BRATISLAVA – Slováci by sa podľa predsedu parlamentného výboru pre kultúru a médiá Dušana Jarjabka (Smer-SD) mali prestať traumatizovať dejinami, akými bolo Rakúsko-Uhorsko, Slovenský štát alebo Slovenské národné povstanie. Ako povedal dnes pre agentúru SITA, mali by sme si zobrať to kladné, čo tieto historické udalosti doniesli pre budúcnosť.
„Berme si príklad z veľkých národov ako sú Francúzi alebo Angličania, ktorí by sa mohli tiež svojou históriou ukameňovať, keby chceli. Vždy si brali z histórie to pozitívne. Traumatizovanie k ničomu nevedie, len ku komplexom z pocitov viny,“ zdôraznil Jarjabek. O povstaní podľa neho treba hovoriť ako o vzbure proti fašizmu, ktorý vtedy ovládal svet.
„Slovenské národné povstanie patrilo medzi jedinečné povstania svojho druhu cez druhú svetovú vojnu. Slovensko a Československo sa na základe SNP dostali medzi víťazné krajiny, čo ovplyvnilo aj slovenské povedomie,“ dodal.
Povstaním sa podľa podpredsedu KDH Petra Belinského národ postavil na stranu spravodlivých. „Slovensko sa povstaním emancipovalo, zjednotilo na tom, že uzurpácia nášho územia iným národom nebola správna. Slováci ukázali, že sa vedia postaviť aj presile. Bolo to správne rozhodnutie,“ povedal Belinský dnes pre agentúru SITA. Podľa predsedu poslaneckého klubu OĽaNO Richarda Vašečku vieme, že história nie je čiernobiela.
„Ako pozitívum SNP možno vyzdvihnúť fakt, že Slováci, často obviňovaní z pasivity a submisívnosti, sa aktívne postavili proti fašizmu a vojnovému agresorovi. Zachovali si hrdosť a napriek zložitým okolnostiam sa po vojne Slovensko počítalo medzi víťazov,“ povedal. „Ak chceme byť víťazmi, nesmieme sa báť a musíme aktívne vziať osud do svojich rúk,“ zdôraznil.
Podľa predsedu poslaneckého klubu SDKÚ-DS Ľudovíta Kaníka bolo SNP dejinným rozhodnutím slovenského národa postaviť sa proti fašistom v boji za slobodu a demokraciu. „Pre členov SDKÚ-DS má povstanie zvláštny význam, pretože SDKÚ je nástupca Demokratickej strany, ktorá organizovala SNP a mala zastúpenie v povstaleckej Slovenskej národnej rade,“ povedal dnes Kaník, podľa ktorého sa našim predkom boj v povstaní za slobodu a obnovenie demokracie celkom nepodaril.
„Vďaka povstaniu sme stáli na strane víťazov vo vojne, ale vpadli sme do Stalinovej zóny vplyvu, čím sme ťažko a kruto zaplatili za pomoc, ktorú nám Sovietsky zväz poskytol,“ povedal. Kaník zároveň upozornil, že po vojne nenasledovala sloboda, ale vykonštruované procesy, aj s partizánskymi veliteľmi ako bol kapitán Žingor (partizánsky veliteľ Viliam Žingor, popravený po politickom procese v roku 1950).
„Odkaz SNP, ktorým je boj za slobodu a demokraciu, treba odovzdávať ďalej, pretože aj dnes je za našou východnou hranicou ohrozená. Nemôžeme spochybňovať jednotnú politiku demokratických štátov proti agresorom. Preto odmietame nekritické postoje Roberta Fica k Rusku, ktorý spochybňuje Slovensko ako člena NATO, robí hanbu SNP a všetkým, ktorí padli v boji za slobodu a demokraciu,“ vyhlásil Kaník.
Podľa podpredsedu SaS Ľubomíra Galka je SNP historickým medzníkom, ktorý by sme si mali neustále pripomínať, pretože obrovské množstvo vojakov položilo životy za to, aby sme dnes mohli žiť v slobode. „To nemôže nikto nikdy spochybniť,“ uviedol. SNP bez ohľadu na presné okolnosti vzniku bolo podľa predsedu parlamentného zahraničného výboru Františka Šebeja (Most-Híd) povstaním proti diktatúre a za slobodu.
„Vnímam SNP ako prejav Slovákov žiť v slobodnom štáte a v demokratickej Československej republike,“ povedal Šebej dnes pre agentúru SITA. SNP nás podľa neho vrátilo na mapu ako demokratickú krajinu. „Umožnilo nám patriť medzi krajiny, ktoré vyhrali druhú svetovú vojnu,“ dodal.
Soubigou: Účasť Francúzov v SNP je najväčšie hnutie odporu mimo Francúzska
Účasť občanov Francúzska v Slovenskom národnom povstaní (SNP) je jav, ktorý je málo známy vo Francúzsku, ale dobre ho poznajú naši priatelia na Slovensku. Pôsobenie Francúzov na jeseň 1944 v SNP je jednoducho najväčšie francúzske hnutie odporu mimo Francúzska. Povedal to docent Parížskej univerzity (Université Paris I.) Alain Soubigou.
