ROZHOVOR s odborníkom na školstvo z PS/SPOLU: Kotleba je hanbou pedagogickej obce, bývalí ministri zlyhali

Dlhé roky ste pôsobili v treťom sektore, ste zakladateľom mimovládnej organizácie Živica, Sokratovho inštitútu, Komenského inštitútu a stáli ste aj pri zrode učiteľskej ceny. Čo vás priviedlo na cestu zlepšovania školstva?

Ja som z učiteľskej rodiny. Otec bol učiteľ, riaditeľ školy, dedko bol tiež učiteľ a potom aj školský inšpektor. Ako dieťa som vyrastal v škole. Nemal som veľmi rád škôlku, oveľa radšej som s otcom chodil do triedy. Čiže od tých troch, štyroch rokov som stával často pri ňom. Ja som tam žil, vyrastal. Škola bola môj domov. Videl som otca, ako učí a fascinovalo ma to. Na tej istej škole som začal učiť, keď som mal 22 rokov. Zistil som, aké to je náročné, napriek tomu, že som bol mladý, plný sily a bezdetný, poobede som si musel ísť na hodinu ľahnúť. Po vyučovaní som bol úplne vyšťavený.

Čo vás nakoniec viedlo k tomu, že ste z praxe prešli do politiky?

Nebolo to také rýchle. Ja som zakladal našu neziskovú organizáciu Živica pred devätnástimi rokmi. Nesmierne ma bavilo pracovať s deckami. Zakladal som aj komunitnú školu v Zaježovej, takže som si prešiel mnohými procesmi. Dlho som veril tomu, že ak chceme zmeniť školstvo, treba robiť zmenu zdola. Dodnes tomu verím. Po čase má však človek pocit, že robí mnoho zmien zdola a štát tomu nepomáha. Zmeny sa nedejú vďaka štátu, ale napriek nemu. Nebolo to pre mňa ľahké rozhodnutie, ja nie som rodený politik. Chcem však, aby som si raz mohol povedať, že som spravil všetko pre zlepšenie vzdelávania na Slovensku. Dám všetko do toho, aby som to skúsil zmeniť aj zhora a podporiť ľudí, ktorí sa usilujú zmenu na svojich školách a v komunitách.

Prečo je práve školstvo v súčasnosti jednou z najväčších priorít na Slovensku? Čo treba zmeniť?

Ja som veľmi rád, že sa stalo jednou z priorít. Kedysi, keď sa aj rozprávalo o tom, kto bude viesť ministerstvo školstva a keď som si pozeral volebné programy, de facto to bolo väčšinou niečo, čo bolo na poslednom mieste a nikoho to až tak nezaujímalo. Nastala však doba, kedy sa o školstve a vzdelávaní začíname normálne, vážne rozprávať. Začína to byť naozaj téma. Na jednej strane vidíme, že školstvo má vážne problémy. Nemusíme to dlho vysvetľovať. Slovensko, žiaľbohu, ide dolu vodou. Je to spôsobené aj tým, že štát sa tomu roky nevenoval. Ak chce táto krajina niekam napredovať, musí mať schopných a vzdelaných ľudí.

Vy ste v rámci programu koalície Progresívne Slovensko a SPOLU jedným z garantov kapitoly o školstve. Ako táto časť vznikala? Koľko odborníkov na nej pracovalo?

Ja som sa vždy pýtal, ako môže ísť niekto do politiky alebo byť ministrom a prvé čo v tej funkcii povie je, že začne pripravovať plán, ako to zmeniť. Ak dávame žiakom a študentom domáce úlohy, tak by si mal aj politik spraviť svoju domácu úlohu. Celé to naplánovať predtým a ponúknuť ľuďom víziu. Ja som si domácu úlohu začal robiť dvoma spôsobmi. Začal som si dávať dokopy tím ľudí, ktorým verím a viem, že sa v školstve vyznajú. Prvý program, ktorý sme napísali ešte v strane SPOLU, mal asi 60 strán. Viem, že to nie je najväčší bestseller, ale mal som pocit, že sme si tú robotu odmakali.

