BRATISLAVA - Vlády nešetria, zvyšujú dane a zaťažujú naše peňaženky. Slovensko starne a peniaze sporiteľov sú pre politikov neodolateľným pokušením, čo s tým? Tlačenie peňazí Európe nepomôže, ale o desať rokov sa budeme mať lepšie. Zachráni nás kapitalizmus alebo nás pred ním musia ratovať vlády? Všetko sa dozviete v rozhovore Topiek so známym ekonómom Jurajom Karpišom.
Predseda vlády Robert Fico sa chváli lepšími ekonomickými číslami. Spravila vláda dobre konsolidáciu verejných financií?
Vláda sa pri konsolidácii spoľahla skôr na naše peňaženky než na svoj schopnosť zefektívniť fungovanie štátu. Platíme viac a vyšších daní. Z celej Európskej únie v pokrízových rokoch zvyšovali daň z príjmu právnických osôb len Slovensko, Grécko a Cyprus. To nie je dobrá partia.
Nie je to skôr o tom, že nás potiahla Európa?
Ak sa pozrieme na domácu spotrebu a nezamestnanosť, ktoré stav ekonomiky najmä v prípade Slovenska popisujú omnoho lepšie ako HDP tak sa zatiaľ stále niet príliš z čoho jasať. 4 roky (2009-2013) trvalo, kým sa rast HDP premietol aj do znižovania nezamestnanosti, aj do rastu domácej spotreby. Za rastom miezd stál hlavne zahraničný vplyv, vláda domácej ekonomike akurát zvýšila dane zaviedla ďalšie regulácie. Aj napriek rastúcemu HDP vláda stále robí deficit a zvyšuje náš dlh. Deficit 2,84 % za minulý rok poukazuje na to, že vláda hospodársky rast nevie premietnuť do zlepšovania svojho hospodárenia, ale naopak, naskočila na starú koľaj – dlh neznižovať, ale spoliehať sa na rast ekonomiky. Tým by som sa príliš nechválil.
Čo urobila vláda dobre a čo zle?
Pozitívne hodnotím zavedenie Odvodovej odpočítateľnej položky, ktorú presadzujeme už od roku 2007. Pomohla znížiť daňové zaťaženie nízkopríjmový pracovných miest.
Okrem zvyšovania daní nás neteší ani zhoršovanie podnikateľského prostredia a zvyšovanie minimálnej mzdy. V čase nedostatku investícií a vysokej nezamestnanosti je to asi to najhoršie, čo sa dalo spraviť. Minimálna mzda je štátnou podporou zamestnávania robotov a berie pracovné miesta mladým, starým a dlhodobo nezamestnaným. Zmeny v zákonníku práce boli tiež k horšiemu, ak ho posudzujem podľa toho, či zamestnávateľom skôr zľahčuje či sťažuje vytváranie pracovných miest. Živnostníci asi na túto vládu tiež nebudú spomínať s láskou. Okrem planého strašenia vyvlastňovaním sa nič poriadne nespravilo ani v zdravotníctve. Vzhľadom na jeho stav je to obrovská škoda.
Premiér Fico straší s druhým pilierom. O čom je celý druhý pilier a komu vyhovuje?
Druhý pilier mal presunúť časť ťarchy výplaty dôchodku na samotného budúceho dôchodcu. Slovensko starne. A s tým majú priebežné dôchodkové systémy, v ktorých sa dôchodky vyplácajú z odvodov vyzbieraných v danom roku, problém. Na jedného dôchodcu sa dnes skladajú viac než traja pracujúci. Napriek tomu už dnes nie je v prvom pilieri dosť peňazí na vyplácanie dôchodkov.
Keby si štát nepožičal, minulý rok by mohol namiesto priemerného dôchodku 400 vyplatiť len 367 eurový mesačne. Predpokladá sa, že keď pôjdem do dôchodku ja, bude na mňa robiť už len asi 1,6 zamestnanca. Kto mi potom dá z prvého piliera to, čo mi politici dnes tak vehementne sľubujú? Druhý pilier má tento problém pomôcť riešiť. Ukazuje sa však, že peniaze sporiteľov sú pre politikov neodolateľným pokušením a to nielen na Slovensku. K ďalšiemu letáku o druhom pilieri by mohlo ministerstvo pribaliť aj náš list informujúci o situácii v prvom pilieri, aby mali budúci dôchodcovia kompletnú predstavu pre to či ostať alebo vystúpiť.
