BRATISLAVA/PIEŠŤANY - Ako generálny riaditeľ VADIUM Group a.s. som bol nútený previesť Piešťanské kúpele späť na štát a dúfal som, že sa konečne stanem pre niektoré lobistické skupiny nezaujímavým, hovorí v rozhovore Karol Martinka.
V minulom roku sme písali o vašom súdnom spore so štátom, v ktorom žiadate 3 milióny odškodné za trestné stíhanie. Vtedy ste spomenuli, že odškodné nezahŕňa aj Piešťanské kúpele. Prečo?
Okolo Piešťanských kúpeľov sa vždy zbiehali supy, ktorí ma chceli vtiahnuť do svojich ziskuchtivých a podľa mňa i nezákonných hier. Roky som im odolával, až do momentu, keď sa vyhrážali ublížením na zdraví mojej zosnulej manželke. Vtedy som bol ako generálny riaditeľ VADIUM Group a.s. nútený previesť kúpele späť na štát a dúfal som, že sa konečne stanem pre tieto lobistické skupiny nezaujímavým. Som presvedčený, že ak by som do odškodného zahrnul i Piešťanské kúpele, zase by som musel čeliť ich tlaku.
Aký tlak máte v tomto prípade na mysli?
Mám na mysli nátlak ľudí, ktorí si z rôznych či už oprávnených alebo fiktívnych nárokov voči štátu robia vlastný biznis. Čím je tento nárok lukratívnejší, tým vyššie je ich úsilie zahrnúť ho do svojho „portfólia“. Tomuto som sa chcel vyhnúť aj tým, že požadujem len časť spôsobenej majetkovej škody.
A podarilo sa Vám týmto ľuďom vyhnúť?
Viac menej áno. Samozrejme, že sa objavili, presviedčali ma, aby som do odškodnenia zahrnul aj kúpele, čím by sa výška odškodného viac ako desaťkrát znásobila a teda by bola zaujímavejšia. Ja však nechcem, aby s mojím prípadom boli spájané akékoľvek pochybnosti o zákonnosti a spravodlivosti, takže radšej žiadam podstatne menej.
To bol aj dôvod, prečo ste sa napokon rozhodli nežiadať vrátenie Piešťanských kúpeľov?
O vrátení Piešťanských kúpeľov som spočiatku uvažoval z principiálneho hľadiska, avšak nie ja ako osoba, ale ako VADIUM Group, kde je viac ako 2 000 akcionárov. Ako som spomenul, ak by som nebol tak ako v minulosti pod tlakom vydierania lobistických skupín a v situácii, keď sa predstavitelia štátnych inštitúcií nezdráhali ani nezákonných postupov, nepredal by som kúpele späť štátu. Neskôr som zistil, že podobný scenár funguje aj v „súkromnej obchodno-právnej“ sfére, že je to v podstate spôsob „podnikania“ mnohých v súčasnosti i uznávaných podnikateľov. Radšej som od tohto úmyslu upustil, aby ma niekto nedostal na špinavú cestu obchodovania „po slovensky“.
Aké nezákonné postupy štátnych inštitúcií máte na mysli?
Odhliadnuc od vydierania, ktoré realizovali ľudia odvolávajúci sa na istú politickú stranu, sa podnikali aj oficiálne kroky pána Kaníka, pani Bubeníkovej a ďalších, ktoré neboli legitímne, ako napr. mimoriadne valné zhromaždenie SLKP, a.s. v apríli 1999, realizované v utajení z podnetu FNM, bez zákonného zvolania, bez prítomnosti dvojtretinového majoritného akcionára, na inom mieste, v inom čase a s iným programom ako bolo pôvodne zvolané predstavenstvom a teda aj s nezákonnými výsledkami. Žiaľ, videozáznam, ktorý potvrdzoval nezákonnosť zhromaždenia následne záhadne zmizol. Nezákonnosť postupu štátnych predstaviteľov, resp. že bol na mňa v súvislosti s prevodom akcií vyvíjaný nátlak jednoznačne potvrdil vo svojom prejave v rozhlase 17.11.2001 aj Mikuláš Dzurinda, keď povedal, že ma donútili vrátiť veľmi významný objem akcií.
Nemohla by si verejnosť myslieť, že Vaša požiadavka na odškodné je v podstate pomsta, ktorú zaplatia daňoví poplatníci?
Mám indície smerujúce k tomu, že za verejnosti podsúvanými článkami o nehoráznosti mojej požiadavky na odškodné, resp. mnohými z nich stoja práve ľudia, ktorých spoluprácu som odmietol. Navyše si myslím, že takýto postoj by mohol zaujať len úplný bezcitný ignorant.
Len človek, ktorý sám prežil roky pretrvávajúcu svojvoľnú nezákonnú politickú a policajnú perzekúciu, ktorá vyvolala rodinnú tragédiu a absolútny podnikateľský úpadok vie pochopiť, aké následky to môže v živote človeka zanechať. Čo sa týka daňových poplatníkov, tí už v tomto prípade zaplatili omnoho viac, napríklad aj cez externých spolupracovníkov FNM, ktorým fond neváhal za jednu zmluvu vyplatiť odmenu vo výške niekoľko desiatok miliónov korún.
Osobne nie som stotožnený s tým, aby za úmyselné a nezákonné kroky vtedajších predstaviteľov štátu platili občania, bolo by mi oveľa milšie, ak by som odškodné mohol požadovať od konkrétnych vinníkov, ale legislatíva to neumožňuje a pochybujem, že niekedy bude. Politická moc vždy bude lákadlom pre tých, ktorí budú chcieť svoju svojvôľu a z toho prameniace dôsledky skrývať za chiméru štátu. Platíme za to všetci a stále, každé politické rozhodnutie nás stojí peniaze.