Dali sme to desiatim oponentom, aby nám k tomu dali pripomienky. Posledným krokom bolo, že sme to dali verejnosti, aby nám takisto povedali, čo sa im páči a čo nie. Bol som milo prekvapený, že tie pripomienky začali chodiť. Aj to bolo znamenie, že školstvo sa stáva témou. Takto vznikol program a keď sme dali do koalície s PS, zopakoval sa rovnaký proces a dnes máme program, ktorý prešiel všetkými možnými pripomienkami aj od verejnosti. Dnes chodíme a počúvame ľudí, čo si o tom myslia. Ak sú tam veci, ktoré sa dajú vylepšiť, som tomu otvorený.

Jedným z bodov v rámci školstva je zvyšovanie platov učiteľov, čo je dnes diskutovaná téma. Chcete zabezpečiť, aby platy učiteľov rástli rýchlejšie ako priemerná mzda. Každoročne zvyšovaním o desať percent by mali platy učiteľov presiahnuť v roku 2024 priemerný plat až o 80 percent. Je to podľa vás reálne? V čase, keď sa spomína kríza.

Nechcem ľuďom sľubovať, že budú dvojnásobné platy a všetci tu budeme žiť ako v raji. Som človek, ktorý prišiel do politiky zdola s úmyslom tomu naozaj pomôcť. Keď raz v politike skončím, nechcem mať pocit, že som ľuďom klamal. Každú vec, ktorú v programe máme, prechádza prepočítavaním. Každé opatrenie je prepočítané na dopad na štátny rozpočet. Ak chceme školstvo zlepšiť, musíme tam dať aj peniaze. My ich školstvu peniaze dlhujeme. Nevidím inú možnosť, ako zvyšovanie platov. Nie je to, samozrejme, jediné riešenie. Je to spojená nádoba. Ak zvýšime platy, zároveň musíme spraviť ďalšie kroky, ktoré sa týkajú prípravy učiteľov, aby sme im dávali dobré a kvalitné vzdelanie a podporu. Takto vieme školstvo zmeniť. Určite nielen tým, že zvýšime platy a necháme to na samovývoj. V tej chvíli by sa nestalo nič zásadné.

Nadviažem na motiváciu. Naozaj plat nie je jedinou motiváciou, často chýba práve kvalitná príprava budúcich učiteľov. Často sa stáva, že študenti na vysokej študujú pedagogiku, lebo nevedeli, čo iné. Ako plánujete motivovať mladých učiteľov? Bude to napríklad spájanie fakúlt? Bolo by možno menej, ale lepšie pripravených učiteľov.

Jeden zo základných krokov nášho volebného programu je to, aby sme skúšali pilotovať niektoré veci. Nechceme sľúbiť, že všetky fakulty, ktoré na Slovensku pripravujú učiteľov, budú úžasné. Chceme ukázať, akým spôsobom sa to môže realizovať. Fakultám, ktoré učiteľov pripravujú, preto chceme poskytnúť veľké granty. Najlepšie školy, ktoré pripravia naozaj dobrý projekt, budú môcť pripraviť ukážkové programy, ako by to mohlo fungovať. Napríklad prepojenie s cvičnými školami, kde sa učitelia pripravujú v praxi a majú dobrých mentorov. Keď uvidíme, že to funguje, rozšírime to ďalej. Viem, že všetci by najradšej počuli, že všetko zmeníme za jeden rok a bude to výborné. Takto sa to nedá robiť. Musíme ukázať konkrétne príklady a vyhodnotiť, či fungujú. Ak budú fungovať, tak poďme to robiť vo väčšom.

Akým spôsobom bude prebiehať pilotovanie? Predpokladám, že pôjde o nejakú vzorku.

