BRATISLAVA - Presne pred 95 rokmi sa skončila prvá svetová vojna. 11. november je Deň vojnových veteránov, ktorým si celosvetovo pripomíname vojenské hrôzy a obete padlých. Pri tejto príležitosti sa udeľujú vo viacerých krajinách významné ocenenia. Na Slovensku sa v tento deň dostalo vyznamenania od ministra obrany Martina Glváča Milanovi Píkovi, ktorý bojoval v západnom odboji. Pamätnej medaile sa dočkala aj Ailsa Domanová, rodáčka z Anglicka, ktorej manžel, Alexander Doman, slúžil v taktiež v odboji. Symbolom 11. novembra je červený mak. Pamätný deň je po celom svete známy aj ako Rememberance Day, Poppy day alebo Jour del´Armistice.
V rámci spomienkového dňa sme sa rozprávali s obidvomi ocenenými osobnosťami - Milanom Píkom a Ailsou Domanovou.
Milan Píka je jedným z dvoch žijúcich veteránov, ktorý pôsobil za hranicami v odboji. Okrem hrdinských činov proti nacistom počas druhej svetovej vojny musel bojovať aj proti režimu v Československu. Po návrate do vlasti ho čakali obvinenia a najtvrdšiu ranu mu komunisti spôsobili popravou vlastného otca. Celý život sa snažil o očistu mena otca a navrátenie postavenia, aké mu patrí. Exkluzívny rozhovor poskytol pre Topky práve pri spomienke Dňa vojnových veteránov.
Čo ste mali presne za úlohu, keď ste slúžili ako pobočník veliteľa Československého doplňovacieho strediska britského letectva?
Ja som vykonával rôzne veci. V niektorých som dodnes viazaný tajomstvom britskej armáde. Bol som malý chlapec, čo prišiel do Anglicka, do letectva. Tam sme upratovali hangáry, ale chcel som lietať, tak som sa prihlásil do kurzu leteckých navigátorov. Dokončil som ho, ale pri generálnej zdravotnej skúške zistili, že mám poruchu zraku, porucha vnímavosti farieb, ktorá je nezlučiteľná s lietaním. Požiadal som, že chcem ísť do Sovietskeho zväzu, kde bol v tom čase môj otec. Nedali mi súhlas, neviem prečo, to už som nemohol zistiť. Tak som ostal slúžiť tam a prešiel som rôznymi kurzami.
Stala sa Vám počas služby nejaká zaujímavá príhoda?
Keď som prišiel do Anglicka, bol som malý chlapec. Po anglicky som nevedel nič, vedel som pár výrazov z kina – I love you, goodbye, goodnight a to bolo všetko. Prišiel som na nádražie a na vlaku nápisy: „smoking, smoking, smoking...“. Pýtal som sa, čo to je? To asi nie je pre nás, to je určite pre nejakú delegáciu v smokingoch. Nakoniec to boli vozne pre fajčiarov.
Keď Hitler nastúpil v Nemecku k moci, boli ste veľmi mladý. Pamätáte si na to?
Bol som presne, ako tí naši mladí. Vtedy boli iné záujmy, iné skúsenosti. Ale našou povinnosťou je, aby sme im to pripomínali, aby na to mohli byť hrdí.
Ako si na dobu tesne pred vojnou spomínate?
Keď prišiel Hitler do Prahy, ja som chodil asi do šiestej triedy osemročenky a my sme boli radi, že nám odpadla latina, že nás nebudú skúšať. Snežilo a videli sme motocykle, ako prichádzajú do Prahy.
Vtedy ste asi nevedeli, čo Vás čaká ...
To som nevedel do konca. Ja som nikdy nevedel, čo ma čaká. Vrátil som sa až po vojne plný nadšenia a eufórie do Prahy v roku 1945. Potom prišiel rok 1948 a už som bol zradca, pretože som slúžil u RAF (Royal Air Force) u imperialistov, potom mi popravili otca. Zobrali mi hodnosť, mal som ísť do Jáchymova. Následne som prišiel sem, tu mi zachránili Slováci život.
Ako dlho ste bojovali za očistenie mena Vášho otca?
Od začiatku. Sľúbil som mu to, keď som bol s ním poslednú noc 21. júna 1949. On ma posilňoval, on mi dával nádej do budúcnosti. Normálne som s ním hovoril, ako teraz s Vami, o budúcnosti a tak ďalej. Tým, že sa história nedá sfalšovať, že pravda vyjde najavo a až príde vhodná doba, prosil, aby som očistil jeho meno, aby som neopúšťal maminku, aby som sa nemstil, aby som doštudoval, keď sa dá. Takto sme sa rozlúčili.
Dá sa povedať, že v komunistickom Československu to bol Váš celoživotný boj ...
No to sa stalo mojim celoživotným poslaním! Aby som splnil jeho želanie. Keď prišli roky uvoľnenia, pozvali nás do Anglicka na návštevu. Leteli sme tam na aeropláne IL-18, stoštyridsať miest. Mali sme sa tam výborne. No a na ceste späť sa vrátilo štyridsať ľudí, sto tam ostalo! Ja som sa vrátil pre svoju starú mamu. Vedel som, že tam by to bolo lacné získať nejakú senzáciu, koho popravili a tak ďalej. Ale to som nechcel. Otec si prial, aby jeho meno bolo očistené doma, aby ho národ očistil.
