ROZHOVOR so Slovenkou, ktorá prerazila vo Švédsku: O kočovaní po Slovensku aj o tom, kde sú ženy slobodnejšie

Ako sa začal váš životný príbeh? V tomto smere som našla len stručnú informáciu, že vaši rodičia pochádzali z bývalého Československa a vyrastali ste v Göteborgu. Prečo odišli do Švédska? Narodili ste sa už v cudzine, alebo ešte v Československu? Máte aj súrodencov?
Moji rodičia emigrovali v roku 1968, prakticky hneď ako začali Československo okupovať ruské vojská. Okrem nich odišli do Švédska aj otcovi súrodenci a jeho neter s manželom. Aby som to zjednodušila, boli sme tam tri rodiny príbuzných. Narodila som sa v Göteborgu v roku 1979, tu prišli na svet aj moje dve sestry. Vyrastala som teda v takej menšej slovenskej komunite, v ktorej mali slovenská kultúra aj tradície dôležité miesto. Na Veľkú noc sme mali šibačku, poznali sme množstvo kníh, platní, filmov, ktoré posielali rodičom príbuzní a známi z Československa. A v balíkoch od nich boli aj džemy a čokoládky, Salónky, Tatranky a Hašlerky... Spriatelené československé rodiny nás často navštevovali, boli aj také obdobia, že u nás bývali a varovali nás, keď sme boli so sestrami deti.
 
Rozprávali vám rodičia o tom ako začínali v cudzine? Museli si nájsť prácu, naučiť sa jazyk, adaptovať sa...
Ich začiatky boli určite drsné, to si asi nevieme predstaviť. Moja mama to asi mala ľahšie v tom, že bola balerína, takže ju hneď prijali do divadla v Göteborgu a preto sa usadili práve tam. No môj otec vo Švédsku začínal ako umývač riadov v reštauráciách.
 
Vygooglila som, že bol hercom v divadle v Norrbottens, zrejme neskôr, a vy ste v ňom ako dieťa trávili veľa času. Ako na to spomínate?
To nie je pravda. Oco síce študoval herectvo na VŠMU, ale v bývalom Československu pôsobil ako spevák vo vtedajšom Tatra Revue (slávne kabaretné divadlo, ktoré sídlilo v bratislavskom hoteli Tatra – pozn.red.). Koncertoval po celej krajine, mal napríklad hit Tou cestou pôjdem. Vo Švédsku sa už neživil umením, vyštudoval medicinu a pracoval ako lekár.
 
Kedy ste boli prvýkrát na Slovensku a ako ste to vnímali? 
Až po páde komunistického režimu, v roku 1990, mala som jedenásť rokov. Bolo to úžasné, ťažko tie pocity opísať... Cestovali sme celá rodina autom a začali sme u jednej tety v Prahe. Potom sme kočovali po celom Československu, navštívili sme všetky sesternice, bratrancov, tety, strýkov, babky, prababky... Bol to taký fantastický zážitok, že sa mi ťažko približuje.
 
O deväť rokov vás prijali na herectvo na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Prečo ste si vybrali pre štúdium Slovensko a nie Švédsko? A prečo ste sa rozhodli pre herectvo a nie balet, ktorému ste sa venovali do malička?
To je pravda, dlho som sa venovala baletu, veď moja mama bola balerína. Dá sa povedať, že som vyrastala v umeleckom prostredí. Aj naši príbuzní v Česku a na Slovensku sú herci a tanečníci. Okolo šestnástich ma však viac začalo zaujímať hovorené slovo a činohra. No a pretože som bola od detstva nasiaknutá kultúrou bývalého Československa, prirodzene, ťahalo ma ku koreňom. VŠMU má veľmi dobré renomé a zaujalo ma aj tým, že má výučbu herectva založenú na metodike Stanislavskeho. Som nekonečne vďačná, že som ho mohla študovať práve tam.
 
V ktorom roku ste prišli študovať do Bratislavy a ako ste ju vnímali? 
Bolo to v roku 1999 a bol to veľmi zvláštny pocit. Už len to, že zrazu všetci okolo mňa hovorili slovenčinou, kým doma vo Švédsku sme ju používali len v kruhu rodiny. Mnohé veci o Slovensku, ktoré som poznala len z rozprávania, som zrazu mala naživo. Bolo to ako prísť domov a zároveň sa cítiť cudzincom. Bol to veľmi surrealistický zážitok.
 