Čo sa týka fakúlt, ktoré pripravujú učiteľov, chceme otvoriť grantový program, kde budú mať fakulty možnosť uchádzať sa o zdroje. Musia jasne pomenovať čo chcú robiť, akým spôsobom chcú budúcich učiteľov pripravovať, ako to chcú vylepšiť, ako to prepoja s praxou, ako zabezpečia kvalitných cvičných učiteľov na školách, kam študenti idú a ukázať systém, ako by to v praxi mohlo fungovať. Zároveň musíme celý čas sledovať všetky parametre, ktoré už dnes vieme merať. Nemá to byť o tom, čo sa deje aj dnes, že študenti sedia na prednáška, zapisujú si poznámky, potom idú na cvičnú školu, kde ich nikto nezaujíma. Cviční učitelia sú totiž podhodnotení a nikto ich nepripravuje. Do systému potom púšťame budúcich študentov, ktorí sú absolútne nepripravení. Možno by aj chceli učiť, ale nevedia ako. Počas štúdia ich na to totiž málokde pripravili.

V programe spomínate založenie Slovenskej učiteľskej akadémie. Na akom princípe by mala akadémia fungovať?

Týka sa to práve fakúlt, ktoré pripravujú učiteľov. Fakulty a ich zástupcovia sa musia spojiť a musia sa nastaviť kritériá a cieľ, kam chceme smerovať. Nemá to byť o tom, že minister nadiktuje, ako to má byť. Má tam byť snaha o dialóg na každej úrovni a snaha zapájať ľudí. Nejde len o pedagogické fakulty. Ak sa budú robiť zmeny na základných a stredných školách, zapojíme ľudí aj odtiaľ. Akadémia má fungovať na to, aby ľudia pod vedením ideálne ministra povedali, ako má pedagogické štúdium vyzerať dobre. No nemôžeme o tom len rozprávať, práve na to má slúžiť veľký grantový program, aby tí najlepší, ktorí to pripravia, peniaze dostali a ukázali, ako to funguje.

Na Slovensku, čo sa školstva týka, dnes počúvame len to, v akom je to katastrofálnom stave, čo je z veľkej časti pravda. Potrebujeme, a štát to musí zabezpečiť, ukázať ako to funguje a ukázať nádej. Hovoriť si, ako to prepadáva, to už nikoho nebaví. Úlohou štátu je ukázať, akým spôsobom sa tie veci robiť dajú. Dá sa to spraviť tak, že ukážeme tých najlepších a tí budú ťahať ďalších.

Akadémia by mala slúžiť vysokoškolským študentom alebo aj vyštudovaným učiteľom v praxi?

Majú tam byť združené pedagogické fakulty a fakulty pripravujúce budúcich učiteľov, teda ich zástupcovia. Model je nastavený takto.

Koalícia PS/SPOLU už v minulosti spomínala sabatikal. Vy to máte aj v rámci školstva. Ako presne by to malo fungovať v prípade učiteľov? Spomínate niekoľkomesačné uvoľnenie z pedagogických povinností za účelom vzdelávania atď.

Ten, kto nebol učiteľ, si málokedy uvedomí, aké náročné povolanie to je. Traduje sa mýtus, že učitelia majú veľa voľna a prázdnin a dva mesiace v lete len ležia. Po prvé, z veľkej časti je to mýtus. Učitelia nemajú dva mesiace prázdnin. Každý, kto učil, a stačí len chvíľa, vie, aké to je náročné. Je to obrovský výdaj energie. Vždy hovorím, že to je niečo ako robiť v bani. Ľudia, ktoré to povolanie robia dobre a svedomito, sú naozaj vyšťavení. Robiť to desať – tridsať rokov v kuse...

Tým, že je to intelektuálne náročná činnosť, učitelia by mali mať možnosť nabrať nové sily. Sabatikal v tomto prípade však neznamená, že si ho učiteľ vyberie a bude ležať doma a pol roka čaká na novú inšpiráciu. Sabatikal by sme mali skúsiť otestovať za jedno volebné obdobie – aké benefity to prináša, prípadne či sú tam problémy, ktoré treba riešiť. V pilotnej verzii chceme učiteľom ponúknuť, že ak chcú ísť na sabatikal, má to platiť priamo ministerstvo školstva, škola na to nemá doplácať. Učiteľ musí povedať, čo na tom sabatikale chce robiť – či chce ísť na stáž na iné školy alebo do zahraničia, či sa chce venovať pedagogickej inovácii, napísať učebnicu a podobne. Ide o to, že učiteľ nesedí v triede, ale venuje sa niečomu inému, čím by zlepšil školstvo a oddýchol si.

