozhodí. Na hotely ma už poznajú, pozývajú ma na čaj každý večer, berú ma takmer za svojho, ale kontrolu batožiny a mňa nevynechajú. Keď mi zapípajú klince v mojom kolene spozornejú. Nedivím sa, že mi na začiatku nedôverujú, ale našťastie sa nechajú prehovoriť. Keď idete na letisko, prechádzate cez tzv. bludisko z betónových zátarás vysokých takmer 3 metre. Za každou zákrutou guľometné hniezdo s odistenými guľometmi. Prečo? Keby sa niekto rozbehol, že sa ide odpáliť. Toto sú pre mňa najskľučujúcejšie okamihy. Cítim vojnu, cítim jemný strach a že sa každú chvíľu môže niečo zmeniť.
Amíkom môžeme ďakovať, že vyhnali Taliban
Rozpravám sa s Mohamedom o situácii. Sám vraví, že horšie už nemôže byť a bude len a len lepšie. Chce tomu veriť. Pýtam sa ho, čo vraví na americké vojská. Amíkom môžeme ďakovať, že vyhnali Taliban, ktorý nútil ženám, aby nosili búrku, aby nevychádzali von a každý prehrešok voči islamu sa trestal prísnymi telesnými trestami priam popravou. My by sme si asi Taliban neodstránili. Jediné, čo nám vadí, je že nám sľúbili, že bude bezpečnejšie a to nie je. Vyjdete 30 kilometrov von z Kábulu a hneď vás zastaví Taliban a kontroluje či niekto nepracuje pre vládu. Ak pracuješ, máš veľký problém.
A za koho bolo lepšie? Rus naše dediny vystrieľaval a boli to okupanti, Američania vyhnali Taliban z miest a pomohli nám, ale bezpečne nie je. Asi tak by sa dala charakterizovať nálada a postoje miestnych o súčasnosti resp. ľudí, s ktorými som sa rozprával. Taliban bol oslavovaný za boj proti rusom. Rusov tu nik inak nenazve ako okupantov lebo nikto ich nevítal, nepozval. A Taliban s pomocou Alaha a Američanov vyhral. Po odchode posledného sovietskeho vojaka zavládla eufória slobody a každý bral, že Taliban ma vládnuť, veď tu vojnu vyhral. Odrazu sa rôzne frakcie začali háďat medzi sebou. Uzbecké, tadžikské, afganské.
Ľudia sa tešia, že raz bude lepšie
A nastala občianska vojna. Afganistan bol na okraji svetového záujmu a aj preto mal Taliban postupne odvahu zavádzať to, čo by inokedy neprešlo. Tvrdé islamské zákony resp. zákaz všetkého západného. Ľudia opäť začali utekať zo svojej krajiny. Muži si mali nechať narásť poriadnu bradu, ženy sa mali zahaliť, nepracovať, bola zakázaná hudba, zábava, pomaly aj smiech. Keby neprišiel Usama, asi by svet zostal ľahostajný. Saudskoarabský obchodník zatiahol krajinu opäť do svetového konfliktu. Mnoho ľudí mu nevie prísť na meno. Ale miestny pri čaji príliš nerozoberajú politiku ako my Slováci. Rozoberajú ako raz bude a tešia sa, že bude lepšie. Ale keby ste čakali chmúrne, strhané tváre plné smútku. Nie, snažia sa brať takmer všetko s úsmevom, veď čo iné im zostava.
Za mojej cesty som nestretol ani jedného Američana, to neznamená, že tu nie sú, ale asi postupne odovzdávajú moc afganskej vláde. Na druhy deň v Herate stretávam francúzskeho legionára, ktorý pracuje ako bodyguard. Meno mi nepovie, ale pár slov so mnou prehodí počas toho ako dáva pozor na nemenovaného vysokopostaveného politika. Vidí v mojich rukách fotoaparát a dávam mu svoje slovo, že neurobím ani jednu fotku bez jeho súhlasu. Na očiach čierne okuliare, voľná spustená košeľa a za ňou určite nemalý arzenál zbraní a silné šľachovité ruky a vysielačka za uchom. Hovorí, že prišiel na dvojročnú službu. Len chráni politikov z Európy. Práca sem tam ľahká a niekedy ťažká. Všetko závisí od klienta a jeho predstavy, kam chce ísť. Keď sa pýta na dôvod cesty a počuje z mojich úst - turista, prvýkrát odlepil zrak od klienta. Nečudujem sa keby si myslel a povedal - blbec. Na chvíľu viac spozornie a ide niečo preveriť. Päť minút sledujem profesionálov v akcii. Mam to nazvať zaujímavé či bizarné divadlo?
