BRATISLAVA - Analytik Juraj Mesík krúti hlavou nad faktom, že pred pár týždňami boli pre politikov témou číslo jeden trináste dôchodky. Dôležité je podľa neho nestrácať čas a začať poriadne testovať možných nakazených koronavírusom. Myslí si, že ľudia by sa mali psychicky pripraviť na to, že kríza potrvá mesiace.
Prečítajte si aj: KORONAVÍRUS Svet po koronavíruse už nebude tým svetom, akým bol pred ním
Snáď po celom svete je aktuálne hlavnou témou koronavírus. Začalo sa to v Číne, vtedy mnohí dávali ruky preč v domnienke, že nás sa to netýka. Po pár týždňoch sme sa však ocitli v situácii, ktorú sme pozorovali len v zahraničných správach. Dalo sa to očakávať?
Rozhodne dalo. V odborných kruhoch sa dlho vedelo, že pandémia bude. Len sa očakávalo, že to bude chrípková pandémia. Koncom januára už bolo vysoko pravdepodobné, že sa to rozšíri z Číny aj na zvyšok sveta. Najneskôr koncom januára teda mala spozornieť aj naša vláda a príslušné inštitúcie. Mali už v tom čase premýšľať, čo sa môže stať.
Bolo chybou neurobiť opatrenia už skôr?
Vláda podľa mňa situáciu hlboko podcenila a dlho odkladala potrebné kroky. Príklady z praxe treba hľadať vo východnej Ázii, menoval by som napríklad Taiwan, kde veľmi pozorne sledovali, čo sa deje a dokázali na to veľmi efektívne reagovať. Z Číny dnes na základe matematických analýz vieme, že keby sa začalo konať o týždeň skôr, ochorelo by tam o 66% menej ľudí. A keby začali konať o tri týždne skôr, chorých by mali o 95% menej. Slovenská vláda mala možnosť aj povinnosť konať o najmenej dva týždne skôr, ako sa rozhýbala.
V čom konkrétne teda zlyhávame na Slovensku?
Strácame strašne veľa vzácneho času. Úplnou katastrofou je napríklad testovanie. Počty testov, ktoré u nás robia, sú neadekvátne situácii a nerozumiem tomu, ako je možné, že vláda ešte nezmobilizovala súkromné laboratóriá. To, čo zažívajú chorí ľudia, ktorí sa chcú dať otestovať, to je tragikomédia. Teda, viac tragédia.
Na čo by sme sa mali pripraviť v najbližších mesiacoch?
Treba sa psychicky pripraviť na to, že to bude trvať dlho. Toto nie je záležitosť niekoľkých týždňov. Tento školský rok skončil. S tým musia počítať rodičia. Pre mnohých ľudí bude to, čo nás čaká, deprimujúce. Po čase začnú zomierať ľudia. Pre všetkých zdravotníkov, lekárov aj sestry, to bude vyčerpávajúce. Budú riskovať svoje životy, aby zachránili iných. Pozrite sa do Lombardska, čo sa tam deje. A treba sa pripraviť aj na to, že iní budú potrebovať našu pomoc. Starší ľudia, ale napríklad aj lekári a sestry s malými deťmi. To sú len niektoré veci, s ktorými budeme konfrontovaní a budeme musieť na ne reagovať.
V súčasnosti počúvame aj o rôznych prognózach, napríklad, koľko percent obyvateľstva sa nakazí. V súvislosti so Slovenskom sa hovorilo o 10 percentách našincov, ak teda zachováme všetky opatrenia...
Harvardská štúdia hovorí, že v priebehu roka bude nakazených 40 až 70 percent celého ľudstva. Časť tým prejde bez príznakov, časť s ľahkým ochorením, ale niektorí s veľmi ťažkým až smrteľným priebehom. Po čase sa vytvorí imunita stáda. To je optimistický scenár, no aj potom sa stále budú zjavovať chorí. Kým nebude vakcína. Nepredpokladám že tá bude skôr ako o 12 až 18 mesiacov, aj to by bola najrýchlejšie vyvinutá vakcína proti vírusovému ochoreniu v dejinách.
Ako si vysvetľujete prístup jedincov, ktorí napriek všetkému naďalej podceňujú obávaný vírus a jeho dopad?