Na ako dlho bude môcť učiteľ ísť na sabatikal?

Sabatikal zatiaľ nie je ohraničený. Momentálne riešime a hľadáme spôsob, ako to môžeme spraviť tak, aby to zvládli verejné financie. Môžeme sa baviť zhruba o pol roku. Určite to nie je obdobie niekoľkých rokov. To by tento štát nezvládol. V polročnej verzii by to malo byť zvládnuteľné. Mali by to byť učitelia, ktorí pôsobia v školstve dlhšie. Bavíme sa o učiteľoch, ktorí sú v školstve minimálne sedem – desať rokov. Opakujem, musia mať jasnú víziu, čo chcú počas sabatikalu robiť.

Bolo by to limitované aj počtom učiteľov? Keď to preženiem... ak by sa z jednej školy rozhodlo odísť napríklad päť učiteľov, spôsobilo by to výpadok.

Toto sú veci, ktoré by podľa mňa nemal určovať minister. Treba dať dôveru riaditeľom škôl, ktorí by mali byť výborní pedagógovia a manažéri. Oni najlepšie ovládajú podmienky školy. Vedia určiť, kto si to zaslúži a čo robil v škole. To vie najlepšie riaditeľ, na úrade alebo ministerstve to nevie nikto.

Zrejme najväčšou oblasťou, ktorá sa v rámci školstva rieši, je zmena procesu učenia, teda zmena spôsobu. Vy v programe takisto riešite kurikulárnu reformu. Ak to poviem zjednodušene, je potrebné naozaj prejsť od systému „biflenia sa“ k tomu, aby sme reálne na hodinách rozmýšľali. V minulosti sme také pokusy mali a nedopadli veľmi dobre. Akým spôsobom chcete túto reformu uskutočniť tak, aby z toho nebola len ďalšia papierová reforma?

Áno. Problémom je, čo sa vôbec učí na jednotlivých predmetoch. Dnes vieme, že sa tam učí množstvo zbytočných encyklopedických vedomostí. Potom sa smejeme na maturitných otázkach a veľa učiteľov sa háda, aká má byť vlastne správna odpoveď. Mnohé otázky nevieme my dospelí, ktorí máme vysokoškolské vzdelanie, načo to vlastne je. To je fakt problém. Pokiaľ sa sústredíme na encyklopedické vedomosti, neostáva nám čas na to, aby sme rozvíjali životnosť učnosti. Teda veci, ktoré sú pre súčasný život maximálne potrebné – schopnosť riešiť problémy, kreativita, tímová spolupráca... Učitelia, ktorí chcú robiť vám povedia, že to nestihnú kvôli, že to kurikulum, ktoré musia prebrať, im to neumožní. Z veľkej časti majú pravdu.

Zmena sa doteraz naozaj nepodarila. Problém je, že keď tam príde nový minister, nie je pripravený a chce to stihnúť. Ide to spúšťať všetko plošne a naraz a to nie je možné. Myslím si, že ak chceme robiť  reformu dobre, treba ľuďom povedať, že nechceme za jeden rok zlepšiť všetko v školstve. Poďme na vybranej vzorke škôl, v ktorej budú rôzne školy, otestovať, čo spraví, keď zmeníme kurikulum. Zároveň dáme podporu učiteľom, budeme sledovať, čo sa tam deje a akonáhle to je funkčné a vychytajú sa chyby, až vtedy to púšťam plošne do celého systému. Je to súčasť našej domácej úlohy, o ktorej som hovoril. Ja som si domácu úlohu spravil. Vieme, čo chceme v ktorom mesiaci presne spraviť, koľko by to každý rok stálo peňazí a aký má byť konečný výsledok. To je domáca úloha, ktorú by si mal každý politik spraviť predtým, než ide do volieb.

Hovoríte o vybranej vzorke, predpokladám, že by to bolo súčasťou tej pilotnej vzorky...

... áno.