Ak si odmyslite tie všadeprítomné kontroly, kolóny ozbrojených áut tak život plynie normálne. Obchody sú otvorené, trhoviska sú plné ľudí a deti sa hrajú. Až sa niekedy pristihnete, že či ste v krajine, kde je vojna. Ľudia chodia do parkov, ktoré boli zničené počas vlády Talibanu. Tak napríklad od Kábulu nemôžete očakávať veľké historické pamiatky, napriek tomu, že je to staršie mesto ako Bratislava.
Na kábulskom trhovisku nájdete všetko
Všetko bolo zničené. Čo je veľkou atrakciou, je miestne trhovisko. To kábulské dávam do prvej trojky toho, čo som vo svete videl. Asi najexotickejšou časťou je vtáčí trh. Vták nielen ako okrasa do bytu, ale aj ako jedlo. Páči sa ti táto andulka? Na počkanie nôž oddelí hlavu od tela. Stačí sa prejsť na chvíľu a budete mat pocit, že zažívate všetko zo života trhu. Okrem neskutočnej tlačenice v úzkych uličkách, ktoré majú v priemere 3 metre sa do toho tlačia kone, dobytok, sliepky, zozadu trúbia autá, motorky, od rohu znie hlasná hudba, niekto bubnuje pod oknami. Popritom drvič ľadu sa snaží nakúskovať ľad do vášho pomarančového džúsu, vedľa holič a oproti nemu brúsič nožov.
Pod pultom ma živé, vyberiete si a hneď nôž oddelí hlavu a vy sa snažíte uhnúť jemnému prúdu krvy, zubár od vedľa láka na opravu zubov. Hluk mešity sa mieša s predajcom, čo vám ponúka čerstvo vytlačenú cukrovú trstinu. Trhovisko s čerstvými rybami, i keď nechcem vidieť tú rieku, kde plávali. Čerstvé rybie filé? Len ten olej sa naposledy vymieňal, keď tu vládli ešte Angličania. Zametač prachu, zberači odpadkov do toho zvuk kovotepcov, výrobcov nábytku. Idem vedľa o ulicu a už mi núkajú pistácie, oriešky či čerstvý džús z granátového jablka a s čerstvým ľadom. Odzadu sa snaží motorka prejsť okolo mňa. Na nej sedí celá 5 členná rodina. Ako sa tam zmestia? Nie, je ich 6, dieťa drží kura. Živé, ale dlho nebude. Obchody s látkami, hodvábom a ponuka na čaj. Áno, takto vyzerá prechádzka kábulským trhoviskom.
Alexander Veľký či Rusi
Afganistan bol, je a ešte dlho bude križovatkou histórie. Tadiaľto prešiel Alexander Veľký, v Afganistane si zobral svoju budúcu manželku Roxanu. Tadiaľto prechádzala známa hodvábna cesta, ktorá križovala celé územie. O ovládnutie horských kmeňov sa pokúšali Peržania, Uzbeci, Indovia, Gréci, Angličania, Rusi. Nikomu sa to nepodarilo. Z toho pramení afganský postoj, že veci si snáď vyriešia sami.
Pre mňa osobne najväčší poklad je archeologická oblasť Balkh neďaleko mesta Mazar e Sharif. Už na vysokej skole nás učili, že keď chcete obdivovať grécku kultúru, nemôžete ísť do Grécka, ale buď na blízky či stredný východ. Nedávno boli objavené základy tohto mesta z helénskych čias čiže gréckeho obdobia. Na svete máte dve miesta, ktoré sú krásnym príkladom gréckeho obranného postavenia. Turkménsky Merv, kde vznikli rozprávky Tisíc a jednej noci alebo afgansky Balkh. Len si predstavte, že sa prechádzate na mieste, kde nie sú žiadne zátarasy, prechádzate sa po starých črepoch a keby ste kopali nájdete časť džbánu či mince. Hradby sú tak mohutné, že stále držia a strážia mesto. Neuveriteľné, že niečo také ešte existuje. Do čerta s rôznymi súťažami ako 7 novodobých divov sveta. Toto je pre mňa div sveta par excelance. Len veľká škoda pre Afganistan, že majú situáciu, akú majú.
