BRATISLAVA - Dvaja sťažovatelia uspeli pred Európskym súdom pre ľudské práva so svojimi sťažnosťami proti Slovenskej republike.
Pánovi Sikovi súd priznal požadovaných dvetisíc eur nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku občianskoprávnych konaní a pán Csakóovi požadovaných 4 500 eur ako nemajetkovej ujmy, ako aj náhradu trov konania za neprimeranú dĺžku exekučného konania. O prípadoch píše ministerstvo spravodlivosti na svojej webstránke.
V prvom prípade sa pán Sika sťažoval na neprimeranú dĺžku občianskoprávnych konaní na Okresnom súde Trnava a Okresnom súde Piešťany. Okrem toho namietal, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa príslušného článku dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Dĺžkou spomínaných konaní sa už na základe jeho sťažností zaoberal aj ústavný súd. Konkrétne v marci 2010 odmietol jeho tretiu sťažnosť namierenú voči Okresnému súdu v Piešťanoch.
Ústavný súd to zdôvodnil neprípustnosťou. Poukázal na to, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti nepodal sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.
ESĽP sa však pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti nestotožnil s argumentáciou slovenskej vlády, že sťažovateľ nepodal ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu. V rozsudku nezavážil ani ďalší slovenský argument, že sťažovateľ sa mohol domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu. ESĽP uviedol, že už v prípade Komanický proti Slovenskej republike a Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike preskúmal a odmietol v zásade rovnaké námietky, ako vzniesla v predmetnom prípade vláda.
Aktuálny prípad patrí podľa európskeho súdu medzi tie, v ktorých sa zvýrazňuje problematická povaha spomínaného prostriedku nápravy. Aj v tomto prípade sa totiž jedno konanie uskutočňovalo pred viacerými súdmi. ESĽP poznamenal, že doba konania, ktorá sa berie do úvahy, začala plynúť 1. februára 2005 a stále sa neskončila.
Rozhodovanie o žalobe sťažovateľa teda trvá už viac ako osem rokov na dvoch stupňoch konania, pričom na prvom stupni konali dva odlišné súdy. Dĺžka napadnutého konania bola podľa ESĽP neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu príslušného článku dohovoru. Okrem toho súd poukazom na svoje závery v prípade Komanický a Ištván a Ištvánová a konštatoval aj porušenie ďalšieho článku dohovoru. Dospel k záveru, že za daných okolností sťažovateľ nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
V druhom prípade sa pán Csáko sťažoval na neprimeranú dĺžku exekučného konania a namietal, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Na dĺžku napadnutého konania sa už sťažoval aj pred ústavným súdom. Ten ju však v marci 2007 odmietol z dôvodu neprípustnosti, keď poukázal na to, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti nepodal sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Európsky súd pre ľudské práva jeho sťažnosť uznal a svoj verdikt zdôvodnil podobne ako v prípade pána Siku.
