Šancí dostať sa v cele k obľúbenej literatúre je niekoľko...
BRATISLAVA - Mobily, alkohol aj betónové činky - to všetko si užívajú odsúdení v niektorých slovenských väzniciach. Novému Času sa o týchto praktikách podarilo získať výpoveď muža, ktorý sa na slobode objavil priamo so šokujúcimi fotografiami!
Škandál, ktorý nemá v histórii slovenských väzníc obdoby, sa odohral v Ústave na výkon trestu a odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou! Ján (31), ktorý v tejto base sedel tri roky, hovorí o všetkých ich akciách s vecnou samozrejmosťou. Väzni sa vedeli dostať takmer ku všetkému, dokázali si zaobstarať mobily, alkohol, peniaze, autorádio a údajne aj drogy. Odsúdeným sa do basy podarilo prepašovať dokonca aj fotoaparát a filmy. „Chceli sme si urobiť fotky na pamiatku, keď sa vrátime z väzenia. Fotili sme sa však iba v našej cele. Inde by nás niekto mohol zradiť,“ vysvetľuje a dodáva aj to, ako filmy vyniesol z cely. „Jednoducho. Pri odchode ma nikto neprehľadával. Na civilné trenírky som si ušil vrecúško, kde som si schoval dva filmy.“
Trenírky však vo väzení slúžili aj na pašovanie ďalších cenností. „Šnúrkou sme si v nich napríklad priviazali mobil. Pri návrate do lágra sme si museli dať spodnú bielizeň po kolená a urobiť drep. Bachár nič nevidel,“ rozpráva. Samotné mobily si väzni kúpili na vysunutom pracovisku, kde pracovali v stolárskej dielni. Človek zvonka im predal dva mobily zn. Ericsson za 3-tisícky. Poskladali sa všetci siedmi na cele. Ján hovorí, že on vedel o štyroch takýchto telefónoch v celej väznici. Niektorí muži si telefonovali medzi sebou. Iní zase zavolali rodičom, ako sa majú. Sám Ján so spoluväzňami telefonoval dve hodiny po tom, čo ho prepustili z nápravného zariadenia.
Zaujímavým na celej veci je tiež fakt, že v danom ústave sa o všetkom vie. Ako nám potvrdili, v roku 2004 tu skutočne zadržali 4 mobilné telefóny. Zároveň nám však objasnili, že Zbor väzenskej a justičnej stráže nemá povinnosť o podobných zisteniach informovať verejnosť. „Jednotlivé ústavy zamestnávajú odsúdených aj mimo svojich objektov, čo pri značnej vynachádzavosti zo strany odsúdených môže vyústiť aj do podobných skutkov,“ dodal na margo pašovania rôznych predmetov riaditeľ zboru Oto Lobodáš.
Trenírky však vo väzení slúžili aj na pašovanie ďalších cenností. „Šnúrkou sme si v nich napríklad priviazali mobil. Pri návrate do lágra sme si museli dať spodnú bielizeň po kolená a urobiť drep. Bachár nič nevidel,“ rozpráva. Samotné mobily si väzni kúpili na vysunutom pracovisku, kde pracovali v stolárskej dielni. Človek zvonka im predal dva mobily zn. Ericsson za 3-tisícky. Poskladali sa všetci siedmi na cele. Ján hovorí, že on vedel o štyroch takýchto telefónoch v celej väznici. Niektorí muži si telefonovali medzi sebou. Iní zase zavolali rodičom, ako sa majú. Sám Ján so spoluväzňami telefonoval dve hodiny po tom, čo ho prepustili z nápravného zariadenia.
Zaujímavým na celej veci je tiež fakt, že v danom ústave sa o všetkom vie. Ako nám potvrdili, v roku 2004 tu skutočne zadržali 4 mobilné telefóny. Zároveň nám však objasnili, že Zbor väzenskej a justičnej stráže nemá povinnosť o podobných zisteniach informovať verejnosť. „Jednotlivé ústavy zamestnávajú odsúdených aj mimo svojich objektov, čo pri značnej vynachádzavosti zo strany odsúdených môže vyústiť aj do podobných skutkov,“ dodal na margo pašovania rôznych predmetov riaditeľ zboru Oto Lobodáš.
