BRATISLAVA - Spevák a herec František Krištof Veselý má na konte množstvo hitov, ktoré vďaka novým interpretom neupadli do zabudnutia. Hoci jeho dcéra je rada, že sa jeho piesne takto pripomínajú, tvrdí, že jej otca jednoducho nepretromfnú.
Od narodenia Františka Krištofa Veselého uplynulo dnes 120 rokov. Na svet prišiel 12. apríla 1903 v Skalici. Jeho otec odišiel za prácou do USA a naspäť sa nevrátil, mama sa znovu vydala za budapeštianskeho továrnika Krištofa.
František vyrastal u starých rodičov v rodnom meste. Od detstva mal výrazný vzťah k hudbe a spevu, čo dokazuje najmä fakt, že spolu so svojím rovesníkom, neskôr vynikajúcim operným tenorom Jankom Blahom, tvorili spevácku oporu skalického cirkevného zboru.
Ako sedemnásťročný odišiel za matkou do Budapešti a začal používať otčimovo priezvisko Krištof. Vyštudoval herectvo a spev na budapeštianskej hereckej škole, pôsobil vo viacerých maďarských divadlách.
Sólistom operetného súboru Slovenského národného divadla (SND) bol František Krištof Veselý od roku 1931. Vynikol najmä v operetách Keď rozkvitne máj, Modrá ruža, Pod cudzou vlajkou, Turecký tabak alebo Osudný valčík. Neskôr sa ujal i réžie.
Veľký elegán a bonviván sa svojím osobitým interpretačným štýlom podieľal na vzniku slovenskej tanečnej piesne a jej zlatej éry. Mnohé šlágre z dielne Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa sa v podaní Františka Krištofa Veselého stali nestarnúcimi hitmi – napríklad Rodný môj kraj, Dedinka v údolí, S tebou pod Tatrami, Najkrajšia hviezdička, Skôr než odídeš, Len bez ženy, Podaj mi rúčku a ďalšie.
Vyhľadávaný umelec hosťoval tiež v Čechách a zažiaril aj na striebornom plátne, predovšetkým v komédiách. Zahral si napríklad s Oldřichom Novým a s Věrou Ferbasovou vo filme Falešná kočička (1937), s Jindřichom Plachtom vo veselohre Pán a sluha (1938) a s Adinou Mandlovou vo filme Bílá vrána (1938). Neskôr sa objavil napríklad v crazykomédii Škandál v Melodias banke (1966). Scenár k tejto "prvej slovenskej gangster revue" napísal Július Satinský.
Po druhej svetovej vojne klasická opereta upadla do nemilosti a vykázali ju zo SND aj z takmer celého divadelného života. František Krištof Veselý sa podieľal na založení bratislavskej Novej scény. V rokoch 1946 – 1951 šéfoval súboru nazvanom Hudobná komédia Novej scény. Za jeho éry uviedli v tomto divadle 36 úspešných diel, v ktorých Veselý hral a zároveň ich režíroval. Celkovo počas svojej 35-ročnej úspešnej kariéry stvárnil 81 divadelných a 13 filmových postáv, sám režíroval 54 divadelných inscenácií.
František Krištof Veselý zomrel 13. marca 1977 v Bratislave, necelý mesiac pred svojimi 74. narodeninami. V roku 2003 mu in memoriam udelili cenu Aurel za celoživotný prínos do kultúry.
Jediný potomok tejto slovenskej legendy, 76-ročná Eva Veselá teraz poskytla exkluzívny rozhovor Tlačovej agentúre Slovenskej republiky.
-Aký bol váš otec v súkromí?-
Spätne si myslím, že bol veľmi dobrý, ale vedel byť aj prísny. Mal ma až príliš rád. Hovoril, že jediné, čo ho zachránilo predtým, aby sa nezbláznil, že má dcéru, bola kniha Selmy Lagerlöfovej Cisár z Portugálie. Mám po otcovi rodný jazyk slovenčinu. Mali sme s otcom veľa spoločných záujmov. Nebola televízia, tak sme strašne veľa čítali. Nosila som knihy z knižníc, aj som ich kupovala a predbiehali sme sa, kto viac prečíta. Prečítali sme priemerne štyri knihy za mesiac.
-Aké máte spomienky na širokú škálu jeho profesionálnych aktivít?-
Otca som si užívala tak, že keď pracoval, prišiel na obed. Potom zase odišiel kvôli skúškam a gremiálkam, predstavenia mal skoro denno-denne. Následne pribudol rozhlas a televízia, čiže bol dosť vyťažený. Ľutujem, že sa nenahrávali divadelné predstavenia, pretože v každej úlohe bol perfektný. Účinkoval tiež v estrádach, na ktoré ma brával. Prázdniny majú však aj herci. Boli sme radi, že počas sviatkov ako Veľká noc a Vianoce sme mohli byť viac spolu. Ale pamätám si ho aj tak, že keď herci večer vystupujú, nevedia hneď spať, a tak sa u nás hrávali karty alebo viedli debaty. Takého otca by som každému dopriala. A v čom bol elegantný? Nemal rád papučovú kultúru. Keď k nám prišla návšteva, nikto sa nesmel vyzuť. Proste mal rád, keď sú elegantní aj iní ľudia. Sledoval tiež, čo je v móde a k veku sa aj primerane obliekal. Doma nikdy nenosil tepláky, i tam sa pekne obliekal, nanajvýš si dal krajší župan.
