BRATISLAVA - Onedlho začne Slovensko žiť atmosférou predvolebných politických diskusií, prejavov kritiky politických oponentov a možno i silnejších verbálnych útokov. Volič si už zvykol asi na akúkoľvek formu prejavu z úst slovenského politika, avšak otázkou zostáva, či si politici zvykli prijímať kritiku a opačné názory vyjadrené aj silnejším, niekedy až výrazne prehnaným jazykom.
Žaloby na ochranu osobnosti v súvislosti s výrokmi politikov na adresu svojich kolegov, či už v parlamente alebo mimo neho, prípadne prostredníctvom médií sú častým zdrojom diskusií nielen laickej, ale i odbornej verejnosti. O tejto téme sme sa bližšie rozprávali s advokátkou Janou Martinkovou z advokátskej kancelárie Advocatus Martinková s.r.o.
Koho by mali teda súdy v súvislosti s urážkami, či zverejnením nepravdivých alebo niekedy len nepríjemných údajov chrániť viac obyčajného človeka alebo politika?
- Každý advokát môže nájsť právne i logické zdôvodnenie pre každú možnú odpoveď na túto otázku. Môj osobný názor, ktorý podporuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), je však taký, že spoločensky a obzvlášť politicky činné osoby by mali strpieť väčšiu mieru zásahov a obmedzení do svojho práva na ochranu osobnosti ako iné osoby, inak by len ťažko mohlo zo strany spoločnosti dochádzať k nevyhnutnej kontrole záležitostí verejného záujmu. Dalo by sa povedať, že vo veciach verejného záujmu ESĽP stavia do popredia slobodu prejavu.
Takže útoky na politikov zo strany ich politických oponentov, médií a pod. by nemali byť vnímané negatívne ani zo strany súdov?
- Tu sa objavuje prvý nie zriedkavý nesúlad slovenskej a európskej judikatúry. ESPĽ pripúšťa voči politikovi ako osobnosti verejného záujmu širšie mantinely pre prijateľnú kritiku ako voči súkromnej osobe a pri posudzovaní zverejnenej informácie prísne rozlišuje, či táto informácia mala charakter faktu alebo išlo len o vlastné hodnotenie. Hodnotiace úsudky požívajú vyššiu ochranu, ak sa logicky odvodzujú z faktov.
- Naproti tomu nezriedkavé rozhodnutia slovenských súdov naopak často poskytujú vyššiu ochranu verejnému činiteľovi s argumentáciou, že zásah voči známej osobe si všimne viac ľudí, teda mal väčšiu publicitu a že jeho postavenie je závislé od verejnej mienky a pod.
- V každom prípade je nevyhnutné skúmať, či zásah do osobnostných práv presiahol takú mieru intenzity, ktorú už spoločnosť nemôže tolerovať, pričom táto intenzita musí byť sledovaná v kontexte s právom na informácie a slobodu prejavu.
Mohli by ste použiť nejaký obrazotvornejší príklad pre porovnanie posudzovania tejto otázky zo strany slovenského súdu a ESĽP?
- ESĽP napríklad pripustil označenie politického predstaviteľa rakúskej politickej strany „idiot“, nakoľko v súvislosti s jeho provokačným prejavom považoval takéto označenie za primerané rozhorčeniu, ktoré jeho prejav vyvolal.
- Nemožno vylúčiť, že slovenský súd by takéto označenie považoval za urážku a priznal by dotknutému politikovi finančnú náhradu nemajetkovej ujmy.
Keď už sme pri odškodnení, nie sú sumy priznávané súdmi našim politikom prehnané? Je nejaká horná hranica?
- Ani právo ani súdny systém neobsahuje mechanizmus limitovania svojvôle pri ukladaní náhrady nemajetkovej ujmy. Každopádne výška finančného zadosťučinenia by mala reflektovať na intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti, na motív neoprávneného zásahu, na závažnosť spôsobenej ujmy, na okolnosti za ktorých k zásahu došlo, na postavenie a finančnú situáciu osoby, ktorá je objektom zásahu (žalobcu), rovnako na finančnú situáciu žalovaného a nemala by prevyšovať maximálnu náhradu priznávanú za spôsobenie smrti alebo vážnej zdravotnej ujmy. Osobne považujem pri priznávaní zadosťučinenia za najdôležitejšie kritérium závažnosť spôsobenej ujmy a motív neoprávneného zásahu. Ak bolo motívom škandalizovať, alebo úmyselne zdiskreditovať nepravdivým obvinením oponenta a tým ho dlhodobo znevýhodniť alebo odstaviť z verejného života s cieľom získať prospech pre seba, prikláňam sa aj k vyššiemu odškodnému.
