PRAHA - Tanečník Vlastimil Harapes sa uplatnil aj pred filmovými kamerami. V posledných rokoch však neskrýva smútok zo starnutia a z toho, že prichádza o mnohých kolegov.
Vlastimil Harapes sa narodil 24. júla 1946 v obci Droužkovice, ležiacej približne štyri kilometre od Chomutova v rodine nadšených ochotníkov, a teda na javisku stál už ako dieťa.
S baletom sa bližšie zoznámil na chomutovskej hudobnej škole, potom prešiel na tanečné konzervatórium v Prahe, ktoré absolvoval v roku 1965. Tanec študoval tiež v Petrohrade v baletnej škole Malého akademického divadla (1968).
Od 1. júla 1966 sa stal členom baletu pražského Národného divadla, v roku 1971 jeho sólistom. V rokoch 1987 až 1989 bol sólistom a šéfom baletu Laterny magiky a v rokoch 1990 až 2003 pôsobil ako choreograf a riaditeľ baletného súboru Národného divadla v Prahe. Pracovný pomer s prvou českou scénou ukončil v júli 2009. Od mája 2010 viedol Vlastimil Harapes jeden rok Balet Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave.
Veľký talent, pohybová elegancia, technická vyspelosť a muzikálnosť spolu s výrazne oduševneným zjavom urobili z umelca ideálneho predstaviteľa hlavných úloh diel klasického baletu. Na divadelných doskách predviedol Vlastimil Harapes mnoho výrazných baletných kreácií, zaujal napríklad ako ideálny predstaviteľ princov v baletoch Labutie jazero, Spiaca krásavica, Popoluška či Luskáčik.
V rokoch 1977 až 1983 bol stálym hosťom západonemeckej porýnskej opery v Duisburgu/Dűsseldorfe (Deutsche Oper am Rhein), hosťoval v Škótskom národnom balete, v súboroch Tokyo City ballet, v rímskej Akadémii tanca i v tamojšej opere. Jeho tanečnému umeniu tlieskalo publikum v desiatkach krajín Európy a tiež v Japonsku, v Austrálii, na Kube i v ďalších krajinách.
Meno Vlastimila Harapesa je späté nielen s divadlom a tancom, ale uplatnil sa tiež pred filmovými a televíznymi kamerami. Debutoval v snímke Starci na chmelu (1964). Okrem toho si zahral napríklad v poetickej dráme Markéta Lazarová (1967), v psychologickej dráme Den pro mou lásku (1976), v komédiách Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977) a Jak dostat tatínka do polepšovny (1978), v rozprávke Panna a netvor (1978), v dráme Bolero (2004) alebo v televíznych seriáloch F. L. Věk (1970), či Comeback (2008 – 2011).
Vlastimil Harapes je nositeľom titulu zaslúžilý umelec (1976) a národný umelec (1989). V roku 2000 mu Európska únia umenia udelila Európsku cenu Gustava Mahlera za baletné výkony a v roku 2012 si prevzal Cenu Thálie 2011 za celoživotné tanečné majstrovstvo. V roku 2016 vstúpil do siene slávy pražského Národného divadla, na doskách ktorého prežil viac ako 40 rokov.
Hapares tancoval, kým mohol, dnes je už iba divákom. Zo žartu hovorieva, že má odpor k pohybu. „A potom dodávam: Som iba pohodlný a lenivý. Naozaj toho bolo dosť a túžbu tancovať nemám,” povedal v Českom rozhlase.
Pravdou však je, že ho trápili aj zdravotné problémy. Trpel odvápnenými kosťami, kvôli čomu dochádzalo k únavovým zlomeninám a mal problémy aj s chôdzou. „Som starý, čo sa dá robiť. Hovorí sa, že staroba je len pre statočných,” povzdychol si minulý rok pre Sedmičku. „Najviac času prespím. Tiež ma trápi, že toľko ľudí už umrelo. Zomrelo veľa mojich kolegov a kolegýň. Toľko mŕtvych...” dodal so smútkom.
