BRATISLAVA – Špinavosti páchané slovenskou tajnou službou ešte pred pár rokmi nemali obdobu. Najvyšší spravodajskí dôstojníci stáli za podplácaním šľapiek, ktoré mali spávať s vrcholovými politikmi, podnikateľmi a inou slovenskou smotánkou. Nastrčené prostitútky namotávali politikov a tí im s chuťou vliezli do postele. Malo to však pre nich fatálne následky. Ich výkony v posteli si nahrávala na kameru tajná služba. Teraz vyplávali na povrch praktiky pobehlíc, ktoré dostali do postele svojho času najmocnejších ľudí. A toto všetko sa platilo z našich daní!
Vrchol mečiarizmu, atmosféra strachu a dokonalé prostredie pre tajnú službu, ktorá mala odobrené predsedom vlády aj tie najšpinavšie operácie. V rokoch 1995 až 1998 bolo vytvorené tajné komando 52. Tento obávaný útvar bol tvorený profíkmi, ktorí mali špeciálne úlohy. Jednou z nich bolo nastrčiť zaplatené prostitútky, aby skompromitovali najmä opozičných politikov. Cieľom bolo nahranie pornofilmov a chúlostivých situácií, ktoré mali s vábničkami stráviť nepohodlní ľudia. Tieto praktiky sa nazývajú „honey trap“ – medová pasca, v ktorej uviazlo viacero dobre známych mien slovenskej politiky.
Nastrčené šľapky za to dostávali paušálne 10-tisíc korún mesačne. Keď sa im podarilo zbaliť nejakého opozičného politika, mohli si prilepšiť aj o 80-tisíc korún. Jednej sa podarilo uloviť vtedajšieho podpredsedu pravicovej opozičnej strany s mimoriadnym rečníckym nadaním. Bol to aj Mečiarov osobný nepriateľ. Šľapka sa vydávala za redaktorku spravodajskej agentúry a zbalila politika pod vplyvom alkoholu. Potom ho odviedla do konšpiračného bytu na Vajnorskej ulici v Bratislave, kde boli prichystané sledovacia zariadenia.
Do postele išli veľmi rýchlo
Zbalila ho veľmi jednoducho. „Výdatne sa venovala koketovaniu a masáži jeho nenásytného ega. Politik pod vplyvom alkoholu nadobudol pocit, že je neodolateľný, prestal sa kontrolovať, a najmä zvažovať riziká spojené s neodvratne sa blížiacou avantúrou“. Sexuálne praktiky následne nahrala kamera a šéf komanda 52 za tento kapitálny úlovok sexagentku pochválil. Videonahrávky si tajní ukladali a v prípade potreby ich hocikedy mohli použiť. Veľakrát stačilo obeti iba naznačiť o čo ide a okamžite v kritike voči Mečiarovi poľavil.
Iná vábnička, pracujúca pre 52. oddelenie, si zapísala za klobúk ďalší politický úlovok. Vydávala sa za agentúrnu spravodajkyňu a na lov chodila do parlamentu. „Pánov na holenie“ si vodila do bytu na Obchodnej ulici. Jej sa podarilo zviesť nemenovaného hovorcu inej opozičnej strany. „Nedalo jej veľa práce, aby si ho odviedla na svoje konšpiračné pracovisko, vybavené dobre zakamuflovanou kamerou. Svetlo bolo dobré, obraz ostrý a záznam kvalitný. Iba ona sa ponosovala, že výkon jej partnera nestál za veľa“. Nahrávka dorazila k vtedajšiemu námestníkovi SIS Jaroslavovi Svěchotovi, ktorý ju okamžite posunul nadriadeným.
Prezradila ho milenka
Niekedy im politici pomáhali sami. Boli takí neopatrní, že sa prezradili. Jeden predseda miniatúrnej opozičnej straničky vtedy veľmi liezol na nervy Mečiarovi. „Bol múdry jak rádio, kade chodil, vykrikoval a navážal sa do starého, čím liezol Mečiarovi strašne na nervy. Preto padlo rozhodnutie, že bude rozpracovaný s cieľom umlčať ho,“ vyjadril sa bývalý príslušník SIS.
Dotyčný predseda podvádzal svoju manželku a často telefonoval s milenkou. Tajní ho napichli a odpočúvali hovory. Keď dali dokopy výber najkompromitujúcejších hlášok, nahrávku poslali po poštovej schránky jeho manželke tak, aby ju s istotou vybrala skôr než on. Politik okamžite skrotol a voči predsedovi HZDS si už toľko nedovoľoval.
Praktiky medovej pasce využívala vtedy SISka samoúčelne a bez legitímneho dôvodu. Vôbec nešlo o štátne záujmy, ale o techniku spravovania krajiny predsedom vlády. „Lákaním opozičných politikov do postelí v konšpiračných bytoch bola tajná služba degradovaná na producenta pornofilmov určených na privátnu konzumáciu pre niekoľkých papalášov“. Politikov, ktorí uviazli v sieti vábničiek, bolo viacero. Popísané prípady ani zďaleka nie sú jediné. Zneužívanie tajných nadobudlo absurdné rozmery. Premrhalo sa tým veľa času, energie a štátnych peňazí.
Skryté kamery v bordeloch
Oddelenie 52 sa nestránilo ani ďalších praktík. V 90-tych rokoch sa začalo rodiť veľké množstvo bordelov, ktoré priťahovali rodiacu sa smotánku a rôznych prominentných hostí neváhajúcich platiť za sex. Takto sa im podarilo nahrať veľa známych tvárí. Do „veselých domčekov“ sa chodili zabávať „slovenskí oligarchovia, zbohatlíci, malí, strední, veľkí a najväčší podnikatelia, niektorí neopatrní politici, prominenti alebo ich deti“. Najzaujímavejší pornografický materiál sa podarilo nakrútiť v dvoch vychytených podnikoch v Bratislave.