Aj ste s niečím zápasili, napríklad s jazykom? Hovorili ste vtedy po slovensky tak pekne ako teraz?
Prirodzene, takmer všetko sa odlišovalo, veď Švédsko a Slovensko sú dve rôzne krajiny a kultúry. Ale veľmi ma to obohatilo po každej stránke. A čo sa týka mojej slovenčiny, neviem posúdiť, či som vtedy rozprávala po slovensky inak ako dnes, to by museli povedať iní. Ale keď som sa pripravovala na skúšky, dosť som sa s ňou trápila a určite sa mi vďaka štúdiám zlepšila. Čo sa týka jazyka, mala som veľkú pomoc od rodiny a tety Evičky, za čo som nekonečne vďačná.
 
Kde ste v Bratislave bývali? 
Spočiatku som bývala u tety, potom v prenajatom byte. Vtedy som v Bratislave ešte mala aj staré mamy, ktoré nás chodievali varovať, keď sme boli deti. Pamätám si ako nám rozprávali rozprávky a varili slovenské jedlá. Bolo úžasné, že som ich mohla zažiť v ich prirodzenom prostredí.
 
Vaša kariéra na Slovensku začala výborne. Už v roku 2000 ste hrali v televíznej rozprávke Dúhenka aj v hre Smrť Marata v Slovenskom národnom divadle. No o rok neskôr ste už účinkovali v divadle v Göteborgu. Prečo ste sa vrátili do Švédska?
Pôvodne som sa mala vrátiť na Slovensko, ale niekedy sa veci vyvinú inak ako si človek predstavuje. Jeden z dôvodov bol aj ten, že som dostala pracovnú príležitosť vo Švédsku. Nastal taký moment, kedy som sa jednoducho musela rozhodnúť, kde chcem pôsobiť, lebo budovať a rozvíjať kariéru v dvoch tak vzdialených štátoch súčasne by už bolo vyčerpávajúce.

 
Ostali ste teda v Göteburgu? 
Nie, začínala som v Štokholme. Nebudem zachádzať do všetkých detailov, opíšem to len zhruba. Robila som si kurzy pre hercov na švédskom Inštitúte dramatických umení a vďaka tomu som dostala príležitosť v priekopníckom a trošku avantgardnom divadle Teater Galeasen. 

Hrali ste v ňom potom dlho? 
Nie. Vo Švédsku divadlá fungujú trochu inak, nemajú stály repertoár ako divadlá na Slovensku. Teater Galeasen pripravuje jednu hru za sezónu, zakaždým si pozýva nových režisérov. Odohrala  som v ňom dve inscenácie, ale prvá bola pre mňa významnejšia, pretože mala... 

...úspech? 
Áno.
 
Nemusíte sa zdráhať to vysloviť, veď ste hrali vo viacerých švédskych divadlách vrátane Kráľovskej činohry, v televíznych seriáloch, filmoch, rozhlasových hrách. Znie to, akoby ste sa vypracovali medzi švédsku hereckú špičku.
Nepatrím k celebritám, ale hrala som vo viacerých zaujímavých hrách, inscenáciách, v rozhlase a
v seriáloch a podobne. Vypracovala som sa, ale nemala som taký prelom, ktorý by ma bol preslávil na celebritu, to nie.
 
Účinkovali ste aj v seriáli Patchwarková rodina, ktorý môžu z Netflixu poznať aj diváci na Slovensku. Akú postavu ste v ňom stvárnili?
V troch dieloch som hrala Aniu, exmanželku jedného muža, ktorý sa začína stretávať s jednou z hlavných predstaviteliek seriálu. Patchworková rodina je skvelý seriál s výborným humorom. Je ľahké si ho obľúbiť, lebo veľmi dobre vystihuje rodinné vzťahy v akých Švédi fungujú, a ja ich za to ako ich zvládajú veľmi obdivujem.