Ak by to prebiehalo nejaký čas a videli by ste, že to reálne funguje s tým, že by ste vychytali chyby, neboli by potom ostatní žiaci ukrátení? Ostatní žiaci by, predpokladám, pokračovali ďalej v tom vzdelávacom systéme, ktorý by sa nastavil v pilotnej verzii.

Toto je dobrá otázka. Úprimne si radšej poviem, že vyskúšame to, uvidíme, ako to ide. Musíme hlavne presvedčiť učiteľov a rodičov, že to funguje. Až potom to môžeme pustiť do systému, než by sme to teraz uplatnili na všetky školy naraz a dopadli by sme podobne, ako reforma, ktorú zavádzal exminister Mikolaj, že to celé zlyhá. Dnes si to už nemôžeme dovoliť. Radšej si na seba zoberiem to riziko, a budem oveľa lepšie spávať, že za to volebné obdobie to pripravíme tak, aby sme počas posledného roka vo vláde vedeli vyskúšanú časť pustiť do celého systému.

Nechcem, aby sa niekedy spájalo moje meno s tým, že niekto tu robil reformu tak, že školy už nebudú veriť absolútne ničomu. Keď niekto sľúbi, že školstvo zlepší za jedno volebné obdobie a bude to fungovať, tak si myslím, že ten človek reálne klame. V tom školstve sa taký človek nemôže absolútne vyznať.

Viete už aj koľko škôl by malo byť do pilotnej verzie zapojených?

V tejto chvíli sa rozprávame o tom, kto by to vôbec mal robiť. Chceme otvoriť verejnú transparentnú súťaž. Rozprávame sa o tom, ktoré tímy pripravia kurikulá, musia tam byť podporné procesy pre učiteľov, príprava vzdelávacích materiálov atď. Možnosť prihlásiť sa by mali mať vysoké školy a fakulty nielen u nás, ale aj zo zahraničia, jednoducho ľudia, ktorí robia vo vzdelávaní z rôznych úrovní. Potom si musím stanoviť vzorku, ktorá musí zahŕňať všetky typy škôl. Aj malú dedinskú školu, aj veľkú mestskú, štátnu aj súkromnú. V súčasnosti sa bavíme o tridsiatich, možno o päťdesiatich školách. Školy však musia mať možnosť rozhodnúť sa, či do toho chcú ísť a mali by dostať jasnú ponuku, čo ich bude čakať. Práve tieto školy by mali byť pioniermi, ktorí ukazujú, ako sa dajú zmeny robiť.

V rámci zmeny obsahu je dôležité zmeny aj systém hodnotenia. V zahraničí sú školy, kde deti pracujú v menších skupinách, nemajú domáce úlohy, sústredia sa na jeden predmet dlhší čas. Vo Fínsku plánujú zaviesť systém, podľa ktorého sa nebudú vyučovať klasické predmety, ale výučba bude prebiehať podľa témy, napríklad ak vás zaujíma druhá svetová vojna, učíte sa dejepis, geografiu, všetko, čo k tomu patrí. Viem, že u nás je to predčasné, ale chcete dospieť k niečomu podobnému?

Snaha je mať na školách čo najmenej tzv. frontálneho vyučovania, teda, že sa postaví učiteľ pred tabuľu a začne diktovať poznámky. Je to najmenej funkčný spôsob výučby. Po prvé, my potrebujeme naučiť budúcich učiteľov, ako naozaj dobre učiť a mali by sa aj z praxe učiť od tých najlepších. Po druhé, potrebujeme vytvoriť kvalitné metodicko-pedagogické centrá, ktoré učiteľom naozaj pomôžu a ukážu, ako učiť. Mnohí učitelia v systéme majú ochotu učiť, ale nevedia ako, lebo ich to nikto nenaučil.

