Jana Majeská: Som vlastne milionárka

"Hoci zabojovať treba tiež, ale nemali by sme neustále rozmýšľať nad tým, prečo sa nám stalo to alebo ono. Proste sa to stalo a musíme ísť ďalej," myslí si.

Práca moderátora býva stresujúca, ale mimo služby naopak, skôr pokojná. Čo je lepšie?
– Viac-menej mi vyhovuje aj jedno, aj druhé. Prečo by som sa mala sťažovať? Myslím si, že je lepšie prežiť veci v dobrej nálade a problémy prekonať s nadhľadom, než sa utápať v smútku.

Ale určite je niečo, čo aj vás vie rozosmútiť...
– Zaručene ma vie dostať, keď sa stane niečo mojim blízkym alebo priateľom.

Zrejme však nemáte doslova depresívne dni...
– Keď niekto povie, že má depku, tá "fráza" mi nie je veľmi sympatická. Niektorí ju používajú tak často ako slovo čau, ale asi si zamieňajú pojmy s dojmami. Depresia je predsa veľmi silné slovo. Keď sa niekto nudí alebo je v zlej nálade, tak to ešte podľa mňa nie je "depka". Mnoho mladých hovorí, že ju má, no ja si ju nepripúšťam. Sú predsa ľudia, ktorí sa majú oveľa horšie, najmä majú zdravotné problémy. My sme vlastne milionári oproti tým, ktorí sa trápia na vozíčku alebo sú slepí, a napriek tomu sú šťastní a majú zmysel života.

Váš manžel je lekár, nepramení tento názor z jeho povolania?
– Možno len čiastočne. Je to výchovou mojich rodičov, ktorí mne a mojim dvom bratom dali veľa lásky, krásnych zážitkov v našej tatranskej prírode a naučili nás tešiť sa zo života.

Aj dva roky na onkológii, kde ste pracovali predtým, než ste nastúpili do Fun radia, vás zrejme utvrdili v tom, ako je nám zdravým ľuďom vlastne dobre...
– Určite, ale bolo by kruté týranie, keby sme chceli darovať ľuďom iný pohľad na svet tak, že musia najprv zažiť utrpenie na vlastné oči. Myslím si, že niektorí sa ani pre smutné veci nenaučia meniť svoje postoje a hodnoty. Keď sa raz nechcú zmeniť, tak ich nezmení ani to, že uvidia tú najväčšiu tragédiu v živote. Práca na onkológii bola ťažká, ale zároveň krásna. Bola to moja prvá práca po gymnáziu a bola som rada, že ju mám a že som sa sama postupne postavila na vlastné nohy. Stalo sa to preto, že som prišla do Bratislavy a neprijali ma na žurnalistiku. Keby áno, tak by som na onkológii nikdy nerobila. Potom to išlo krok po kroku až do dnešných dní tak, že už šiesty rok moderujem noviny.

Takže ste vlastne aj tak skončili pri tom, čo ste si zaumienili – pri novinárstve...
– V podstate áno. Dostala som sa na vysokú síce až o tri roky a skončila som propagáciu na Filozofickej fakulte, ale nakoniec som sa do médií dostala. Človek nikdy nevie, čo bude robiť, keď bude mať štyridsať rokov. Ani teraz neviem, čo všetko sa odohrá a ako nás život ďalej posunie a bude formovať. Myslím si, že všetko, čo človek v živote zažije, je dobré, lebo sa to udialo a tak to má byť. Treba iste aj zabojovať, chcieť ísť dopredu a nevzdať sa, ale veľmi je dôležité, aby sme sa donekonečna netrápili tým, prečo nám v živote niečo nevyšlo tak, ako sme si predstavovali. Až keď sa človek uvoľní, vie sa tešiť z toho, že je zdravý a že je – to stačí.

Keď hlásite správy z oblasti zdravotníctva, cítite sa viac doma?
– Cítim sa určite trochu zainteresovaná, keďže som tam sama robila a je mi ľúto, keď často všetkých zdravotníkov hádžeme do jedného vreca. Chcela by som, aby sme si ich viac vážili, veď ľudia sú rôzni. Aj medzi pracovníčkami v banke sú ochotné a sú nepríjemné. Takisto aj medzi sestričkami, lekármi, laborantmi. Keď nie sú peniaze, ľudia sa môžu aj rozkrájať a nepomôžu si.

Máte od divákov aj spätnú väzbu?
– Dostávam množstvo listov a všetky mám odložené doma v škatuliach. V živote ich nezničím. Keď už raz nebudem moderátorka, budem šťastná, že som sa mohla toľké roky prihovárať ľuďom. Niekedy až žasnem, kde pocítili to, čo mi píšu, a pýtam sa, či by ocenili, keby som mohla mať vlastnú reláciu a vložiť do nej viac svojich názorov, pocitov, viac gestikulovať a zdôrazniť svoje myšlienky. Ale moderovanie televíznych novín je práve o niečom inom.

Nepovažujete za príťaž, že musíte ako televízna tvár stále dobre vyzerať?
– Po Slovensku chodí toľko krásnych žien a každá druhá tridsiatnička je upravená. Má pekné vlasy, melír, tvár. Aj ide s dobou, drží sa moderných trendov. Som jedna z nich. Isteže je to pre mňa aj povinnosť, ale starala by som sa o seba aj tak, lebo som žena, ktorá sa rada páči.

Máte tridsať preč, ako prijímate pribúdanie rôčkov?
– Veľmi dobre. Jednou z mála spravodlivostí na svete je, že čas plynie rovnako každému. A ja sa práve teraz cítim mladá a zrelá zároveň. Mnohí, čo ma videli aj predtým, hovoria, že vyzerám ešte lepšie, že som "vyžiarená". A to musí vychádzať zvnútra. Je to o postoji k životu, a ja si ho teraz užívam. Nehovorím, že predtým som to nedokázala, ale nebolo to až také ako teraz. Teraz prežívam krásne roky a verím, že aj tie ďalšie budú také.

Akoby ste nemali žiadne tmavšie dni. Ani vo vašom deväťročnom manželstve vás nič netrápi?
– Ale áno, aj kríza bola. Aj bude. Je to normálne. To je vývoj, lebo keď ľudia spolu žijú, vzťah musí pružiť.

Viete si problém s manželom aj odkričať alebo odplakať?
– Áno. Aj odkričať, aj odplakať a niekedy aj odmlčať.

Veríte, že manželstvo vydrží na celý život?
– Prečo by nemalo? Dôležité je, či sa ľudia podržia, či sa potrebujú a či to chcú obidvaja. Vtedy na papieri nezáleží...

Tešíte sa na svoje deti?
– Milujem deti, strašne, a cítim, že aj ony mňa. Niečo na seba navzájom vyžarujeme. Ale nikdy si nič od nich nevynucujem, tak ako si nevynucujem nič od života. Nič si nevynútite. Počnúc láskou a končiac deťmi.