BRUSEL – Zdĺhavé vyšetrovanie zločinov Marca Dutrouxa, ktorý mučil, štvrtil a zaživa pochovával svoje obete i komplicov, viedlo v Belgicku k protestom proti justičnému systému. Sieť pedofilov totiž údajne siahala až do vládnych kruhov. Prípad Dutroux bol začiatkom reorganizácie belgického súdnictva.
Marc Paul Alain Dutroux (62) je belgický občan. Narodil sa 6. novembra 1956 v belgickom Ixelles ako najstaršie z piatich detí. Jeho rodičia, obaja učitelia emigrovali do Belgického Konga, ale do Belgicka sa vrátili na začiatku krízy v Kongu, keď mal Dutroux štyri roky. V roku 1971 sa rozviedli a Dutroux zostal so svojou matkou. Oženil sa roku 1975 ako 19-ročný a splodil dve deti, manželstvo sa však skončilo rozvodom v roku 1983. Vtedy už mal pomer s Michelle Martinovou. Dutroux a Martinová mali údajne spolu tri deti. V roku 1989 sa vo väzení vzali a tam sa aj v roku 2003 rozviedli.
Psychiatri ho opísali ako psychopata. Vo februári 1986 Dutrouxa a Martinovú zatkli za únos a znásilnenie piatich mladých dievčat. V apríli 1989 bol Dutroux odsúdený na trinásť a pol roka väzenia. Martinová dostala päť rokov. Dutroux sa vo väzení dobre správal, v apríli 1992 ho teda na príkaz belgického ministra spravodlivosti Melchiora Watheleta prepustili. Dutrouxova vlastná matka medzitým napísala riaditeľovi väzenia list o tom, že Dutroux si chodí obzerať dom svojej babičky a vždy ju pritom na smrť vystraší. Matka si bola istá, že Dutroux plánuje niečo hanebné.
Elektrikár Dutroux mal ako často nezamestnaný za sebou rad kriminálnych činov vrátane krádeží áut, prepadnutí a obchodovania s drogami. Predával tiež kradnuté autá do Československa a Maďarska. Všetky tieto činnosti mu zabezpečili pomerne luxusné živobytie. Vlastnil sedem menších domov, mnohé boli prázdne, tri z nich použil na mučenie unesených dievčat. Vo svojej rezidencii v Marcinelle vybudoval v suteréne kobku skrytú za masívnymi betónovými dverami zamaskovanými za policami. Kobka bola dlhá 2,15 m, široká menej ako 1 m a vysoká 1,64 m.
Po prepustení z väzenia Dutroux presvedčil psychiatra, že je psychicky chorý, takže mu schválili invalidný dôchodok. Dostával tiež recepty na lieky na spanie a sedatíva, ktorými neskôr dopoval svoje obete.
Trestné činy po prepustení
Osemročné spolužiačky Julie Lejeunovú a Mélissu Russoovú 24. júna 1995 počas prechádzky v Grâce-Hollogne niekto, pravdepodobne Dutroux uniesol a zavliekol do domu v Marcinelle. Dutroux ich držal uväznené v kobke, opakovane ich sexuálne zneužíval a nakrúcal pritom pornografické videá. O dva mesiace neskôr, 23. augusta v Ostende Dutroux a spolupáchateľ Michel Lelière uniesli An Marchalovú a Eefje Lambrecksovú, dve dospievajúce dievčatá z Hasseltu, ktoré sa vracali z diskotéky do domu na West Ende. Keďže kobka bola obsadená, Lambrecksovú a Marchalovú držal Dutroux spútané v spálni. V septembri ich nadrogovali a odviezli do Jumetu, kde ich Dutroux a jeho komplic Bernard Weinstein ešte živé zahrabali do jamy.
Približne v čase smrti dievčat Weinstein a istý Philippe Divers ukradli dodávku a skryli si ju v hangári. Keď ju tam našiel majiteľ hangáru, ohlásil to na polícii a tá dodávku zaistila. Dutroux si bol istý, že komplici ich podviedli, nalákal ich teda do Weinsteinovho domu v Jumete, nadrogoval ich a uväznil. Weinsteinovi sťahoval semenníky zverákom, kým mu Weinstein nepovedal, kde má skryté peniaze. Dutroux potom Weinsteina zaživa pochoval do jamy na majetku v Sars-la-Buissière.