Sú v otázkach výšky odškodného rozdiely medzi rozhodnutiami našich súdov a ESĽP?
- Aj v tejto oblasti sa objavuje nesúlad medzi slovenskou judikatúrou a judikatúrou ESĽP. Slovenské súdy na rozdiel od ESĽP v prevažnej miere priznávajú osobám verejne činným za poškodenie dobrej povesti a podobné zásahy neprimerane vyššie náhrady ako nie verejne známym osobám za vážne telesné i smrteľné zranenia alebo doživotné zdravotné následky, i keď už i tu sa objavuje pozitívnejší vývoj. Rozdiel je aj v prístupe k funkcii náhrady nemajetkovej ujmy. Slovenské súdy na rozdiel od ESĽP odôvodňujú väčším časovým odstupom od zásahu do osobnosti potrebu priznať vyššiu finančnú náhradu. Teda po uplynutí dlhšieho času považujú finančné zadosťučinenie za prioritnú a nie za podpornú satisfakciu. (Naproti tomu ESĽP si myslí, že ujma spôsobená zásahom do osobnosti sa uplynutím času zmenšuje). Rozdielne pristupujú aj k preukazovaniu spôsobenej ujmy. Slovenské súdy sa nezriedka uspokoja aj so subjektívnym tvrdením žalobcu, európsky súd bazíruje na dôslednom vyargumentovaní ujmy.
Čo ak súd „uprednostní“ právo politika na ochranu osobnosti pred slobodou prejavu?
- Stále je tu možnosť domôcť sa svojej pravdy na Ústavnom súde, prípadne na ESĽP, ak sa vyčerpali právne prostriedky na Slovensku. Nielen ESĽP, ale i Ústavný súd už neraz prejavili názor, že slovenské súdy v niektorých prípadoch porušili právo na slobodu prejavu, napr. vydavateľov v sporoch o ochranu osobnosti. Ak sa však spor dostane až do Štrasburgu, je to pre SR nielen zlá vizitka, ale často aj výhra pre autora výroku a finančná strata pre štát.
Ako je teda vhodné sa o iných vyjadrovať, aby sa vylúčila hrozba žaloby a prípadné finančné sankcie?
- Niekedy naozaj nie je jednoduché nájsť rovnováhu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti. Určite však nemožno považovať za neoprávnený taký prejav, ktorý sa svojim obsahom, formou a smerovaním snaží upozorňovať na určitý problém verejného záujmu, usiluje sa o jeho objasnenie a podnecuje kompetentných k jeho riešeniu. Treba sa však vyhýbať prejavom nepravdivým alebo pravdu skresľujúcim, ohováraniu, difamujúcim skutkovým tvrdeniam a hanobiacej kritika. Sloboda prejavu však v sebe na druhej strane subsumuje aj také prejavy, ktoré urážajú, šokujú, či obťažujú a to obzvlášť pri kritike vecí verejných a kritike verejných činiteľov, ktorý za ich riešenie alebo neriešenie nesú politickú zodpovednosť. Takže tvrdé slová áno, avšak nie bez základu vo verifikovateľných faktoch.
Takéto vyjadrovanie si vyžaduje maximálnu sebakontrolu, ale to sa v niektorých spontánnych situáciách, napr. v priamych politických diskusiách, často nedá.
- Politik by mal byť predovšetkým diplomat a tomu by mali zodpovedať aj jeho vyjadrovacie prostriedky. Podľa úrovne vedenia politickej diskusie sa pozná politická kultúra našej krajiny. Kritika v politike by mala byť iste ostrá a neľútostná, ale každý priemerne inteligentný človek musí vedieť nájsť vhodné výrazové prostriedky a formu na pomenovanie a opísanie určitého problému bez toho, aby porušil únosnú hranicu prípustného zásahu do osobnostných práv svojho oponenta. A zase naopak intenzita odpovede by nemala prekročiť intenzitu útoku, inak sa môže stať, že práve pri obrane svojej cti zasiahnete do práv útočníka.