Ako by mala drvivá väčšina ľudí s podpriemernými zárobkami zachádzať, kam ich investovať, aby sme v starobe z toho vyžili?
Na dôchodok si treba šetriť aj pomimo povinné štátne schémy. Koľko, závisí od očakávaní ohľadom životnej úrovne a veku. Spôsobov je mnoho, pre jedného je to široká rodina, pre iného podnikanie, nehnuteľnosť, akcie, komodity či investície do vlastných schopností a znalostí. Aký je ten ideálny mix závisí od individuálnych faktorov a očakávaní.
Šéf lekárskych odborov nedávno v rozhovore prehlásil, že by nemocnice nerád videl v súkromných rukách, pričom naše štátne nemocnice kolabujú. Je lepšie mať zdravotníctvo v štátnych alebo súkromných rukách?
Doteraz ich mal v rukách štát a podľa toho aj vyzerajú. Ja by som privítal, keby ich konečne riadil niekto, kto chce maximalizovať ich dlhodobú hodnotu a nie politickí nominanti, ktorí často maximalizujú niečo úplne iné.
Zahrajme sa na veštcov. Budeme sa mať lepšie o desať rokov ako teraz?
Áno. Trhy sú prekvapivo odolné v produkovaní bohatstva napriek množstvu zásahov, daní a intervencií. Navyše sme stále relatívne chudobní a preto flexibilní. Ale nechcel by som to zakríknuť. Ktovie kedy príde posledná slamka, ktorá zlomí kapitalistickej ťave chrbát.
Mnohé európske štáty tvrdia, že majú šetrenia dosť. Ako sú na tom so šetrením európske štáty? Šetrili vôbec alebo to boli len kozmetické úpravy?
V niektorých krajinách sa šetrilo viac, v iných menej. No vo všeobecnosti môžeme povedať, že sa nešetrilo dosť, keďže dlh eurozóny v pomere k jej HDP po kríze neustále rastie. Navyše veľa krajín konsolidovalo najmä cez vyššie dane rovnako ako Slovensko, čo je pre európsku ekonomiku toxické. Po roku 2012, keď centrálna banka sľúbila trhom garanciu štátnych dlhopisov členských krajín navyše dostali vlády úrokové prázdniny. Tento prístup znížil náklady refinancovania ich deficitov a vyvolal u nich falošný pocit dobre vykonanej práce. Nízke úroky ale dnes štáty nemajú preto, že politici začali hospodáriť rozumne ale preto, že centrálna banka sľúbila vytlačiť akékoľvek množstvo nových peňazí na nákup problematických štátnych dlhopisov.
V súčasnosti sa v Európe rozbehlo tlačenie peňazí. O čo vlastne ide?
ECB vytvorí nové peniaze a nakúpi za ne každý mesiac 60 miliárd prevažne štátnych dlhopisov. Cieľom je podpora ekonomiky nižšími úrokmi.
Kritici tvrdia, že Európa mala spraviť natlačiť peniaze rovnako ako Amerika. Pomohlo by to?
Problémy Európy sa nedajú vyriešiť tlačiarňou na peniaze, ale reformami na trhu práce, reformami sociálnych systémov, lepším podnikateľským prostredím a šetrením. To, že v USA je oživenie o niečo veselšie súvisí skôr s tým, že prepustiť v Taliansku zamestnanca je nákladnejšie ako rozvod amerického miliardára, že francúzsky zamestnanec je dlhšie na dovolenke ako Američanka na materskej a že založiť startup v Grécku trvá dlhšie než postaviť mrakodrap v New Yorku.
Ekonomiky USA vykazuje lepšie údaje, klesla nezamestnanosť. Sú na tom naozaj lepšie ako pred krízou?
Nie. Podiel pracujúcej populácie je stále extrémne nízky napriek tomu, že oficiálne ukazovatele zamestnanosti sú pozitívne. Navyše 7 rokov po kríze je ekonomika stále na peňažnej infúzii v podobe nulových úrokov. Či išlo o ozajstné oživenie alebo len ďalšie ilúzie vyvolané monetárnymi drogami, uvidíme najneskôr dva roky potom, ako začnú dvíhať úroky.
Mnoho ľudí kričí, že treba skrotiť kapitalizmus, pričom v súčasnosti európske štáty prerozdeľujú od cca od 40 do 50 percent výkonu ekonomiky. Čo by ste im odkázal?
Že by sme to v Európe konečne s tým kapitalizmom mali skúsiť, keď sa nechceme zmeniť na skanzen pre čínskych turistov.
