BRATISLAVA - Ponižovanie, večné hádky, bitky, týranie... To
všetko už viac nemohli vydržať! Neverili, že im niekto z ich pekla
pomôže, a preto vzali spravodlivosť do vlastných rúk. Dve
zo žien v lublinieckej väznici boli týrané rodičmi, ostatné
manželmi a partnermi. Renata, Malgorzata, Ivana, Maria a
ďalšie. Všetky svojich trýzniteľov napokon zabili. Dvanásť
žien, dvanásť navzájom prepletených osudov v divadelnej
hre Vôňa divokej ruže.
Ivana ( 36 ): O pár dní na slobode
Môj manžel bol násilník a tyran. Jedného dňa pohár trpezlivosti pretiekol a skončilo sa to zle. Súd mi vymeral trest na osem rokov, z toho som si odsedela štyri a pol. O pár dní sa dostanem predčasne na slobodu. Dnes som veľmi opatrná. Každého človeka, ktorý sa ku mne snaží priblížiť, veľmi pozorne sledujem, aby sa nezopakovalo to, čo prvýkrát. Rozhodne už nie som naivná ako v pätnástich.
Renata (41): Pomoc som nikde nenašla
Veľa rokov som žila v nezdravom vzťahu, ale aj tak som sa ho za každú cenu snažila zachrániť. Robila som všetko, čo mi manžel prikázal - bola to chyba. Hľadala som aj pomoc, ale nikde som ju nenašla. Preto sa stalo to, čo sa stalo. Muža som zavraždila. Teraz si odpykávam trest v base a všetko ľutujem... Ale má to aj dobrú stránku. Konečne som otvorila oči a vidím svet inak. Za 1,5 roka som získala znova svoju dôstojnosť, o ktorú som prišla. Snažím sa znovu naučiť sa dôverovať mužom. Predtým som sa toho dlho bála, všade som videla iba kata a násilníka. Až tu som pochopila, aké chyby som urobila, aký je život krátky. Dnes som druhýkrát vydatá a už viem, že obidve strany sa musia snažiť o to, aby dosiahli šťastie.
Malgorzata (33): Pokúsila som sa ho ešte zachrániť
S manželom som sa zoznámila ako 13-ročná, zobrali sme sa, keď som mala 20. Spočiatku to bolo pekné. Postupne čoraz viac pil a na alkohol si začal požičiavať peniaze. Narodili sa nám dcéra, syn, druhý syn... V našom byte bol pánom muž: všetko demoloval, zastrašoval deti aj mňa a alkoholu bolo čoraz viac. Moje argumenty, že sa za svoje činy bude zodpovedať pred súdom, nepomáhali. Keď som ho vyhodila dverami, vrátil sa oknom. Nemala som kam ísť. Kritický moment, keď som už nevydržala ten tlak, nastal raz pri varení večere. Deti už spali, napadol ma zozadu a snažil sa ma znova udrieť. V ruke som držala nôž, obrátila som sa a... Bola to smrteľná rana. Snažila som sa ho zachrániť, ale už sa nedalo nič robiť. Vo väzení som od roku 2002. Myslím, že budúcnosť bude dobrá. Mám sa kam vrátiť, mám svoje skvelé a milované deti.
Čo na to hovorí psychológ
Podľa odborníkov išlo v prípade týchto žien o východisko z núdze. „Vražda v ponímaní týchto žien je úplne iná ako u iných vrahov. Ony sa nerozhodli, že budú vraždiť, pre ne to bolo východisko z bezmocnosti,“ vysvetľuje psychologička Hana Bartová z Centra Nádej, ktoré sa tiež podpísalo pod originálny spôsob vyjadrenia témy domáceho násilia.