Odborník na dejiny strednej Európy na Parížskej univerzite v apríli tohto roku vo Francúzskom inštitúte v Bratislave vo svojej prednáške ďalej zdôraznil, že počas SNP na území Slovenska bojovalo 200 občanov Francúzska. Väčšinu z nich tvorili utečenci, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckých zajateckých táborov v Nemecku. Na Slovensko sa dostali najmä cez Rakúsko, niekoľkí cez Maďarsko. Po príchode na Slovensko sa skontaktovali so slovenskými partizánmi a rozhodli sa po ich boku vstúpiť do bojov.
Francúzski partizáni sa do bojovej činnosti zapojili v predvečer oficiálneho začiatku SNP, teda pred 29. augustom, v severozápadnej časti krajiny pri obci Strečno. Daná oblasť sa vyznačuje osobitými prírodnými danosťami. V istom zmysle ide o kaňon, vstup do ktorého mali Francúzi chrániť. Bránili prístupovú cestu na Banskú Bystricu, ktorá sa mala stať stredom Povstania. Francúzom sa počas štyroch dôležitých dní (od 31. augusta 1944 do 3. septembra 1944) podarilo ľahkými zbraňami, puškami, samopalmi a guľometmi, ktoré dostali od Sovietov, blokovať postup kolóny nemeckých vojakov (Wehrmachtu). Podarilo sa im zastaviť kolónu tankov, niekoľko z nich zničili a spomalili postup nemeckej armády. To je niekoľkými slovami povedaná účasť Francúzov v SNP, sumarizoval Alain Soubigou.
Z 200 francúzskych občanov v bojoch zahynulo 56, pochovaní sú lokalite Strečna, kde majú pamätník. Na otázku TASR, ako sa s ľahkou výzbrojou podarilo Francúzom na taký čas zadržať nemeckých vojakov, docent Parížskej univerzity konštatoval, že medzi nimi už boli pripravení vojaci a dokonca aj dôstojníci. Z nich vynikal najmä poručík Georges Barazer de Lannurien, ktorý mal v čase Povstania 29 rokov. Pochádzal z nižšej šľachty a bol absolventom vojenskej Akadémie Saint-Cyr.
Teda prvou charakteristikou úspešnej činnosti bol počet vojakov, ktorým sa podaril útek z nemeckých táborov a ich príchod na slovenské územie. Druhou rovnako dôležitou skutočnosťou, okrem vojenských schopností, disciplíny, spôsobilosti ovládať zbrane, bolo ich nadšenie. Ich ohromnú vôľu podporovala podpora slovenského obyvateľstva. "To je niečo, čo tí, čo prežili, aj po niekoľkých desaťročiach stále opakujú vo svojich svedectvách - nič by sme neboli dokázali, keby nebolo podpory slovenského obyvateľstva," povedal Soubigou.
So Slovákmi, partizánmi sa tu Francúzi dorozumievali pomocou učiteľov francúzštiny, ktorí zabezpečovali spojenie a slúžili ako prekladatelia. "Teda veľa vecí sa podarilo vykonať vďaka niekoľkým odvážnym ľuďom. Vojaci, ktorí nemali prekladateľa, sa s miestnym obyvateľstvom dorozumievali rukami, posunkami. Na druhej strane, aj jednoduchí vidiečania, roľníci si spomenuli na pár francúzskych slov a používali ich v styku s francúzskymi partizánmi. Dokonca minimálne raz zanôtili aj francúzsku hymnu La Marseillaise. Vidíme, že pri ochote z oboch strán a v kritickej, naliehavej situácii, je možné nájsť spoločnú reč a dohovoriť sa," zdôraznil Soubigou.
Podľa neho je SNP veľkým ziskom pre Slovensko. "Zdá sa mi, že Slováci do dnešných dní to ešte nemajú vo svojej mysli upevnené. Asi v tom zohralo svoju úlohu 40 rokov socialistického zriadenia. Pritom to (SNP) nie je nič zanedbateľné. Slovenský národ Povstaním ukázal, že je mladý a pre ďalšie storočia (SNP) bude rozhodujúcim faktom pre slovenské národné povedomie," vyzdvihol francúzsky historik.
Ako ďalej konštatoval, rok 2014 je osobitý, keďže slávime 70. výročie SNP. Počet partizánov, ktorí počas SNP bojovali, a ich úctyhodných dobových účastníkov sa znižuje. "Prirodzene, prajeme im dlhý život, ale dátum 80. výročia SNP je veľmi vzdialený a obávam sa, že pri 80. výročí SNP priamych účastníkov bude ešte menej. A to nehovorím o 100. výročí Povstania. Je teda najvyšší čas stretávať sa s bývalými bojovníkmi, hovoriť s nimi, zaznamenávať ich svedectvá a spomienky. Žijeme v čase prechodu od pamäti k dejinám. Tento prechod je veľmi chúlostivý, týka sa to aj SNP. Poslední priami účastníci Povstania pomaličky jeden po druhom odchádzajú. Môžu nám zanechať poznanie, ktoré budú mať historici za úlohu triediť, spracovať a zaradiť do kníh. Tie zostanú, budú tvoriť súčasť histórie a formovať národné povedomie," vyzdvihol.