V súčasnosti sa dlhy vyspelých štátov pohybujú vo vysokých úrovniach. Ako z toho von?
Všetky krajiny dúfajú vo vyššiu infláciu, ktorá by dlh ohlodala a spravila ho udržateľným. No nejako to napriek nadpráci centrálnych bánk nejde. Ako keď trasiete tou kečupovou fľašou a stále nič. Podnikateľom sa v neistom prostredí nechce investovať, banky za nové peniaze kupujú štátne dlhopisy z čoho svet bohatší nebude. Ak príde ďalšia recesia či nebodaj kríza ešte pred mohutným ekonomickým rastom, je možné že dlhy sa prehupnú na smiešne úrovne, kde to už pochopia všetci. Nedá sa preto vylúčiť, že niektoré vyspelé krajiny čaká default. Alebo sa toho kečupu naraz vyleje priveľa, ceny poskočia naozaj razantne.
Prečo vlastne vznikla kríza a kto ju začal? Bol to zlý kapitalizmus a nespútané voľné trhy?
Zlé peniaze. Semienka na krízu sa siali po poslednej recesii, keď praskla bublina v akciách na prelome tisícročí. Znižovanie úrokov a kropenie ekonomík vyspelého sveta množstvom nových peňazí viedlo k úrode obrovských bublín po celom svete. Lokálne špecifiká im dali iba konkrétnu formu ale všetky mali jedno spoločné, pri raste úrokov museli nutne popraskať. Bohužiaľ, v modernom finančnom svete úroky neurčuje nespútaný voľný trh ale štátny monopol na peniaze a jeho rozhodnutia. Hovoril by som preto skôr o zlyhaní centrálnych plánovacích komisií v hlavných svetových centrálnych bankách.
Bývalý šéf centrálnej banky USA Ben Bernanke v posledných blogoch tvrdí, že svet čelí problému nadmerného množstva úspor. Bývalý americký minister financií Larry Summers tvrdí niečo podobné. Obidvaja volajú po investíciách štátov. Je to správna definícia príčiny zlého stavu?
To bol Bernankeho obľúbený príbeh aj pred krízou. Aj vďaka tomu, že bol ním zaslepený ešte v roku 2007, nevidel prichádzať krízu, smial sa skeptikom do očí a hovoril o obmedzenom dopade rozbiehajúcej sa katastrofy v nehnuteľnostiach na ekonomiku. Je podivné, že ani jeho vlastné zlyhanie ho neviedlo k prehodnoteniu východísk. A ak sa pozrieme na mieru celosvetových úspor v percentách svetového hrubého domáceho produktu zistíme, že v rokoch vzniku bubliny v amerických nehnuteľnostiach bola dokonca nižšia, ako bol priemer za predchádzajúcich 15 rokov. Čiže sa v porovnaní s produkciou šetrilo menej, nie viac. Navyše americká bublina praskla práve v čase, keď sa svetové úspory konečne dostali nad dlhodobý priemer.
Záplava úspor v čase vzniku bubliny jednoducho neexistovala. Podivnosť predstavy, že Čína či ropu vyvážajúce krajiny zaplavili USA kapitálom, ilustruje aj pohľad na hrubé toky kapitálu do USA. Viac než polovica prichádzajúceho kapitálu tečúceho pred krízou do USA prichádzalo z Veľkej Británie či Eurozóny a nie prebytkových krajín Ázie. Veľká Británia bola hlavným exportérom kapitálu do USA napriek tomu, že mala v tom čase dokonca deficit obchodnej bilancie. Obrovský rast toku kapitálu medzi Európou a Amerikou v predkrízovom období bol prejavom globálneho predkrízového boomu v dlhu. Nie prebytky obchodných bilancií, ale mohutný rast úverovania zaplavil USA finančným kapitálom. A v týchto finančných orgiách nehrali prvé husle Číňania, ale európske banky.
Pomohlo by míňanie svetových vlád svetovej ekonomike?
Výdavky ako podiel na HDP vzhľadom na rýchly prepad ekonomík v eurozóne po kríze rástli a nezdá sa, že by to pomáhalo.
Prečo nie? Prečo áno?
Nie štáty ale podnikatelia tvoria v ekonomike dlhodobú prosperitu. A štát nemôže minúť nič, čo predtým nezobral súkromníkom. Ak hovorím, že míňanie štátu pomôže, tvrdím, že zle platený úradník na ministerstve vie cudzie peniaze použiť efektívnejšie ako ziskom/stratou motivovaný podnikateľ tie svoje. A tomuto ja príliš neverím.