Zažili ste totalitné režimy – vojnu ako malý chlapec a dlhé roky komunizmu – dnes žijeme v slobodnom svete, čo by ste odkázali súčasným mladým generáciám?
Buďte hrdí na svojich otcov, na svojich dedov, na svojich predkov. Tí bojovali pre vašu slobodu. Oni vám vydobyli slobodu, nezávislosť a to, že môžete žiť. Majte to na zreteli. Poznajte históriu, aby sa nikdy neopakovala a to je všetko vo vašich silách. Nebuďte hrdí len na to, že zvíťazíme vo futbale alebo v hokeji, ale na to, že ste Česi alebo Slováci.
Hovorí sa, že kto nepozná históriu, nepochopí budúcnosť ...
To je pravda. Každá spoločnosť, národ by mal poznať svoju históriu. Hovoríme o Anglicku, že to je kolíska demokracie, koľko krvi muselo vytiecť, aby k tej kolíske došlo. My musíme byť hrdí na všetko.
Váš odkaz v boji proti totalite by mal ostať večný ...
Večný, večný v pamäti, aby sa to neopakovalo. Ľudia robili chyby, režimy robili chyby, keď sa k tomu priznajú, pýtajme sa – viete teda odpustiť? Ja odpustiť viem, lenže niekto tú chybu musí najskôr priznať, aby mohol odpúšťať.
Milan Píka - Narodil sa v roku 1922 v Hraniciach na Morave. Jeho otec Heliodor Píka bol generál a slúžil v 1. svetovej vojne a počas druhej svetovej vojny pôsobil v odboji. Pred postupujúcimi Nemcami utiekol do Rumunska, Francúzska a neskôr do Británie. Pokúšal sa dostať do letectva, ale kvôli zdravotným problémom ho neprijali. Do konca vojny pôsobil ako pobočník veliteľa Československého doplňovacieho strediska v Cosforde. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa spolu s otcom dostali nemilosti vládneho režimu. Otec bol popravený a Milan Píka sa celý život snažil o očistenie jeho mena. S prispením veľkej odvahy a nesmiernej snahy sa mu to po roku 1989 podarilo.
Minister obrany Martin Glváč ocenil za zásluhy aj Ailsu Domanovú. Rodáčka z Essexu poskytla pre Topky krátky rozhovor:
Čo pre Vás znamená dostať pamätnú bronzovú medailu III. stupňa od ministra obrany?
Veľkú česť a veľmi sa teším, že nezabudli na vdovy po hrdinoch z vojny, ako bol môj manžel. Myslím, že aj druhé ženy si budú veľmi vážiť, že aj na ne si spomenuli.
Váš manžel bol v skupine, ktorá mala za úlohu zneškodniť ríšskeho protektora Prahy Heydricha. Spomínal Vám niečo o tejto akcii?
Môj manžel o vojnových akciách nikdy nehovoril. Bol príliš citlivý človek a o bolestivých témach sa nezmieňoval. Boli sme perzekvovaní v minulosti, aj moje deti. Manžel bojoval na 4 frontoch – v Anglicku, Francúzsku, Sovietskom zväze a bol aj partizán. Naozaj sa potom zachovali zle, nielen k tým, čo bojovali, ale aj k nám, ženám. My ženy sme vytrpeli dosť.
Dnešní mladí si len ťažko predstavia totalitný režim, čo by ste im odkázali?
Vážte si, čo máte – slobodu! Slušne pracujte, spomínajte a buďte pyšní, že sa takýchto sviatkov môžete zúčastniť. V minulosti boli tieto sviatky vymazané z histórie. Myslím, že toto je môj najväčší odkaz: Spomínajte, nezabúdajte a vážte si svoju slobodu.
Ailsa Domanová - Narodila sa vo Veľkej Británii. Cez druhú svetovú vojnu pracovala pre Červený kríž. Po vojne sa so svojim manželom vrátila do Prahy, kde ich po komunistickom prevrate čakali neľahké podmienky. Oduševnene pomáhala politicky prenasledovaným občanom a neváhala nezištne podať pomocnú ruku aj vdovám po vojnových veteránoch. V roku 2006 dostala ako jediná dáma so slovenským občianstvom ocenenie od britskej kráľovnej Alžbety II. Rad Britského impéria za pomoc veteránom druhej svetovej vojny. Zaslúžila sa o formovanie vzťahov medzi Britániou a Slovenskom. Teší sa z neoficiálneho postavenia veľvyslankyne Veľkej Británie. V roku 2007 ju ocenil aj prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič.
Svetový Deň vojnových veteránov slúži ako spomienka na dovtedy nevídanú vojenskú zrážku na európskom kontinente. 1. svetová vojna si vyžiadala viac ako 15 miliónov mŕtvych a mnoho miliónov ranených. Po skončení krvavého konfliktu sa výrazne prepisovala mapa Európy. Slováci a Česi sa pred 95 rokmi výrazne zapísali do európskych dejín svojimi hrdinskými činmi a skutkami.
