BRATISLAVA - Keď mal Miram (21) len 15 rokov, urobil jeden z najdôležitejších krokov svojho života - s pomocou rodiny utiekol z vojnou zmietaného Afganistanu. Podobne ako Ali (24), ktorý mal ako 16-ročný namierené utiecť z Iraku do Švédska, ale skončil na Slovensku, kde dostal azyl. Keď utekali z domoviny, riskovali svoj život a sny o lepšej budúcnosti. Našli na Slovensku to, čo hľadali?
Ali sa plynule dohovorí kurdsky, arabsky, perzsky, slovensky, anglicky, nemecky, švédsky a trochu po rusky. Jeho snom bolo stať sa advokátom, ale dnes má pocit, že je preňho už neskoro na takúto kariéru a štúdium. Napriek svojim schopnostiam musel brať to, čo prišlo. Ako väčšina utečencov, aj on sa pokúsil o dva úteky zo Slovenska.
Ako vyzeral váš život pred útekom z Iraku?
V Iraku som mal dobrý život, kým tam nezačala vojna. Pochádzam z bohatej rodiny a chodil som do súkromnej školy. Keď začala vojna, školu rozbombardovali a mesiac sme boli doma. Mňa to tam už nebavilo. Okrem toho som mal aj iné názory ako moja rodina. Oni mali striktnejšie islamské presvedčenie a ja som chcel viac slobody.
Ako si spomínate na prvé dni na Slovensku?
Na Slovensku ma umiestnili do detského domova v Trenčíne. Bol to jeden veľký dom, v ktorom sme boli asi dvadsiati. Spočiatku som vôbec nechodil do školy. V domove boli deti odlišného veku a takmer vôbec sme si nerozumeli. Oni mali svoje problémy a my utečenci tiež. Na rozdiel od slovenských detí v domove sme sa snažili niečo dokázať, chodiť do školy... Moji rodičia by ma neboli poslali do Európy, keby nevedeli, že som schopný a môžem niečo dokázať.
Prečo ste chceli utiecť práve do Švédska?
Pôvodne som sa chcel dostať do Švédska, kde som mal strýka. Keď som bol v Trenčíne, snažil som sa odtiaľ dvakrát utiecť. Raz ma mal odviezť dohodnutý šofér z Holandska, ktorého vybavil strýko, ale nedostal sa cez ochranku. To auto strážnici požadovali za podozrivé.
Na Slovensku sa vám nepáčilo?
Pred útekom som nevedel, že Slovensko existuje a nepoznal som tu nikoho. Tí, ktorí so mnou boli v detskom domove, mi navyše vysvetlili, že tu na Slovensku nič nie je. Vlastne ma podporili v tom, aby som chcel utiecť.
Ale nakoniec ste do Švédska odišli...
Áno, vo Švédsku som strávil tri mesiace a v porovnaní so Slovenskom tam vidíš veľké rozdiely už na prvý pohľad. Keď prídeš žiadať o azyl na migračný úrad, pridelia ti rodinu, ktorá sa o teba postará a pridelia ti školu. Potom som bol ešte vo Švajčiarsku, kde som mal pridelenú opatrovateľku, s ktorou som trávil celý deň. Každý deň sme riešili školu, moje ambície... bolo o mňa postarané. Podľa odtlačkov prstov však zistili, že som žiadateľom o azyl na Slovensku a vrátili ma domov.
No napriek tomu ste stále tu, na Slovensku. Čo vás tu drží?
Mám tu rodinu a veľa dobrých priateľov. Našiel som si tu slovenskú partnerku, s ktorou mám takmer dvojročnú dcérku Lejlu. Našiel som si tu aj prácu – robím taxikára a šoféra nákladiaku.
Ste ešte v kontakte s irackou rodinou?
Málokedy som v kontakte s irackou rodinou. Viem o nich, že žili päť rokov Jordánsku, a potom sa zasa vrátili do Iraku.
Neboja sa vaši rodičia, keď teraz v Iraku vyčíňajú bojovníci Islamského štátu?
Sú tam v ohrození a boja sa. Radikálni islamisti si nevážia život nikoho, je to banda teroristov.
Ako by sa podľa vás mali na Slovensku zmeniť podmienky pre utečencov?
Na začiatku som sa snažil niečo zmeniť, ale potom som pochopil, že to nie je možné. Tie podmienky tu na zmenu nie sú, najmä pre cudzincov. Na Slovensku som nevedel, čo mám robiť, keď som dovŕšil dospelosť. Nevedel som, na aký úrad zájsť, že sa mám zaregistrovať na úrade práce a podobne. A naozaj by som tu chcel niečo vybudovať. Dokázal som už viac, ako tí maloletí Slováci, ktorých som stretol v detskom domove. Nezaujímala ich zväčša vôbec škola.
Ste tu už osem rokov. Cítite sa stále ako cudzinec?
