Hoci EVA MÁZIKOVÁ (55) žije už tridsať rokov v Nemecku, patrí medzi nehasnúce hviezdy slovenskej hudobnej scény. Je šarmantná, temperamentná a energie má na rozdávanie.
Dvadsiateho deviateho októbra 1949 sa v jednej z bratislavských nemocníc na svet prihlásila dlhonohá Eva Máziková. Detstvo striedavo prežila v Galante, v Podunajských Biskupiciach, kde jej mama pôsobila ako zástupkyňa na Základnej škole, a potom opäť v Bratislave. O štyri roky neskôr pribudol do rodiny aj brat Miroslav. „Všade som ho vodievala so sebou, a tak som vždy počúvala: Aha, ide Máziková a musí dávať bacha na brata. Ale Mirko bol dobrý chlapec a boli sme na seba veľmi citovo pripútaní.“
Tvrdohlavá Evička
Už od malička si Eva vedela presadiť svoje. Keď sa v kaderníctve zaťala, že sa ostrihať nedá, nikto jej neudržal hlavu rovno. Dôkazom boli vrkoče, ktoré jej rodičia ešte dlho museli zapletať. Podobne to bolo u zubára i v materskej škole, kde si tiež poradila. Doplatil na to aj Slavo Magál, terajší manžel Kamily Magálovej. „Pohrýzla som ho do brucha, pretože mi odmietol dať loptu,“ smeje sa Eva.
Spomienka na Karola
Evkiným spolužiakom z galantskej ZDŠ a zároveň susedom bol dnes už nebohý spevák Karol Duchoň. Bývali v tom istom činžiaku, a tak nečudo, že sa spolu hrávali a vystrájali. „Často sme sa naháňali okolo kaplnky pri odbočke na obec Nebojsa. Na jeseň sme zasa behali za každou fúrou cukrovej repy a čakali sme, ktorá spadne a kto jej nazbiera viac. Potom sa naše cesty rozišli, pretože som sa s rodičmi odsťahovala. Skrížili sa náhodou až v dospelosti, keď sa z nás oboch stali speváci.“ Keď už Eva spievala s kapelou Braňa Hronca a koncertovali v Hamburgu, v prístave zakotvila loď, na ktorej spieval Karol. Na potulkách mestom zbadal plagát s Eviným portrétom, a tak si zašiel na ich koncert. „Na druhý deň sme mu návštevu s Braňom odplatili. Keď mu vypršala zmluva na lodi, pridal sa k nám a roky sme spolu spievali,“ spomína Eva Máziková.
V riaditeľni na koberci
Po prvý raz sa v riaditeľni strednej školy (SVŠ) na Metodovej ulici v Bratislave Eva ocitla, keď si z učiteľa telocviku a riaditeľa urobila osobných trénerov. Tvárila sa, že stoj na rukách jej robí problémy a hrozila jej znížená známka z telocviku. Keďže pán riaditeľ bol priaznivo naklonený rodine Mázikovcov, učil Evu stoj na hlave ešte aj v riaditeľni. Po druhý raz sa tam mala zastaviť kvôli nohaviciam, pretože v tom čase bolo pohoršujúce, aby dievča prišlo do školy tak oblečené. „Školník nás kontroloval pri vstupe do budovy. Prikázal mi odniesť si tašku do triedy a potom prísť do riaditeľne.“ Kým žaloval na oneskorencov alebo na jej spolužiačky, ktoré mali kárované pančuchy, Eva vytiahla z tašky sukňu, navliekla ju na seba a bežala do riaditeľne ako vzorná žiačka.
Vedela sa „vykecať“
Vďaka temperamentu dostala Eva na strednej škole prezývku „Divoká Majzňa“. „Nepamätám si, že by zo mňa bola nejaká divoška. Študentské chvíle mi občas pripomenie aj bývalý spolužiak, herec Andy Hryc, ktorý hovorieva: ,Majzňa, ty si sa neučila, mala si len šťastie, že si sa vedela zo všetkého vykecať.‘ V tom čase som už spievala, takže na učenie veľa času nezostávalo. Ale nebola som zlá žiačka,“ hovorí Eva.
Nádejná právnička
Po maturite začala Eva študovať na právnickej fakulte. Vydržala tam dva roky, pretože sa sľubne začala vyvíjať jej spevácka kariéra. „Nedalo sa zvládnuť poriadne oboje. Keď sa spätne zamýšľam nad svojím životom, asi to právo nebolo pre mňa až také dôležité. Dokonca si neviem sama seba predstaviť v talári a s vážnou tvárou. Najviac to mrzelo rodičov, ale nakoniec sa aj oni s tým zmierili.“ Neskôr si Eva spravila v Nemecku trojročnú školu na Fakulte lekárskej kozmetiky.
Spevácke úspechy
Do súťaže Zlatá kamera ju prihlásili spolužiaci zo strednej školy. Bolo to v roku 1965, spievala pieseň od Heleny Vondráčkovej Chytila jsem na pasece motýlka a zvíťazila. „Už vtedy som si myslela, že som veľká star. Nasledovali festivaly, ako boli Detvianska ruža, Oravské synkopy, Bratislavská lýra, na ktorej som obsadila v roku 1971 a 1972 druhé a prvé miesto. Vtedy sa mi už otvárali dvere do sveta. Postúpila som na súťaž do Tokia, kde som skončila na druhom mieste. V zahraničí som začala nahrávať platne, vystupovať v televíziách. Možno aj preto som nedokončila vysokú školu. Myslela som si, že urobím inú dieru do sveta.“ Až do roku 1975 spievala Eva striedavo doma i v zahraničí. Potom sa v Nemecku vydala. Hoci nikdy neemigrovala, nebolo žiaduce, aby v Československu ďalej spievala.
Manžel si ju kúpil
Keď sa Eva zoznámila so svojím manželom Petrom, spievala v jednom z nemeckých podnikov. A práve v ňom oslavoval Peter svoje prvé zásnuby. „Pri speve sa predávam, a tak som si sadla najskôr do lona snúbenicinmu otcovi, neskôr aj snúbencovi. Potom chodieval Peter so svojou nastávajúcou na moje koncerty. Raz prišiel sám a ja som vstúpila do jeho života. Nešlo však o lásku na prvý pohľad.“ Kým sa vzali, prešiel rok. Eva nechcela emigrovať, myslela na rodičov a brata. Aby sa však mohla legálne do Nemecka vydať a vysťahovať sa, Peter musel zaplatiť štátu peniaze za dva roky jej štúdia na právnickej fakulte. „Nebolo jednoduché opustiť krajinu a žiť v cudzine. Smútila som za domovom a ani rodičia neboli nadšení. V roku 1978 sa nám narodil syn Benjamin, a tak som sa venovala rodine.“ Dnes je už z neho mladý urastený 26-ročný muž. Vyštudoval ekonómiu, mediálny digitálny dizajn a manažment. Hráva futbal, má vlastnú kapelu a občas s mamou vystupujú na rovnakých akciách. Pani Eva túžila aj po druhom dieťati. „Bola som trikrát tehotná, žiaľ, nevyšlo to. Ale Pán Boh určite vie, prečo sa tak stalo.“
