BRATISLAVA – Hnev na fašistov a krivda z Viedenskej arbitráže boli dôvody, pre ktoré sa František Harťanský v polovici septembra 1944 zapojil do Slovenského národného povstania. Rodák z obce Cinobaňa pri Lučenci má dnes 86 rokov.
S rodičmi sa v roku 1936 presťahoval z dediny do nového domu v Lučenci, no už o dva roky sa museli vrátiť späť na dedinu, keďže mesto sa na základe Viedenskej arbitráže stalo súčasťou horthyovského Maďarska. „Veľmi nám ublížili, nechali sme tam prázdny nový dom, cítili sme sa veľmi poškodení. To boli vážne dôvody, ktoré nás nútili aj z presvedčenia sa zapojiť do Povstania a tiež spontánne privítať nádej na zmenu,“ hovorí v rozhovore Harťanský. Krivdu podľa neho zosilňovalo aj to, že otec bol obuvník a remeslo chcel vykonávať v meste.
Do Povstania sa Harťanský zapojil ako 16-ročný, z rodnej Cinobane sa pridali aj traja jeho spolužiaci a jedno dievča. S partizánskou jednotkou zostal až do februára 1945, keď bol oslobodený Lučenec. „Nás do veľkých akcií nepúšťali, ale zase sme boli lepší tam, kde sme poznali zázemie, mali sme príbuzenstvo,“ hovorí s tým, že chodil po jedlo a suroviny aj do rodnej obce. „Mali sme jedno auto, na kapote malo guľomet. Dvakrát som bol aj v rodnej Cinobani, za starostom, ktorý ma poznal. Mal som napísané, čo treba - zemiaky, cukor a podobne. Starosta ma poslal k nášmu susedovi, ktorý bol obchodník. Hneď ma privítali a dali mi aj viac,“ spomína.
Harťanský ako partizán tiež nosil náboje. „Pridelili ma k strelcovi s ľahkým guľometom a nosil som mu strelivo, ale musel som aj vedieť strieľať. Cvičili sme streľbu na lúke za dedinou. Učili sme sa aj hádzať granáty. Potom sme dostali aj protitankovú pušku,“ rozpráva. Hlavná úloha jeho partizánskej jednotky bolo strážiť, či niekto neprekračuje štátne hranice, pretože Maďari mali role aj na slovenskej strane a opačne. Okrem toho sprevádzali jednotky, ktoré mali náročnejšie a nebezpečnejšie úlohy.
Po oslobodení Lučenca sa Harťanského partizánska jednotka stala súčasťou milícií. „Hneď za postupujúcimi vojskami sovietskej armády sme v meste zabezpečovali poriadok, aby sa tam nerabovalo,“ spomína. Kým väčšina starších partizánov zostala ďalej v milíciách, Harťanský sa ponáhľal študovať. Začal chodiť na gymnázium, no napokon sa dal na vojenskú dvojročnú školu, ktorá sa končila maturitou. „Na základe toho ma zobrali aj na vysokú školu do Brna a potom som učil taktiku na vojenských školách v Brne a Bratislave, spolu 15 rokov,“ rozpráva. Dosiahol hodnosť podplukovníka.
Slováci podľa Harťanského nebojovali v dejinách len v SNP. Pripomína boj za práva Slovákov ešte z čias Uhorska a činnosť národných buditeľov. „Sme národ, ktorý sa dokáže postaviť proti utláčaniu,“ vraví. Dnešní mladí podľa neho však o SNP veľa nevedia. „Školy sa na tom podpísali,“ poznamenal s tým, že má pochybnosti, či by mali dnešní mladí odvahu ísť do podobného odboja. „Mladým treba povedať, že sloboda sa rodí ťažko a slovenský národ za ňu bojoval stovky rokov. Zriecť sa teraz slobody by znamenalo vrátiť sa o tisíc rokov naspäť,“ povedal.