A aké je to ponaučenie, ktoré nám zanecháva pamäť potom história, odovzdaná partizánmi SNP z rokov 1944-1945? "Podľa mňa sa dá zhrnúť do dvoch-troch bodov. Je to rozhodné nie, ktoré povedala časť slovenského obyvateľstva nacistickému režimu. Väčšina slovenských povstalcov neboli profesionálni vojaci, ale ľudia, ktorí sa živili poľnohospodárskou činnosťou, remeslami a podobne. V rozhodujúcej chvíli sa však chopili zbrane. Poučenie je v tom, že pre mier aj pre demokraciu treba v konkrétnej situácii zobrať do ruky zbraň. To je niečo, čo bude potrebné aj budúcim generáciám vedieť povedať o Povstaní," povedal.
Odborník na dejiny krajín strednej Európy Alain Soubigou koncom apríla tohto roku pricestoval do metropoly Slovenska v rámci štvortýždňového prednáškového turnée. Počas neho navštívil postupne Prahu a Olomouc v Českej republike, metropolu Slovenska, v ktorej vystúpil s troma prednáškami, a Záhreb v Chrovátsku. Prednáška vo Francúzskom inštitúte v Bratislave mala názov Francúzska účasť v Slovenskom národnom povstaní a uskutočnila sa 29. apríla tohto roku.
Podľa historika malo SNP význam z politického, ale aj vojenského hľadiska
Slovenské národné povstanie (SNP), ktoré vypuklo 29. augusta 1944, malo svoj význam nielen z politického, ale aj vojenského hľadiska, tvrdí historik Tomáš Klubert.
"Počet príslušníkov okupačných vojsk priamo nasadených na likvidáciu povstania nebol vysoký - maximálne 25-tisíc mužov. Oveľa väčšiu komplikáciu spôsobila nemeckému hlavnému veleniu skutočnosť, že dva mesiace nemohlo využívať slovenské komunikácie na doplňovanie a zásobovanie svojich vojsk na východnom fronte," povedal Klubert. Povstalci podľa historika vzdorovali okupačným vojskám dva mesiace, hoci pôvodný odhad bol štyri dni.
V lete a na jeseň 1944 bolo podľa Kluberta v nacistami kontrolovanej či priamo okupovanej Európe niekoľko viac alebo menej úspešných povstaní. "Čo do počtu účastníkov boli najvýznamnejšie Varšavské povstanie (1. augusta - 2. októbra 1944) a Parížske povstanie (19.- 25. augusta 1944). Do Varšavského a Parížskeho povstania sa aktívne zapojilo asi 50-tisíc ľudí," vysvetľuje. Povstalecká armáda na Slovensku mala na začiatku októbra 1944 takmer 60-tisíc príslušníkov (z toho asi 45-tisíc ozbrojených) a okrem nich operovalo na povstaleckom území okolo 12-tisíc partizánov (z toho asi osemtisíc ozbrojených).
"Varšavské a Parížske povstanie však mali na rozdiel od SNP teritoriálne obmedzený charakter a odohrávali sa na území, ktoré bolo v bezprostrednom dosahu spojeneckých vojsk. Odpor povstaleckej armády, ktorá dokázala dva mesiace udržovať súvislý front v hlbokom tyle nemeckých vojsk, predstavuje ojedinelý fenomén v dejinách druhej svetovej vojny," tvrdí o SNP Klubert.
Historik pripomína, že Povstanie bolo v prvom rade ozbrojeným vystúpením Slovákov proti cudzej okupácii, čo je podľa Kluberta v našich dejinách veľmi ojedinelý jav. "Ďalej treba zdôrazniť, že Edvard Beneš mal v úmysle potrestať Slovákov za ich zradu v marci 1939 a na Slovensku mala byť po prechode frontu nastolená vojenská diktatúra. Vypuknutie SNP však tomu zabránilo," dodal.
Slovenský národ už po 29. auguste 1944 nemohol byť podľa historika ako celok obviňovaný z kolaborácie s nacistickým Nemeckom a Povstanie umožnilo Slovákom, aby si zachovali svoju štátnosť, aj keď v obmedzenej forme.
Počet obetí v bojoch na povstaleckom fronte (29. augusta - 27. októbra 1944) nebol doposiaľ presne vyčíslený a publikované údaje značne kolíšu. Podľa nemeckých údajov, ktoré boli zverejnené krátko po potlačení SNP, padlo až 5 000 povstalcov, čo je však podľa Kluberta dosť nadsadený počet.
"Naopak, počas komunistického režimu bol počet padlých povstalcov zredukovaný na 1 700, čo je zasa príliš málo. Niektoré súčasné odhady hovoria o troch tisíckach padlých povstalcov. Ďalších 450 účastníkov SNP zahynulo v zajateckých táboroch a 350 zostalo nezvestných," doplnil. Na strane okupačných vojsk straty podľa historika určite nepresiahli 1 500 mužov.