Podľa Dutrouxa a Martinovej boli unesené dievčatá Lejeunová a Russoová ešte v decembri počas Dutrouxovho zatknutia nažive. Trýzniteľ údajne prikázal Martinovej pravidelne dávať dievčatám v kobke jedlo a vodu. Martinová ich zanedbávala, neskôr tvrdila, že sa príliš bála ísť do kobky. Pred ňou v záhrade však kŕmila svoje nemecké ovčiaky. Dievčatá napokon zomreli od hladu. Dutroux ich neskôr pochoval v záhrade domu v Sars-la-Buissière blízko Weinsteina.
28. mája 1996 Dutroux a Lelièvre uniesli Sabine Dardennovú (12), ktorá chodila na bicykli do školy v Tournai. Odvliekli ju do domu v Marcinelle, kde ju opakovane znásilňovali.
9. augusta Dutroux a Lelièvre uniesli Laetitiu Delhezovú (14), keď odchádzala z kúpaliska v Bertrixe. Očitý svedok opísal Dutrouxovu dodávku a bol schopný identifikovať časť poznávacej značky. 13. augusta Dutrouxa, Martinovú a Lelièvra zatkli. Prehľadanie Dutrouxových domov neprinieslo výsledok, ale o dva dni neskôr sa Dutroux aj Lelièvre priznali. Dutroux zaviedol políciu do kobky v suteréne, v ktorej boli uväznené Dardennová a Delhezová, a dievčatá sa podarilo zachrániť. Polícia neskôr našla a exhumovala telá Lejeunovej, Russoovej a Weinsteina, Marchalovej a Lambrecksovej. V Dutrouxových domoch sa našli stovky pornografických videí, ktoré Dutroux vyrobil spolu s Martinovou.
Čudné policajné vyšetrovanie
Niekoľko incidentov, ktoré sa vyskytli počas Dutrouxových trestných činov medzi júnom 1995 a jeho zatknutím v auguste 1996, naznačovalo, že napriek mnohým oznámeniam o ňom ho úrady nevyšetrovali. Za to dostali kritiku. Dutroux ponúkol peniaze policajnému informátorovi, ktorý mu za ne poskytoval dievčatá. Jeho vlastná matka napísala list polícii, v ktorom tvrdila, že niečo plánuje, nikdy však nedostala odpoveď. V tú noc, keď uniesol dievčatá An Marchalovú a Eefje Lambrecksovú, bol dom pod dohľadom policajnej kamery, polícia však naprogramovala kameru tak, aby fungovala iba počas dňa od 8.00 do 18.00 hod.
Policajné hliadky 13. a 19. decembra 1995 v súvislosti s krádežou Dutrouxovho auta doslova prečesali dom. Podľa Dutrouxa a Martina boli Julie Lejeuneová a Mélissa Russoová v čase jeho zatknutia pár dní pred prvým pátraním ešte nažive v podzemnej kobke, ale dôstojník René Michaux ich neobjavil. Zámočník, ktorý sprevádzal Michauxa, povedal, že počuje hlasy detí prichádzajúce zvnútra domu, kým boli muži v suteréne, ale Michaux vyhlásil, že hlasy prichádzajú zvonka. V dome našli aj niekoľko videokaziet, na ktorých Dutroux stavia tajný vchod a kobku, kde potom dievčatá väznili. Polícia kazety nikdy nevidela, neskôr tvrdili, že preto, lebo nemali videoprehrávač.
Medzi Belgičanmi sa šíril hnev a frustrácia ako následok policajných chýb, zdanlivo ignorovaných dôkazov a všeobecnej pomalosti vyšetrovania. Silnelo podozrenie, že Dutrouxa niekto chráni, najmä keď sa verejnosť dozvedela o jeho tvrdení, že bol súčasťou sexuálneho krúžku, ktorý zahŕňal vysokopostavených príslušníkov policajných zborov a vlády.