Problém je, že už celé generácie u nás nevideli masovo zomierať ľudí na infekčné choroby. Nadobudli pocit, že už neexistujú a že nám už nehrozia. To je aj zdroj celého antivakcinačného hnutia. Základný problém je ťažká nevzdelanosť nášho obyvateľstva. To sa týka radových občanov, politických špičiek alebo aj redaktorov a šéfredaktorov rôznych médií. Naše školstvo aj v tomto úplne zlyhalo. Takí maturanti nevedia o dopadoch epidémií na dejiny ľudstva prakticky nič. Tak ako majú mať pred nimi rešpekt? Keby sme mali kvalitné vzdelávanie, tak by sme boli aj viac pripravení.
Čo môžu urobiť ľudia, aby sa situácia nezhoršila?
Jednotlivci sa v prvom rade musia vzdelávať, aby chápali, čo sa deje a nepodliehali dezinformáciám. Je tiež zásadne dôležité izolovať sa od kontaktu s inými ľuďmi a chrániť tak seba aj svoje rodiny. A je tiež podstatné si uvedomiť, že v spoločnosti sú ľudia, ktorí sú ešte zraniteľnejší než my a treba im pomáhať. Budú vznikať dlhé separácie od rodín. Treba napríklad pomáhať lekárkam a sestrám, ktoré majú rodiny, aby sa mohli venovať svojej práci a vedeli, že je o ich deti či starších rodičov postarané.
A čo môže urobiť vláda, ktorá sa mení práve v čase epidémie?
Jednu vec som už naznačil – mnohonásobne viac testovať. To je národná hanba, že máme stále tak málo otestovaných ľudí. Treba zvýšiť počet testovaných a treba do toho nasadiť všetky laboratórne zdroje, ktoré tu sú, aj verejné, aj súkromné. Idea, že teraz to budeme robiť len vo verejných laboratóriách, hoci máme súkromné kapacity, to znie, akoby niekto stále rozmýšľal o tom, komu prihrať kšeftík a komu nie. Testovanie je základná vec. Keď netestujete, neviete, aký je rozsah krízy, nemôžete adekvátne konať a len tápate.
Sú vôbec politici pripravení na túto situáciu?
Kríza sa nedá "manažovať" štábom zloženým z politikov. Nie sú pripravení na to, aby robili krízový manažment. Sú to "sľubotechny", ľudia zdatní v sľubovaní ružovej budúcnosti, nie v riešení krízových situácií. V krízovom stave treba všetko riadiť operatívne, rýchlo a profesionálne. Nový premiér by mal bezodkladne nájsť zdatného krízového manažéra, ideálne generála, ktorý je špičkový v logistike, vymenovať by mal takého človeka za ministra vlády pre krízový manažment epidémie. Táto kríza tu nebude pár týždňov. Čas má zásadnú cenu, improvizáciami sme ho už premrhali tragicky veľa.
Koronavírus sa neraz porovnáva s chrípkou. Ako to vnímate?
Ešte pred dvoma týždňami tu všetky médiá vymetali rôzni profesori, ktorí rozprávali, že veď je to len taká obyčajná chrípka. Hlavne žiadnu paniku - hlásala aj vláda a prezidentský úrad. Namiesto toho, aby ľudí včas varovali a objektívne ich informovali, čo v skutočnosti hrozí. Teraz sa to už začalo zlepšovať, lebo už nemohli nevidieť, čo sa na nás valí a trošku sa im začali otvárať oči.
Na Slovensku však máme oproti iným krajinám relatívne prísne opatrenia, aké ešte chýbajú?
Nerozumiem napríklad, prečo ešte nie sú uzavreté dediny. Prečo? Ich ekonomický význam je menší, ako čo sa týka miest. Ale najmä preto, že tam žije veľa starých ľudí. Treba ich chrániť a najjednoduchší spôsob je úplná izolácia celých dolín. Aj v čase španielskej chrípky boli komunity, mestečká a obce, ktoré sa izolovali a nemali jediného mŕtveho. Postavili ozbrojených chlapov na hranice dejiny a nik nemohol vstúpiť. Mohol odísť, no nemohol sa vrátiť.
