HANDLOVÁ - Oscarom ocenený 32-ročný rodák z Handlovej, Vladimír Valovič, je človekom, ktorý srší optimizmom a dobrou náladou. Cesta k jeho snu nebola ľahká, no pevne stanovené ciele a túžba splniť si sny ho predurčila k spolupráci s najznámejšími režisérmi dnešnej doby. Pracoval na filmoch ako Harry Potter, Lincoln, Piráti z Karibiku či Gravity, vďaka ktorému získal najprestížnejšie filmové ocenenie. O svojom živote a postojoch porozprával exkluzívne práve Topkám. Čoskoro budú mať Slováci príležitosť vychutnať si jeho tvorivú prácu na filme Guardians of Galaxy, ktorý začnú naše kiná premietať 31. júla.
Chceli ste byť vždy fotografom a grafikom? Bavilo vás fotenie a práca s počítačom?
Určite áno. Môj prvý počítač Didaktik Gama som dostal asi keď som mal 9 či 10 rokov. Už tam som cez programovací jazyk Basic skúšal jednoduché kreslenie pomocou príkazov. Hry, ktoré patria k počítačom ma, samozrejme, neminuli, ale viac ako hrám, som sa vždy venoval grafike a hry som bral skôr ako zabíjanie času. Od 16-tich rokov som na prvom PC začal používať Photoshop, ktorý ma očaril - vďaka nemu som dostal aj svoju prvú prácu v Bratislave ako grafik v obchodných novinách. Používam ho dodnes, ak retušujem fotky a robím fotomontáže. K tomu sa postupne pribalilo fotenie a celé som to zúžitkoval pri filmovej post produkcii/compositing.
Kedy ste sa rozhodli, že sa presadíte v tejto oblasti? Bolo ťažké dostať sa na školu do Londýna?
Keď som končil strednú školu, vedel som, že nechcem ísť na žiadnu domácu vysokú školu, pretože u nás taký typ školy, akú som si predstavoval ja, nebol alebo ak aj bol, ja som o tom nevedel. Chcel som školu, ktorá ma naučí presne to, čo potrebujem v praxi za niekoľko mesiacov, maximálne za rok a odmietal som sa učiť päť rokov mix vecí, z ktorých človek v praxi využije 10 percent. Po práci v Bratislave som sa rozhodol, že to skúsim v zahraničí, kde si na školu zarobím. Podarilo sa mi dostať do Anglicka, kde som začal pracovať a kde som si aj neskôr vybral školu ideálnu pre mňa. Problém bol iba vo financiách a keďže mi to nemal kto zaplatiť, vyriešil som to úverom, ktorý splácam dodnes. Veril som, že sa to vyplatí a dopredu ma hnala tak túžba, ako aj nedôvera niektorých ľudí, ktorých som stretával okolo seba a ktorí môjmu snu neverili.
Čo je váš najväčší sen a čo považujete doteraz za svoj najväčší úspech?
Ja sa snažím si plniť každý sen, lebo je len na nás, či si sny splníme alebo nie. Všetko je to len o pozitívnom myslení a o dôvere vo vlastný sen. Ja verím, že nič nie je nemožné, takže na miesto sťažovania, ako sa nič nedá, som po večeroch kreslil a trávil hodiny za počítačom. Už som to niekde spomínal a i keď to môže znieť ako fráza, držím sa hesla "dosiahneš len to, čo si vysnívaš a ciele, ktoré si vytýčiš". Nikdy nie viac! Takže si staviam latku čo najvyššie a aj keď skončím o stupeň nižšie, stále je to dosť. Za splnené pracovne sny považujem prácu na Harrym Potterovi, po ktorom som tužil už odkedy som študoval v Londýne, taktiež Piráti z Karibiku 4 s Johnny Deppom, určite práca na Lincolnovi, kde pán Spielberg komentoval moje zábery, možnosť byť aspon malá súčasť tímu Gravity a taktiež tento rok splnený sen, film pre Marvel produkciu – Guardians of Galaxy, ktorý bude čoskoro v kinách. Za veľký úspech už považujem ale aj to, že som vôbec sen so školou dotiahol do konca a po škole úspešne dostal prvú prácu na filme.
