POPRAD/BRATISLAVA - Pri pamätníku na železničnej stanici v Poprade si každý rok o tomto čase pripomíname tragédiu slovenských Židov. Práve odtiaľto bol totiž vypravený prvý transport Židov do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, ktorý bol vybudovaný neďaleko poľského mesta Osvienčim. Od začiatku deportácií slovenských Židov do nacistických táborov uplynulo včera 25. marca osemdesiat rokov.
"Transporty boli dopredu plánované a predstavitelia slovenského štátu sa na nich dohadovali už na jeseň v roku 1941 a začali ich organizačne zabezpečovať od začiatku roku 1942. Slovenský štát ich organizoval dobrovoľne a za každého jedného deportovaného Žida platil nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek," povedal Matej Beránek z Múzea holokaustu v Seredi. Slovensko bolo jedinou krajinou, ktorá platila za vyhladzovanie vlastných občanov. Deportačné poplatky pochádzali zo zabaveného židovského majetku, slovenskí Židia si tak vlastne "predplácali" svoju smrť. Celkovo zaplatil štát 200 miliónov vtedajších slovenských korún cez clearingový účet, ktorým sa prevádzali na ríšske marky. Nacisti boli povestní svojím cynizmom. Napriek tomu, že boli Židia už po smrti, hádali sa kvôli zvýšeniu príspevku, pretože peniaze vraj nestačili na usadenie a rekvalifikáciu deportovaných.
Prvý transport do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942 o 20.20 h. Do vagónov určených pôvodne na prepravu dobytka prinútili nastúpiť 999 mladých žien a dievčat, prevažne zo Šarišsko-zemplínskej župy. Na druhý deň v popoludňajších hodinách dorazil vlak smrti do koncentračného tábora. Týmto sa začala prvá vlna transportov zo Slovenska, ktorá trvala až do 20. októbra 1942. Počas nej bolo vypravených 57 transportov, deportovaných bolo 57 752 židovských spoluobčanov, ktorí skončili v nacistických koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Prežiť sa podarilo iba stovkám z nich.
Prvá obeť riešenia židovskej otázky
"Mňa a najmladšiu sestru otec neukryl so slovami: 'Čo také deti predsa nebudú brať.' Ráno v sobotu prišiel po mňa hasič z vedľajšej ulice, ale v gardistickej uniforme. Boli sme prvé, ktoré sme došli z Prešova do Popradu a potom do Osvienčimu. Prvú noc sme mali strašnú. Boli tam dve sestry a jedna z nich mala diabetes. Dostala diabetický šok. Dovtedy som nevedela, čo to je. Jej sestra len kričala: 'Pomôžte, pomôžte!' Nič sme nemali. Len sme tam pobehovali. Do rána bola mŕtva. Ona bola prvou obeťou riešenia takzvanej židovskej otázky," spomínala na tragické udalosti Matilda Hrabovecká.
Druhá vlna deportácií slovenských Židov sa začala po okupácii Slovenska nacistickými vojskami. Prvý transport vypravili 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca marca 1945 bolo deportovaných ďalších približne 13 500 Židov. "Táto tragédia predovšetkým ukázala, kam až môže vyústiť systematické a cielené prenasledovanie židovského obyvateľstva. Začalo sa slovnými útokmi, ktoré po vzniku slovenského štátu prerástli do oficiálnej, štátom riadenej protižidovskej politiky. Tá vyústila práve do týchto deportácií, ktoré znamenali fyzickú likvidáciu väčšiny deportovaných," uviedol Beránek.
Slovensko prerazilo dno
Začatím transportov židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov počas druhej svetovej vojny Slovensko prerazilo pomyselné dno. Na konferencii pri príležitosti výročia to uviedol slovenský historik Ivan Kamenec. "Bol to z historického, ale najmä z morálneho hľadiska krok, ktorým vtedajšia Slovenská republika osudovo a neodvolateľne prerazila dno svojej systematickej a brutálnej antisemitskej politiky. Po prekročení tohto symbolického rubikonu už nebolo cesty späť," dodal Kamenec, ktorý pracuje v Historickom ústave SAV.
