POPRAD - Dátum 25. marec 1942 sa dnes už zdá byť iba vzdialenou históriou, ktorá postupne bledne v spomienkach pamätníkov a čoraz menej preživších môže podať svedectvo o jeho tragickosti. Je preto na súčasnej mladej generácii, aby prevzala zodpovednosť za šírenie mementa na hrôzy druhej svetovej vojny aj deň, kedy z vlakovej stanice v Poprade vypravili prvý transport židovských žien a dievčat do koncentračného tábora Auschwitz. Masové vraždenie sa týka nás všetkých a len vtedy, ak nezabudneme na toto temné obdobie našich dejín, máme šancu zabrániť tomu, aby sa zopakovalo.
Pred 71 rokmi zo železničnej stanice v Poprade vypravili prvý transport tisícky židovských dievčat a žien z východného Slovenska, z ktorých sa len približne 25 dožilo konca druhej svetovej vojny. Včera sa na rovnakom mieste uskutočnila pietna spomienka na túto tragickú udalosť, ktorá znamenala iba začiatok v slede ďalších neprávostí. Uprostred staničného ruchu a v mrazivom počasí odzneli slová, na ktoré treba klásť čoraz väčší dôraz.
"Stretli sme sa tu, aby sme si pripomínali... V niektorých kruhoch budú viac a viac hľadať cesty ako zabúdať," uviedol riaditeľ SNM - Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan a dodal, že práve preto je dôležité stretávať sa na takomto autentickom mieste, upozorňovať na minulosť a "vstupovať do svedomia tých, ktorí by chceli, aby to všetko zaspalo".
"Nikdy nám nie je príliš vzdialený primitívny človek, ktorý rieši každý svoj spor zabitím. Zabiť alebo sa nechať zabiť. Sú to Židia, ktorí si musia pamätať. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli všetkým ostatným, aby si uvedomili, že to bola situácia, v ktorej sa človek postavil proti človeku, v ktorej človek bol schopný zničiť človeka a že takáto situácia sa môže zopakovať kedykoľvek a kdekoľvek," povedal profesor Mešťan na záver príhovoru, v ktorom zdôraznil, že počet pokusov odmietať holokaust stále narastá.
"Pripomínať si znamená vyvarovať sa urobiť ešte raz to, čo sa už stalo."
Deportácie Židov do koncentračných táborov sa uskutočnili v dvoch etapách. V prvej etape od marca do októbra 1942 bolo do koncentračných táborov na územie okupovaného Poľska vypravených 57 transportov. Z toho 38 transportov odišlo do lublinského okresu a zvyšných 19 transportov smerovalo do Auschwitzu. V prvom transporte z Popradu dňa 25. marca 1942 bolo vyvezených 1000 mladých žien a dievčat. Nasledovali transporty práceschopných mužov. Deportácie boli prerušené na jeseň 1942, keď na svetlo vyšli zrejmé pochybnosti o osude deportovaných.
Najotrasnejší pohľad poskytovali dva posledné transporty. Jeden z nich bol určený pre pacientov židovskej nemocnice v Seredi, ktorí boli bezvládni a nedokázali sa hýbať. Druhý pozostával z duševne chorých, telesne postihnutých, ktorých zozbierali zo všetkých liečebných ústavov. To bol posledný transport, ktorý 20. októbra 1942 opustil Slovensko. V prvej vlne deportácií zo Slovenska násilne vyviezli 57 752 Židov, z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto.
V druhej etape, po potlačení SNP a následnej okupácii Slovenska nacistickými vojenskými a policajnými jednotkami, sa na jeseň 1944 transporty obnovili. Zo Slovenska bolo deportovaných približne 70 tisíc Židov, z ktorých sa vrátila iba hŕstka.
„Naložili nás do dobytčích vagónov. Na zem dali trochu slamy a do kúta dva kýble. V jednom bola voda a druhý bol určený na potrebu. Potrebu tam vykonávali muži, ženy, deti, starí, mladí. Vedro pretekalo. Vo vagóne bol smrad. Cestovali sme päť dní. Starší ľudia zomierali. Na železničných zastávkach sa otvorili dvere vagóna. Mŕtvoly vyhodili von. Vyliali sa kýble. Nabrala sa nová voda, a tak sme cestovali do koncentračného tábora,“ spomína Ján H. (1925), pre ktorého, tak ako aj väčšinu preživších, to bol jeden z najtraumatizujúcejších zážitkov.
„Boli sme hladní. Boli sme málo oblečení. Boli sme zúfalí. Nemal som už silu, aj môj brat bol úplne slabý. Naložili nás do otvorených vagónov, ktoré boli plné snehu. Bolo to v januári 1945. Vlak začal cestovať a vietor fúkať. Neviem slovami vyjadriť, aký je to hrozný zážitok, cestovať v zime mokrý, hladný a zúfalý...“ vysvetlil Naftali Fürst (1936).
"Niet budúcnosti bez spomienok na minulosť. Tým žijú zosnulí spolu s nami.“
Tak znie výrok bojovníka proti antisemitizmu a neúnavného prenasledovateľa nacistických zločincov Simona Wiesenthala, ktorý sa stal "mottom" fotografickej výstavy Kataríny Rachel Krajčovičovej s názvom Návrat k prameňom sprístupnenej pri príležitosti 71. výročia prvého transportu v Tatranskej galérii v Poprade, ktorú si môžu záujemcovia prezrieť do polovice apríla. Ide o jednoduchý, ale bytostne dôležitý odkaz pre nás všetkých. Ak stratíme kontakt s minulosťou a zabudneme, budúcnosť nám znovu ukáže svoju odvrátenú tvár.