Ľutujete niektoré svoje rozhodnutia? Určite ste už museli nejaké ponuky odmietnuť.
Nikdy neľutujem svoje rozhodnutia, lebo keď som ich urobil, tak som to tak chcel a cítil. Je pravda, že pár ponúk som musel odmietnuť kvôli tomu že sa mi mala v tom čase narodiť dcérka. Okrem iného to boli aj štúdiá v Sydney a Kanade. Niekedy ale aj odmietnutie ponuky znamená pozitívny krok dopredu a môže to priniesť ešte lepšiu ponuku neskôr.
Ako sa na vás po všetkých úspechoch pozerá rodina a priatelia?
Rodina a najbližší priatelia poznajú celý môj príbeh a cestu, ktorou som si musel prejsť a museli byt veľmi tolerantní pri mojom štúdiu, začiatkoch a vlastne až dodnes. Tato práca nie je na 8 hodín denne a ani na 40 hodín týždenne, ale niekedy skôr dvojnásobok, preto každý čas s rodinou a priateľmi je dosť vzácny - to asi pre každého, kto robí túto prácu. Nemôžem hovoriť za nich, ale určite sú aj rodina, aj známi svojím spôsobom hrdí a radi, že cele moje úsilie malo význam a sú spokojní, že mám prácu, ktorá ma baví.
Ktoré ocenenie vašej práce si vážite najviac? Máte síce Oscara, ale na filme Gravity ste pracovali len v posledných týždňoch.
Všetky ocenenia dostali vlastne filmy a VFX supervízori, ale je to výsledok snahy a práce veľkého tímu ľudí. Samozrejme, aj mňa ako každého jedného z takého tímu, každá nominácia a cena vždy poteší. Ja si vážim hlavne cenu Bafta za Harryho Pottera a Bafta a Oskar za Gravity, i keď som pomáhal len par týždňov. Bolo to preto, že celý projekt som musel odmietnuť kvôli, už spomínanému, narodeniu dcérky. Sedel som ale celý čas, aj počas Gravity či Lincolna, medzi ľudmi z Gravity a len niekoľko metrov od režiséra Alfonza Cuaróna, ktorý strihal celý film, dokonca len pár metrov od môjho stola a denne som ho videl na našom poschodí.
Vnímate ocenenie za vašu prácu ako dostatočné, resp. ide o uznanie alebo aj o finančné ohodnotenie?
Nezakladám si úspech ani kariéru na oceneniach a ani sa to nedá. Viac, ako cieľ, je dôležitá pre mňa cesta. A na tej ceste som spoznal úžasných a talentovaných ľudí z celého sveta, rôznych národnosti, od ktorých som sa mohol vždy niečo nové naučiť a zakaždým to bola veľmi príjemná životná skúsenosť. Mám kamarátov a kolegov, ktorí pracovali vo všetkých častiach sveta, na filmoch ako Pán prsteňov, Matrix, Batman, Avatar, Ironman, X-men atď., čiže od takých ľudí sa dá vždy niečo naučiť. Finančné ohodnotenie je vlastne iba kompenzácia za čas, ktorý v práci strávim. A čas je pre mňa posledné roky asi najvzácnejší.
S kým sa vám zatiaľ pracovalo najlepšie? Ktorý z režisérov alebo hercov vás najviac prekvapil?
Nedá sa povedať, že ma niekto prekvapil, ale skôr som v zahraničí zistil, že čím viac ľudia dosiahli a sú „slávnejší“, tak tým majú viac pokory a rešpektujú druhých na nižších pozíciach. Či už to boli režiséri, supervízori alebo producenti, tak nikdy sa nesprávali nadradene a mne osobne nikdy nedali najavo, že oni sú niečo viac, aj keď to robia napríklad 20 a viac rokov. Aj tí najznámejší režiséri vedia oceniť snahu a vedia pochváliť, keď treba a taká pochvala s pár slovami potom nahradí aj niekoľko nocí strávených pred monitorom. S hercami som sa až na pár výnimiek v Prahe nemal možnosť stretnúť a komunikácia s režisérom a produkciou v USA je len prostredníctvom komentárov, ktoré napíšu. Tie pozitívne komentáre však potešia a negatívne zase naučia nové veci a posunú vpred.