Ukončenie vyšetrovania bez významnejšieho výsledku viedlo v októbri 1996, dva mesiace po zatknutí Dutrouxa k obrovskému protestnému pochodu (tzv. Biely pochod) v Bruseli s účasťou 300-tisíc ľudí, ktorí žiadali reformu belgického policajného a súdneho systému. Keď sa začal súdny proces proti Dutrouxovi, niektorí vyšetrovatelia potvrdili, že vyšetrovaniu vážne bránila ochrana podozrivých zo strany ľudí vo vláde. Mafia prevzala kontrolu nad prípadom.
Parlamentné vyšetrovanie a útek z väzby
17-mesačné vyšetrovanie prípadu Dutroux parlamentnou komisiou prinieslo záver, že údajne nemal spolupáchateľov na vysokých pozíciách v policajných a súdnych systémoch, ako tvrdí, ale profitoval z korupcie, nedbanlivosti a nekompetentnosti. Keď bol Dutroux v súdnej sieni v Neufchâteau, kde mu povolili študovať jeho vlastnú dokumentáciu, premohol jedného zo svojich strážcov (druhý bol na pochôdzke), vzal mu pištoľ a zmizol. Uniesol auto a pokúsil sa uniknúť cez lesy okolo Neufchâteau. V rekordnom čase sa začalo masívne pátranie, do ktorého bolo zapojených približne 5-tisíc policajtov a niekoľko vrtuľníkov. Hranice v Belgicku sa uzavreli. Dutrouxa zatkli o niekoľko hodín neskôr. Minister spravodlivosti Stefaan De Clerck, minister vnútra Johan Vande Lanotte a policajný šéf vzápätí rezignovali. V roku 2000 dostal Dutroux päťročný trest za vyhrážanie sa policajnému dôstojníkovi počas úteku. V roku 2002 dostal ďalších päť rokov za trestné činy, ktoré sa netýkali prípadu.
Konečný súd
Dutrouxov proces sa začal 1. marca 2004, asi sedem a pol roka po jeho počiatočnom zatknutí. Až 450 osôb svedčilo. Dutroux bol súdený za vraždy An Marchalovej, Eefje Lambreckovej a Bernarda Weinsteina. Pripustil únosy, ale poprel všetky tri vraždy, hoci sa predtým priznal k zabitiu Weinsteina. Bol obvinený aj z množstva ďalších trestných činov: z krádeže, únosu, pokusu o vraždu a pokusu o únos, obťažovanie a tri s prípadom nesúvisiace znásilnenia žien zo Slovenska.
Trest smrti bol v Belgicku zrušený v roku 1996. Väčšina Belgičanov však v čase procesu súhlasila s tým, aby Dutrouxovi vymerali trest smrti. 22. júna 2004 dostal maximálny trest odňatia slobody na doživotie, Martinová 30 rokov a Lelièvre 25 rokov. Dutroux vzápätí podal odvolanie proti rozsudku.
19. augusta 2012 demonštrovalo asi 2-tisíc ľudí v Bruseli proti Martinovej možnému predčasnému prepusteniu z väzenia. Po 13 rokoch ju podmienečne prepustili do domu starostlivosti o chudobných v kláštore Clares v Malonne. Prístrešie jej poskytli pod podmienkou, že neporuší podmienku. Lelièvre si v súčasnosti odpykáva trest odňatia slobody vo väzení Ittre. Jeho žiadosť o podmienečné prepustenie v roku 2013 bola zamietnutá. Dutroux 4. februára 2013 požiadal súd v Bruseli o predčasné prepustenie z väzenia. Trval na tom, že už nie je nebezpečný, a chcel prepustenie do domáceho väzenia s elektronickým členkovým náramkom. 18. februára súd zamietol jeho žiadosť.
Dutroux je v súčasnosti vo väzení Nivelles na samotke. Opäť sa rokuje sa o jeho možnom predčasnom prepustení. Belgičania opäť usporiadali protestný pochod, ale keďže mnohí členovia vlády z čias Dutrouxa sú ešte stále na svojich miestach, výsledok bude možno prekvapivý.
Prípad Dutroux je aj po rokoch taký škandalózny, že vyše tretina Belgičanov s priezviskom „Dutroux“ požiadala v rokoch 1996 až 1998 o zmenu priezviska. Vyše 20 potenciálnych svedkov prípadu však tiež záhadne zomrelo.
