LONDÝN - Odborníci ešte minulý rok predpokladali, že očkovanie proti covidu zastaví pandémiu a vráti svet do normálu. Vakcinácia ju síce spomalila a zmiernila priebeh koronavírusovej infekcie u zaočkovaných, ale teória, že sa ľudstvo navždy zbaví vírusu SARS CoV-2, je nepravdepodobná. V súvislosti s pandemickou situáciou sa preto čoraz častejšie skloňuje slovo endémia.
Mutácie SARS CoV-2, ktoré sa objavili v posledných dvoch rokoch, jednoznačne naznačujú, že dosiahnutie eradikácie (vyhubenie) v prípade tohto vírusu je prakticky nemožné. Väčšina krajín preto ustupuje od prísnych stratégií a uvoľňuje opatrenia. Zdá sa teda, že svet sa bude musieť naučiť žiť s koronavírusom tak, ako s nádchou, chrípkou či ďalšími infekčnými chorobami. Ako však bude tento nový svet vyzerať?
Môžeme sa naučiť žiť s covidom?
Optimistický názor kolujúci medzi vedcami znie, že SARS-CoV-2 sa nakoniec môže stať súčasťou našich životov spolu s ďalšími koronavírusmi, ktoré sa objavili v posledných desaťročiach ako MERS-CoV, SARS-CoV a SARS-CoV-2 a typmi, ktoré bežne infikujú ľudí: 229E, NL63, OC43 a HKU1. Práve tie sú zodpovedné za približne 20 až 30 percent bežných prechladnutí. Je pravdepodobné, že ste sa s niektorými z nich už stretli. Nijako však neovplyvnili váš zdravotný stav. Relatívne neškodné sú ale až v súčasnosti, pretože sme za posledné desaťročia a storočia získali imunitu ako globálna populácia. Pred viac ako 130 rokmi by infekcia jedným z týchto koronavírusov vyzerala úplne inak. Existuje niekoľko dôkazov o tom, že ničivá pandémia ruskej chrípky v rokoch 1889 až 1891 v skutočnosti nebola chrípka, ale koronavírus OC43, ktorý sa po prvý raz dostal medzi ľudskú populáciu. Nakoniec veľká časť obyvateľstva pomaly, ale stabilne získala imunitu voči vírusu, ktorý následne nespôsoboval prudký nárast smrteľných infekcií.
Práve toto je príklad situácie, ako sa vírus stáva endemickým. Dochádza k tomu vtedy, keď je síce infekcia neustále prítomná, nekontrolovateľne sa šíri, ale je do istej miery zvládnuteľná. Endemické ochorenie nemusí nevyhnutne znamenať, že nie je nebezpečné. Napríklad malária je prakticky endemická, no podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) spôsobuje približne 600 000 úmrtí ročne. Podobne je to aj s HIV, ktorý sa vyskytuje najmä v častiach subsaharskej Afriky. Každoročne zabíja takmer milión ľudí na celom svete. Zatiaľ nie je jasné, či (alebo kedy) sa COVID-19 zmení na bežnú chorobu podobnú prechladnutiu, alebo ak sa stane endemickým, či bude spôsobovať veľké problémy. "Existujú štyri ďalšie endemické ľudské koronavírusy, ktoré sa dostali z ríše zvierat medzi ľudí a vyvolávajú bežné prechladnutie. Nie je známe, či bude SARS CoV-2 piatym a či bude mať dlhodobý alebo krátkodobý endemický výskyt," uviedol epidemiológ David Heymann z London School of Hygiene and Tropical.
Keďže viaceré štáty v Európe zrušili takmer všetky obmedzenia, Heymann pripúšťa, že sú na dobrej ceste k liečbe covidu ako endemického ochorenia. Presun zodpovednosti z vlády na jednotlivca signalizuje nástup endémie. Odborník predpokladá, že niektoré ázijské krajiny, ako napríklad Singapur a Južná Kórea, už týmto spôsobom fungujú. Dôvodom je pravdepodobne skúsenosť so SARS v rokoch 2002–2004. Od začiatku pandémie presadzovali mnohé ázijské štáty samotestovanie, mali zavedený dobrý systém sledovania pozitívnych a vykonávali adresné obmedzenia.
Ako môže vyzerať endemický covid?
Väčšina odborníkov súhlasí s tým, že život s covidom neznamená, že by sme mali cez noc zrušiť všetky kontrolné opatrenia a okamžite sa vrátiť k životu, aký sme poznali pred rokom 2020. Tento prístup by totiž viedol k obrovskému počtu úmrtí, najmä medzi zraniteľnými, staršími ľuďmi s oslabeným imunitným systémom. Život so SARS CoV-2 ešte nemusí znamenať úplné otvorenie. Rozsiahle celoštátne blokády sa však pravdepodobne nevrátia, no lokálne obmedzenia po zhoršení situácie budú potrebné aj naďalej. Spolu so systémom sledovania vírusov existujú určité opatrenia, ktoré by mohli pomôcť zvládnuť budúce ohniská lepšie a efektívnejšie. Elizabeth McNallyová je profesorkou a riaditeľkou Centra pre genetickú medicínu na Northwestern University v americkom Illinois. Veľkú časť pandémie strávila vývojom domáceho testu na protilátky proti COVID-19. Na rozdiel od typického PCR testu tento test síce neukáže, či má človek aktívnu infekciu, ale odhalí, či jeho telo prišlo do kontaktu s vírusom a získalo určitú imunitu voči chorobe. McNallyová dúfa, že tieto testy by mohli byť užitočné pri usmernení očkovacích stratégií v nasledujúcich mesiacoch a rokoch.
Svetlo na konci tunela? Možno nie
Keď sa pozrieme na nový svet endemického covidu, je dôležité si uvedomiť, že medzi časťami planéty, kde existuje nerovnosť v oblasti vakcín, existuje zároveň obrovský rozdiel. Zatiaľ čo veľa štátov Európy a Severnej Ameriky má zaočkovanú väčšinu svojej dospelej populácie, v Afrike je to len 11 percent kontinentu. Riziko vzniku nových vysoko infekčných variantov v komunitách, ktoré nemajú zvýšenú imunitu, tak naďalej predstavuje veľký problém. Niekoľko takýchto mutácií môže totiž dramaticky ovplyvniť trajektóriu prepuknutia choroby. Od nástupu pandémie sa svet dramaticky zmenil. Jeho veľká časť je teraz vyzbrojená vakcínami, testami a antivírusovými terapiami. Uvedomenie si nebezpečenstva vírusu vzrástlo pozoruhodným tempom a milióny ľudí na celom svete si po infikovaní vytvorili protilátky. Je pravdepodobné, že pandémia sa skončí alebo ju WHO vyhlási za ukončenú, keď vírus dosiahne konečný variant, ktorý sa už sám nezlepší alebo bude dosiahnutá globálna imunita. Tento rok sa tak ale ešte pravdepodobne nestane. Zatiaľ sa stále zdá, že je pred nami ešte dlhá cesta vrátane rýchlostných nerovností, výmoľov a prekážok s nejasným časovým rámcom. COVID-19 nás však naučil, že musíme byť pripravení na čokoľvek.