BRATISLAVA - Za posledných päť rokov prišlo na Slovensko 775 detí, ktoré utiekli z krajín ako Afganistan, Somálsko, Vietnam alebo Irak, odkiaľ ich vyslali ich vlastní rodičia za vidinou lepšieho života, aby netrpeli vojnou a chudobou. Keď ich však umiestnili do detských domovov na Slovensku, mnohé z detí bez stopy zmizli a nikto po nich nepátra. V snahe dosiahnuť vytúžený európsky cieľ sa mohli stať obeťou obchodovania s ľuďmi, pracovného vykorisťovania alebo darcovstva orgánov.
„Naposledy máme informácie o vietnamských chlapcoch, ktorí si v detskom domove zviazali tri plachty a ušli po nich cez okno,“ povedala na tlačovej konferencii Ligy za ľudské práva právnička Katarína Fajnorová. „Veľmi často sa však stáva, že pre utečenecké deti príde súkromné auto alebo taxík, ktorý ich odvezie nevedno kam,“ dodala. Ich znepokojujúca „cesta do neznáma“ sa stala podnetom pre nakrútenie dokumentu, ktorý reflektuje problémy, s ktorými sa na Slovensku detskí utečenci stretávajú.
Zo 775 odlúčených detí, ktoré sa po úteku z vlastnej krajiny ocitli na Slovensku, zmizla drvivá väčšina. Utečenci sú dnes umiestnení do detského domova v Medzilaborciach (predtým v Trenčíne a Hornom Orechovom) a často zmiznú už do dvoch či troch dní od prijatia. Nikto po nich však ďalej nepátra ako po slovenských deťoch, keď je lokálne pátranie neúspešné. Aj preto bolo vypátraných len minimum zmiznutých detí.
Deti, ktoré utiekli bez sprievodu rodičov, u nás nedostanú adekvátne vzdelanie. Často nevedia jazyk a automaticky sú nútené orientovať sa iba na učňovské vzdelanie bez možnosti slobodného výberu. „Po tom, ako deti umiestnili do detského domova, ich automaticky zaradili na učňovské vzdelávanie. Neskúmalo sa ich nadanie, nikto sa ich nepýtal, čím chcú v živote byť, povolanie si nemohli vybrať. To je porušenie ich ústavného práva,“ podotkla Fajnorová.
„Keď riaditeľ detského domova budil jedného afganského chlapca do školy, on nechcel ísť. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v Afganistane už nezostalo veľa budov, ktoré by bolo treba maľovať,“ uviedla Zuzana Števulová, riaditeľka Ligy za ľudské práva. Je to príklad toho, ako maloletí utečenci smutno-ironicky vnímajú vzdelávanie v detských domovoch. Afganský chlapec chcel totiž vyštudovať vysokú školu, ale pridelili mu maliarsku učňovku.
Ďalším problémom zmiznutých detí je to, že „ak požiadajú o azyl, sú presunuté do tábora, kde sú spolu s dospelými, ktorí pijú, fajčia a môžu im sprostredkovať kontakt s prevádzačmi,“ dodala právnička.
„Zariadenia pre utečencov sú u nás na Slovensku poloprázdne, hoci neexistujú žiadne kvóty na prijatie utečencov. Za posledné roky sa u nás veľmi významne znižuje počet žiadateľov o azyl,“ povedala Števulová. Prekvapivo však narastajú počty utečencov v Maďarsku, Bulharsku a v Grécku. Súvisí to aj s konfliktom v Sýrii, pretože veľké množstvo utečencov sa zhromažďuje v Turecku a potom cez južné štáty putujú ďalej. Ale aj kontrola našej štátnej hranice je sprísnená. „Samotní utečenci majú informácie, že sa u nás udeľuje málo azylov a ochrán. Radšej si teda vyberú Poľsko alebo Maďarsko, kde sú potom zariadenia pre utečencov preplnené,“ vysvetlila Števulová.
Podľa osobného názoru riaditeľky Ligy za ľudské práva by Slovensko mohlo ústretovo prijať aj viac utečencov, napríklad časť sýrskych rodín, ktoré prichádzajú do južných štátov, v ktorých pre ne nemajú vhodné podmienky.