Trochu som o tom počula. Vraj keď sa vo Švédsku rozídu partneri, ktorí majú spolu deti, snažia sa kvôli nim ostať bývať v blízkosti. A niektorí vraj už od začiatku založenia rodiny žijú oddelene, teda muž v inom byte ako žena s deťmi. Je to pravda?
Môže to tak byť. Švédi sú totiž veľkí individualisti, a zároveň veľmi dbajú na kolektív, čo sú dve veci, ktoré ťažko spojiť dovedna, ale oni našli spôsob ako to urobiť. Ich rodiny fungujú a držia spolu aj keď sa oficiálne rozídu a pribúdajú do nich ďalší partneri a ich príbuzní a ďalšie deti... V podstate sa tie rodiny ďalej rozrastajú, len iným spôsobom aký sa donedávna považoval za jediný správny. Práve tento seriál o tom pojednáva a vystihuje to veľmi pekným šarmantným spôsobom. Ako sa hovorí v Bratislave, ,ja ho žerem ́.

Ako si vysvetľujete, že Švédi našli spôsob ako spojiť individualizmus s kolektívom? 
Švédi sú vo vzťahoch alternatívni a inovátorskí. Vnímam to veľmi pozitívne. Vyplýva to z toho, že sú liberálni a veľmi praktickí a je pre nich veľmi dôležité mať dobré vzťahy, držať pokope a zároveň ísť svojou cestou, realizovať sa. Aby mal každý slobodu, aby bol proste šťastný a nezotrvával nasilu v nejakom stereotype len preto, že spoločnosť ho akceptuje.

Myslíte, že vo Švédsku sú dnes ženy slobodnejšia ako na Slovensku? 
Určite. Viac sa tu akceptuje emancipácia aj vďaka tomu, že sa tu o nej stále debatuje a to prispieva k väčšiemu pochopeniu tejtop témy aj otvorenosti. Netreba to porovnávať, ale keď už porovnávame, Švédi sú v tomto smere síce pokročilejší ako iné krajiny, no ešte aj im ostáva v tomto smere veľa práce, lebo otázky, ktoré s ním súvisia sú komplexné.
 
Dnes tvoríte vlastné predstavenia pre deti a mládež. Takže vás nakoniec viac baví robiť s mladšími generáciami?
Som na voľnej nohe, ďalej prijímam aj herecké ponuky a mám aj vlastné divadielko s ktorým robím predstaveniach pre deti a mládež. Baví ma v nich spájať divadlo, tanec, pantomímu, hudbu, film. Okrem toho robím aj herecké workshopy pre deti a mládež aj v spolupráci s jedným podobne zameraným združením. Myslíme si totiž, že mládež potrebuje nádej a priestor na dialóg.

Ste vo Švédsku spokojná? 
Som veľmi spokojná, ale aj by som sa rada vrátila na Slovensko. V tomto som trošku rozpoltená, akoby som bola doma tam aj tam a zároveň nikde. Každopádne, obe kultúry ma obohatili. Vyrastala som totiž aj so slovenskými rozprávkami aj s rozprávkami Astrid Lindgrenovej a odráža sa to aj v mojej tvorbe.
 
S akým vlastným predstavením aktuálne vystupujete? 
Teraz putujem po Švédsku s rozprávkou O dvanástich mesiačikoch, ale pozmenila som jej koniec, čiže negatívne postavy, matka a Holena, nezomrú. Január im narobil kalamitu a otvoril oči, takže si vstúpia do svedomia a vydajú sa na cestu sebapoznania a začnú spolupracovať s Maruškou. Chcela som vyzdvihnúť, že každý z tých dvanástich mesiačikov má rôzne kvality, ale spolu tvoria super fungujúci celok práve preto, lebo sa navzájom potrebujú, ale aj preto, že sú rôzni. Inšpirujú k dobrej spolupráci ale aj celkovo k spoluexistencii rozmanitých ľudí. Práve som tiež dokončila kratkometrážny film Soľ nad zlato, spolu s Catherine Jirlow a Shari Sabel Strandmark. Kráľa hrá vynykajúci Börje Ahlstedt, za čo sme veľmi rady. A ešte chystám divadelnú insenáciu.

Ako často chodíte na Slovensko a ktoré miesto ste si tu najviac obľúbili? 
Niekedy viackrát za rok, inokedy s väčšími intervalmi. Ale pre pandémiu som tam nebola dva či tri roky. Veľmi sa mi páči stredné Slovensko, najmä okolie Terchovej a Martina. Celé Slovensko je krásne, veľmi ťažko sa mi vyzdvihuje jediné miesto. Ale tým, že mám v Bratislave bratrancov, sesternice, skrátka veľkú rodinu, najviac citov sa mi viaže k nej.