Bývalý erotický klub Tropicana ovládali mafiáni. S tými si dobre rozumel námestník Svěchota a vyjednal, aby v jednej izbe mohli tajní špehovať a natáčať svoje obete. Druhý podnik, v ktorom sa diali nekalé praktiky SISky, nemôže byť menovaný, pretože stále ešte funguje. Zaplatení do toho boli aj pracovníci bordelov. Dostávali paušálne 10 tisíc slovenských korún. Na starosti mali zapínanie a vypínanie kamier. Keď sa im podarilo od odchádzajúcich prominentných pánov zistiť kontakt, vypýtať vizitku alebo opísať evidenčné číslo vozidla, uľahčili spravodajským dôstojníkom prácu.
Režim vyberania nahrávok bol prísny. „Spravodajský dôstojník bol v bordeli už o ôsmej ráno, pásku musel bez meškania odniesť vedúcemu útvaru a ten s ňou okamžite išiel na centrálu SIS, kde ju odovzdal spravidla námestníkovi Svěchotovi.“ Radoví pracovníci teda nemali možnosť vidieť, aké milostné hry boli zachytené na kamere. No ich obsah si vedeli vychutnať spravodajské špičky. „V tejto súvislosti sa traduje, že keď bola na ústredie SIS doručená nahrávka s prísľubom pikantného odhalenia nejakej politickej či podnikateľskej celebrity, okamžite sa v kancelárii niektorého z najvyšších funkcionárov zatemňovali okná, čo neomylne naznačovalo, že spravodajskí bossovia trávia predpoludnie sledovaním pornografickej produkcie z bratislavských nevestincov.“
Prezradení politici, celebrity a známe slovenské tváre
Kto všetko v tejto nastraženej pasci uviazol? Autor mená nechce uvádzať, chce iba poukázať na nelegálne praktiky tajnej služby. Podľa neho sú aktéri nahratí v tomto nechutnom divadle, z hľadiska verejného záujmu irelevantní. No išlo naozaj o vysokopostavenú slovenskú smotánku. Pred kamerou z jedného bratislavského nevestinca skončili napríklad „veľmi známy podnikateľ, meno ktorého raz nepochybne vstúpi do dejín. Ďalším bol istý zľahka excentrický pán z východného Slovenska, ktorý sa rozhodol vstúpiť do sveta veľkého biznisu a zanechal v ňom nezmazateľnú stopu tým, že po ňom ostali tisíce okradnutých klientov a on skončil vo väzení“.
Kapitálnym úlovkom z pohľadu Lexu bol vysokopostavený ústavný činiteľ. Mečiar s ním viedol osobné, ale aj politické spory. „A úplným trhákom muselo byť pre ľudí z centrály SIS zistenie, že na páske z bordelu pri bývalom policajnom prezídiu predvádza svoje milostné umenie prominentný minister Mečiarovej vlády, ktorý neskôr veľmi zbohatol, pretože sa stal jedným z kapitánov slovenského priemyslu.“ Neskôr sa ukázalo, že vedenie štátu z tejto práce nemalo žiaden osoh. Nahrávky neboli ani použité na diskreditáciu Mečiarových oponentov.
Využívali ich však najmä na rozhovory s obeťami medzi štyrmi očami. „Všetko nasvedčuje tomu, že riaditeľ SIS Lexa a jeho námestník Svěchota kompromitujúce informácie, získané vo verejných domoch, ale aj na konšpiračných bytoch, kde pre tajnú službu pracovali štátne pobehlice, využívali v rozhovoroch medzi štyrmi očami s nachytanými hriešnikmi.“ Momentálne o tom, kde sú nejaké nahrávky ukryté, vie iba bývalý šéf SIS Lexa. Pred nástupom nového šéfa Mitra ich vedenie spálilo a po smrti je už aj námestník Svěchota.
Nič z toho sa však nepoužilo proti politickým oponentom. „Zhromažďovali v rukách hodiny a hodiny výbušného filmového materiálu bez toho, aby ho dokázali použiť a využiť. Maximálne Svěchota zinkasoval pár drobných za mlčanie, ale to bolo všetko, čo toto enormné úsilie prinieslo“, končí časť príbehu autor Peter Tóth.
Peter Tóth (43) je bývalý novinár, ktorého mala pod dohľadom tajná služba. Neskôr do nej sám vstúpil a stal sa dokonca riaditeľom kontrarozviedky SIS. Jeho nová kniha Komando 52 odhaľuje praktiky špeciálne zriadeného tajného útvaru, ktorý mal dobre slúžiť najvyšším politickým špičkám Slovenska. Dej sa odohráva v rokoch 1955 až 1998, kedy na Slovensku vládol Mečiar a šéfom tajnej služby bol Ivan Lexa. Čelil škandálu, keď ako novinár pracoval pre tajnú službu. Práve kvôli tomuto zmenili zákon, aby novinári, nemohli pracovať v tajných službách.
Divoké deväťdesiate roky priali špinavým praktikám tajných, ktoré vtedy schvaľovali. Sledovaný mohol byť každý režimu nepohodlný človek. Vyčíňanie SISky dosahovalo vrchol, a preto sa kompetentní rozhodli konať. Vytvorili najobávanejší útvar SIS. Toto nové komando sa volalo 52. oddelenie, známe ako päťdesiatdvojka.