Prosperovala by Európa, keby sme mali jednotnú centrálnu vládu?
Keby v nej boli tí správni ľudia tak určite! Žartujem. Myslím, že Európa sa dostala kedysi na výslnie aj vďaka tomu, že nebola natoľko centralizovaná a existovala tu konkurencia riešení aj vo verejnej správe. Konkurencia sa často centrálnym plánovačom zdá ako zbytočné plytvanie. Mať konkurenciu vlád je ale ešte dôležitejšie ako mať tridsať druhov jogurtu v obchode. Ak sa totiž jedna vláda naozaj nepodarí, škody sú relatívne obmedzené na chudákov, ktorí si ju zvolili. Ak sa naopak niečo naozaj podarí, potom to všetci ostatní môžu kopírovať dobrovoľne. Okrem toho centrálne plánovanie nemôže vzhľadom na informačné problémy ani teoreticky fungovať. No a čím väčší celok sa o to pokúša o to je to tragikomickejšie.
Vedela by lepšie ako investovať alebo stanoviť výšku daní trebárs v Grécku, Rumunsku či Nemecku ako lokálne vlády?
Možno áno, ale z vyššie popísaných dôvodov by som to neskúšal.
Ekonómovia bijú na poplach, keď zažívame defláciu. Rastúce ceny v podobe inflácie sú vraj lepšie. Prečo?
Boja sa lepkavých cien, a to najmä pri mzdách a dlhu. Majú pocit, že keď zamestnancov o časť mzdy oklame centrálna banka infláciou, potom ekonomika funguje lepšie. Pritom história je plná príkladov období extrémne rýchleho rastu hospodárstva počas klesajúcich cien, ktoré boli stáročia štandardom. Iný príbeh sú klesajúce ceny z dôvodu miznúcich peňazí pre krachujúce banky. Ale to je problémom zlých, maniodepresívnych peňazí, ktorých množstvo v ekonomike sa nafukuje a sfukuje podľa fázy hospodárskeho cyklu. To má svoje náklady.
Dlho kritizujete politiky centrálnych bánk. Existuje alternatíva súčasnému menovému systému?
Áno. Prestať dotovať bankový systém garanciou z verejných financií, odstrániť ich privilégiá a množstvo regulácii, ktoré obmedzujú vstup do odvetvia a umožniť konkurenčnú produkciu peňazí súkromným sektorom. Myslím, že tak málo stačí na to, aby sme boli svedkami opätovného návratu kvalitných peňazí.
Čo hovoríte na lokálne meny? V Bratislave sa rozbieha lokálna mena živec. Majú lokálne meny šancu na úspech?
Som rád, že vznikajú, keďže pomáhajú pritiahnuť pozornosť ľudí na problém nekvalitných štátnych peňazí. Navyše obranné, niekedy až hysterické reakcie centrálnych bánk otvárajú oči ľuďom ohľadom podstaty súčasného štátneho monopolu v produkcii peňazí. Niektoré z týchto projektov majú aj marketingovú hodnotu a pomáhajú aktivitám v komunitách. Čo sa týka ich peňažnej funkcie som ale najmä vzhľadom na ich veľkosť, krytie a lokálne obmedzenia skôr skeptik.
O pár mesiacov Vám vyjde nová kniha? Prezraďte, na čo sa máme tešiť.
Kniha Zlé peniaze je veľkým sprievodcom krízou pre zainteresovaných laikov. Témy sú veľmi podobné otázkam v tohto rozhovoru, akurát rozobraté do väčšieho detailu. Od príčin krízy, cez popis súčasnej situácie až po špekulácie ohľadom toho, ako to dopadne. Krízu dlhodobo sleduje a mal som pocit, že by bolo fajn to všetko spísať na jedno miesto. Kniha obsahuje aj praktickú časť, ktorá sa snaží odpovedať na otázku, čo si s tým počať v bežnom živote. Bude k nej aj samostatná stránka s množstvom zaujímavých grafov, literatúry a iných zdrojov.
Juraj Karpiš
Je spoluzakladateľom INESS a členom od jeho vzniku. Ukončil Fakultu manažmentu UK v Bratislave so špecializáciou finančný manažment. Predtým, ako začal pôsobiť v INESS, bol zamestnaný v komerčných finančných inštitúciách v zahraničí a na Slovensku.
Zameriava sa na hospodársku politiku, verejné financie, sociálny systém a zdravotníctvo.