Cítim sa už ako Slovák a chcel by som byť Slovák. Necítim sa ako „viac Iračan“. Zdieľam slovenskú kultúru, mám tu veľa kamarátov. Moje detstvo v Iraku je už ďaleko, možno by mi už ani tak nechutilo tamojšie domáce jedlo. Oveľa viac ma teraz zaujíma to, čo sa deje na Slovensku. Aj preto by bolo dobré, keby utečencov táto krajina viac podporovala vo vzdelávaní, pretože oni sami majú snahu byť úspešní. Nie ako ostatní moji kamaráti v Iraku, ktorí boli radi, keď školu zasiahla bomba, lebo ich nezaujímala. Stačilo by, keby na Slovensku dostali utečenci pridelených nejakých opatrovateľov, ktorí by sa s nimi veľa rozprávali. Keby utečenci či cudzinci na Slovensku našli dobrú budúcnosť, mohli by byť pre túto krajinu užitoční.
Miram žije na Slovensku už šesť rokov a sníva o vysokoškolskom titule. Raz by sa chcel stať inžinierom alebo psychológom, ale zaujíma ho aj informatika. Z Afganistanu utiekol, aby našiel pokoj a slobodu.
Kde ste sa po úteku z krajiny ocitli?
Žil som v detskom domove v Medzilaborciach, medzi Slovákmi, iba ja som bol zo zahraničia. A keď som dovŕšil dospelosť, musel som si začať všetko financovať sám. Musel som pracovať, zarobiť si, nedostal som žiadnu finančnú pomoc.
Skúšali ste aj vy zo Slovenska utiecť?
Aj ja som skúšal aspoň raz zo Slovenska utiecť, ako väčšina utečencov. Keď som mal 15, odišiel som do Nórska, kde som žil rok. Bol som v kontakte so svojou slovenskou advokátkou a z právneho rozhodnutia som sa vrátil naspäť na Slovensko. Každý deň som tu na Slovensku bojoval o to, aby som mohol začať chodiť do školy. Na začiatku to bolo veľmi komplikované, pretože my utečenci sme nevedeli po slovensky. Nemali sme možnosť chodiť na kurzy alebo mať nejakú špeciálnu psychologickú pomoc pri prekonávaní problémov.
Čo bolo motívom vášho odchodu z Afganistanu?
V Afganistane zúri už viac ako tridsať rokov vojna. Vyrástli sme vo vojne, nie v pokoji. A keď vojna nebola blízko nás, tak bola trošku ďalej. Pokiaľ človek žije a nemá voľnosť, je ako zatvorený v klietke. Útek bol rozhodnutím mojich rodičov, ktorí museli zaplatiť viac ako 10 000 dolárov, aby som mohol utiecť z krajiny. Niektorí rodičia na to majú, iní predajú veci, požičajú si od blízkych. Smeroval som do neznáma, vôbec som nevedel, kam ma posielajú, kam idem.
Ste s rodinou stále v kontakte? Ako sa im vodí?
V Afganistane mám rodičov, dve sestry a ešte jedného brata. Voláme si párkrát do mesiaca. Moje sestry majú horší osud, pretože ženy nechodia do školy a majú oveľa väčšie problémy ako muži, ktorí tam majú o 50 % lepší život. Ja by som chcel, aby moja rodina žila tu s nami, ale je ťažké presvedčiť starých ľudí na iné tradície a kultúru. Ja ako mladý som si veľmi rýchlo zvykol na vašu krajinu, ale oni by takú zmenu asi už neprekonali.
Páči sa vám na Slovensku?
Zvykol som si na slovenskú kultúru. Chutia mi vaše halušky a mám rád aj slovenské pivo (smiech). Pracujem tu vo fabrike a vo voľnom čase sa intenzívne venujem behu, predtým tiež bojovému umeniu. Našiel som si tu aj priateľku – Slovenku.
Čo by ste chceli v našej krajine zlepšiť?
Čo by som chcel zlepšiť? Podmienky pre utečencov. Aj my máme schopnosti na to, aby sme mohli študovať, aby sme dosiahli aspoň nejaký cieľ. Teraz mám trvalý pobyt tu na Slovensku a rovnaké práva ako ostatní. Nevadí mi, že pracujem, ale musím robiť to, čo nechcem. Človek sa dostane do veku, keď už má iné plány, ciele, ale stále je v strese. Pýta sa, prečo sa mu nedarí to, prečo nejde tamto... A nedá sa s tým nič robiť. Nemal som šancu ísť študovať, nemal som ani trvalý pobyt a žiadnu finančnú pomoc.
Na Slovensku ste nenašli práve najlepšie podmienky na sebauplatnenie. Plánujete v budúcnosti odísť?
Možno inde sú aj horšie podmienky. Človek musí vedieť prijať to, čo sa mu ponúka. Neprišiel som do Európy, aby som bol bohatý a zarábal veľa peňazí. Prišiel som sem, aby som mal pokoj, aby som žil v mieri, a aby sa do mojich súkromných vecí nikto nestaral. Chcel som si zaslúžiť svoj vlastný život a rozhodovať o ňom sám za seba.