Panika sa prejavovala aj vykupovaním potravín. Na sociálnych sieťach sa objavili aj videá, na ktorých bolo vidieť, akí sú ľudia voči sebe neohľaduplní...
Bezohľadnosť býva počas kríze normálny jav. Každá kríza vyplaví v spoločnosti to najlepšie, aj to najhoršie. Kríza je príležitosťou pre obidva extrémy. V novembri 89 sme krízové obdobie prežili tak, že sme si chvíľu o sebe mohli myslieť, že sme lepší, ako sme.
Ale na druhej strane, každá kríza, každá epidémia, priniesla v dejinách aj príležitosť na zmeny, ktoré by sa inak diali veľmi pomaly. Po epidémii moru v 14. storočí prišli revolučné zmeny v sociálnom postavení poddaných, otrasy starého systému otvorili dvere renesancii aj reformácii. Veľa pozitívneho možno vzíde aj z tejto pandémie, keď ju prežijeme. Je to príležitosť zmeniť globálne spoločnosť na niečo rozumnejšie a zodpovednejšia, než čo sme tu mali, kým neprišla pandémia. Možno vznikne napríklad situácia, keď si ľudia uvedomia, že čas strávený s blízkymi je omnoho dôležitejší, než zarábanie peňazí a nakupovanie vecí, ktoré nám aj tak neprinášajú šťastie.
Všetko je ale spojené nielen s krízou v zdravotníctve, ale aj v ekonomike. Niektorí analytici hovoria o skutočne zlých scenároch, ako to vnímate vy?
Zdravotná kríza, ktorá sa na nás ešte len valí, je len prvá fáza. Po nej príde ekonomická kríza. Keď si spomeniem, ako sa tu ešte pred dvomi týždňami urputne politici bavili o 13. dôchodkoch... Chytal som sa za hlavu. Dnes už asi aj oni chápu, o akej hlúposti sa rozprávali. Pretože ekonomická kríza, ktorá príde, všetky tie zámery vygumuje.
Zasiahnutých bude mnoho odvetví. Stačí sa pozrieť, čo sa už teraz deje s turistickým ruchom či s leteckou dopravou. To sa bude diať kaskádovito aj v iných oblastiach. Napríklad slovenská ekonomika je závislá na automobilovom priemysle. Myslíte si, že po všetkom si mnohí budú chcieť a môcť kupovať práve autá?
Čo v tejto situácii považujete za absolútne najdôležitejšie?
Ja si myslím, že pre Slovensko je potrebné prestať strácať čas. Treba začať riadiť túto spoločnosť nástrojmi krízového manažmentu. Prestať robiť krízové štáby a strácať čas improvizáciami. Jednoducho treba, aby vláda našla a poverila zdatného krízového manažéra, ktorý začne razantne a efektívne konať. Lebo my sme stále vo fáze improvizácie. Oni boli pripravení na rozdávanie eurofondov. Ale život priniesol niečo iné.
A na záver jednoduchá, no mimoriadne náročná otázka – kedy to podľa vás vlastne celé skončí?
Ja nechcem zabíjať nádej. Nádej je veľmi dôležitá v ľudských dejinách aj v živote. Ale rovnako je dôležité byť realistami. Keď ľudia nie sú realistickí, tak ich život zaskočí nepripravených. A nás už zaskočil nepripravených, tak už by sme sa z toho hádam mali vyliečiť a posunúť sa o krok ďalej. Nebude to trvať ani mesiac, ani dva, ani tri....
Juraj Mesík vyštudoval Lekársku Fakultu Univerzity Komenského v Martine. Bol poslancom Federálneho zhromaždenia, neskôr pracoval na federálnom ministerstve životného prostredia. V rokoch 1993 až 2002 bol riaditeľom nadácie Ekopolis
V rokoch 2003 až 2008 pracoval v Svetovej banke vo Washingtone. Po návrate na Slovensko pôsobí ako nezávislý špecialista na globálne trendy a riziká. O globálnych výzvach prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave a na Palackého univerzite v Olomouci. Je autorom troch kníh, kniha Generácia apokalypsy, ktorú práve píše, je varovaním pred hrozbami blízkej budúcnosti, ktoré budú mať dopad na životy dnešných mladých ľudí.
