BRATISLAVA - Vladimír Turanec (89) sa ako mladík aktívne zapojil do Slovenského národného povstania a úloha motospojky mu pripravila nejednu horúcu chvíľu, kedy mohol prísť o život. Majora vo výslužbe za jeho zásluhy čoskoro čaká ďalšie povýšenie.
August 1944 ho ako mladého učňa a sústružníka z považskobystrickej zbrojovky zastihol doma v Sučanoch. „Bol som na prázdninách u rodičov. K odbojárom som sa pridal asi dva týždne pred vypuknutím SNP,“ spomína Turanec, ktorý svoje rozhodnutie vníma ako prirodzenú súčasť postojov ich demokraticky orientovanej rodiny.
Aj keď bol jeho otec hrdý Slovák, oveľa bližšie ako k vojnovému Slovenskému štátu mal k predvojnovej Československej republike. „Otecko bojoval počas 1. svetovej vojny v Rusku, na Balkáne aj v Taliansku. Na sklonku vojny sa pridal k Československej družine. Až do augusta 1920 bojoval spolu s čs. legionármi proti zvyškom maďarského vojska najmä na južnom Slovensku.“
Vladimír Turanec ešte pred vypuknutím povstania spolupracoval s 1. čs. partizánskou brigádou A. S. Jegorova. „Začiatkom povstania mi pridelili nemeckú motorku Zün-dapp. Stal som sa motospojkou. Robil som kuriéra medzi Žilinou, Ružomberkom či Banskou Bystricou.“
Raz sa však domov z Banskej Bystrice už nedostal. Keď zistil, že cesta cez Donovaly je nepriechodná a Ružomberok obsadený Nemcami, odbočil na vedľajšie cesty. Motocykel napokon v Španej doline zlikvidoval granátom a vrátil sa do hôr k partizánom. Sklabiňa, Kunerad a pohorie Malej či Veľkej Fatry sa na niekoľko mesiacov stali jeho útočiskom. „Domov som sa dostal až 11. apríla 1945, keď boli oslobodené Sučany."
Po vojne pôsobil na viacerých riadiacich pozíciách najmä v strojárenskom priemysle. Dnes je tajomníkom Historickej odbojovej skupiny partizánov na Slovensku a v zahraničí. Táto skupina je v rámci Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov ťažisková. Združuje priamych účastníkov odboja, ktorých žije ešte približne 2200.