-Prečo ho to lákalo stále do rodnej Skalice?-
Mal tam babku, ktorá ho vychovávala. Babička bola veľká Slovenka a vychovala v ňom lásku k Slovensku. Vždy ho to ťahalo naspäť - sem. Odhadujem, že akonáhle ho do Bratislavy, do Slovenského národného divadla volal Janko Blaho zo Skalice, tak hneď na to zareagoval a tešil sa. Hoci v Maďarsku mal ako herec a spevák veľký úspech. Bola to jeho túžba po domove.
-Mal obľúbených hercov? Chodieval aj do kina?-
Chodieval veľmi často do kina. Mal obľúbených zahraničných hercov, boli to veľké mená ako Spencer Tracy, Clark Gable, Greta Garbo a z našich Jan Werich. Medzi obľúbených patril aj Ján Borodáč, ktorý ho chcel zamestnať v činohre, čo odmietol a niekedy to ľutoval. A samozrejme Karol L. Zachar, s ktorým sa kamarátil, tiež s Martinom Gregorom. Obdivoval hercov, ktorí hrali prirodzene.
-Ktorí boli jeho obľúbení speváci?-
Jeho obľúbený spevák bol Bing Crosby, či Louis Armstrong. Doma sme mali zbierku rôznych platní všetkých vtedy vychytených spevákov či hercov.
-Ktoré jeho pesničky boli pre vašu rodinu tie najobľúbenejšie?-
Páčila sa mi Vieska pod horami – má dobrý rytmus aj švih. Moja mama mala zase obľúbenú pesničku Svitá, ktorá jej pripomínala Crosbyho Goodnight sweatheart. Ja som mala rada aj V tom skalickom zelenom hájičku. Brala som môjho otca, keď spieval, že je to jeho práca, zamestnanie. Bolo to niečo, čo k rodine ani tak nepatrilo. Doma sme spievavali nanajvýš na sviatky koledy. Inak sme si púšťali hudbu, a to od modernej, cez operety až po opery.
- Bývate v tesnej blízkosti bratislavskej Novej scény, ktorú váš otec spoluzakladal. Aký je to pocit, keď idete okolo?-
Mám veľmi dobrý pocit, lebo mojím druhým domovom bolo divadlo. Otec ma brával dosť často do divadla, takže som sa tam cítila ako doma. Keď idem okolo, je mi to dávno známe a blízke. A keď niekoho z hercov stretnem, sú fantastickí. Všetci ma poznajú po mene - cítim sa ako v jednej veľkej rodine. Dodnes sa traduje medzi hercami veta ´Evičke by sa to páčilo´. Otec totiž často chodil na estrády a tam dostávali rôzne dary. Keď niečo zbadal, napríklad keramický tanier, tak oslovil ľudí ohľadne kúpy. Nehovoril vo svojom mene, ale že ´Evičke by sa to páčilo´. A tak sa traduje, že keď herci niekam idú a niečo pekné zbadajú, použijú slogan ´Evičke by sa to páčilo´.
-Ako vnímate interpretáciu piesní vášho otca inými autormi?-
V prvom rade mi tam chýba otec, lebo ho nepretromfnú. Som veľmi rada, keď sa interpretujú jeho piesne, lebo si to zaslúžia. Nebohý Milan Lasica to svojím štýlom veľmi dobre spieval s Hot Serenaders. Aj keď to nikdy otec nepovedal, Lasica a Satinský ho mali vždy strašne radi. Obdivovali ho a vážili si ho.
-O vašom otcovi bolo napísaných a sfilmovaných viacero dokumentov. Ako ich vnímate?-
Všetko je v poriadku, len jedinú vec by som dala na pravú mieru. Nebohý Laco Zrubec voľakedy uverejnil dobrý seriál o otcovi v časopise Život. Napísal aj knihu o otcovi Dedinka v údolí. Niektoré state v tejto knihe však celkom nezodpovedajú skutočnosti. Spomína napríklad, že otec sa bál na poľovačkách, ale on sa pritom vôbec nebál. Uverejnili to asi preto, lebo keď bol u nás Zrubec, moja mama spomenula, že Andrej Bagar sa tak bál pri love diviakov, že vyliezol na strom. Tak to otočili na môjho otca, avšak on sa nebál ničoho. Naopak, bol veľmi odvážny a až príliš niekedy riskoval. Voľakedy chodieval aj ako dieťa pomáhať na poľovačky.
-Nasledovali ste svojho otca v jeho šľapajach?-
Ako malé dieťa som údajne krásne spievala a hrala na klavíri. Bola som rodený talent na balet, no kvôli problému s kolenami som musela prestať. No napokon ako stomatológ som musela pri práci prihliadať na vzhľad a estetiku. Až do minulého roku som 50 rokov pracovala ako stomatológ – čeľustný ortopéd. Od tohto roku som na dôchodku.