Dnes je verejným tajomstvom, že keď sa učiteľ ide vzdelávať, z veľkej časti je to o tom, že si sadne do prednáškovej miestnosti a aj on si píše poznámky. Proces je zacyklený a je úplne zlý. Školy by mali možnosť vytvárať si svoj spôsob, akým si budú vyučovanie organizovať. Mali by sme sa sústrediť na to, že by mal byť viac aktívny žiak a menej učiteľ. Žiaci by mali byť tí, ktorí hľadajú zákonnosti, ktorí vyvodzujú závery. Dobrá správa je, že už aj dnes to na niektorých školách na Slovensku funguje. Potrebujeme ukázať, že takto to môže byť všade a ukazovať dobré príklady. Nie je to úplne sci-fi, že to takto funguje len vo Fínsku. Poznám aj dnes školy, ktorým to ide, no naozaj to nerobia vďaka štátu. Robia to s absolútnym vypätím síl z vlastných zdrojov. Toto sa nemôže diať. Štát musí takéto veci podporovať.

Ako chcete motivovať tých žiakov a študentov, ktorí sedia v laviciach, aby premýšľali? O motivácii učiteľov sme sa rozprávali, ale ako motivovať tých žiakov, ktorí vám povedia „načo by som rozmýšľal, veď si to vygooglim“.

Dnes máme k dispozícii výskum, ktorý robil Martin Kuruc z pedagogickej fakulty v Bratislave. Na základe neho vieme, že na Slovensku dnes máme, čo sa týka druhého stupňa základných škôl 6,8 percent detí, ktoré majú vnútornú motiváciu učiť sa. To číslo je strašné. Len 6,8 percent detí sa učí preto, že v tom vidia zmysel a že ich to baví. Zvyšok to robí len preto, lebo musia. Toto číslo je maximálne alarmujúce. Problém však nie je v deťoch, že by sa nechceli učiť. No pod učením rozumejú, že si majú napísať poznámky, naučiť sa to, nabifliť a potom sa to naučiť na testy. Problém je, že toto nie je učenie. Deti sa učiť chcú, ich to baví, vkuse kladú otázky. Zrazu prídu do školy a musíte z nich všetko páčiť. Je to preto, lebo sú ubité. Dostávajú  veci, v ktorých nevidia zmysel. ja sa im nečudujem.

Keď si pozriete, ako vyzerajú učebnice a čo sa učí, nemôžeme sa čudovať, že výsledok je 6,8 percenta. Problém je v nás dospelých, že sme im nepripravili vzdelávanie také, aby tú motiváciu vôbec mali.

Zmena obsahu učenia je zložitý a komplexný proces. Kde chcete začať? Čo bude prvý krok?

Čo sa týka kurikulárnej reformy, v tejto chvíli v odbornom tíme hľadáme, ktorá vzdelávacia oblasť by bola prvá, ktorú by sme pilotne skúsili otestovať. Vzdelávacia oblasť znamená, že je tam viac predmetov, lebo aj to je už dnes prežitok mať rozdelené vyučovanie po jednotlivých predmetoch. Nie je to ideálny spôsob, ako by malo vyučovanie vyzerať. Preto sa sústreďujeme, že vzdelávacie oblasti, ktoré združujú viacero predmetov, kde sa dá viac prepájať a hľadať súvislosti. V tejto chvíli je to však v rovine hľadania kapacít a tímov odborníkov pre jednotlivé vzdelávacie oblasti, aby sme dokázali, že to vieme spraviť. Nie je to len o tom, aby sme zmenili kurikulum. Ak nedáme podporu učiteľom, ktorí majú podľa nového kurikula učiť, garantujem, že sa to nepodarí. Musíme im ukázať, ako sa to má robiť a práve oni by to mali ukazovať ďalším.

Kedy by ste, zatiaľ hypoteticky, chceli túto reformu spustiť?

Prvá vec je, že musíme vyhrať voľby (smiech). Hneď, ako dostaneme možnosť zostaviť vládu a získame post ministerstva školstva, v tej chvíli je domáca úloha spravená a my by sme mali začať hneď. Nikdy nepoviem verejnosti, že „dajte mi ešte dva, tri roky a začneme pripravovať novú národnú stratégiu, ako by to malo vyzerať“. Myslím si, že tieto veci treba naštartovať hneď. Štyri roky sú, samozrejme, strašne málo. Práve preto musíme byť veľmi dobre pripravení, aby sme na konci volebného obdobia ukázali jasný výsledok.

Takže v prípade vášho úspechu chcete mať reformu pripravenú tak, aby ste začali ihneď. Nebojíte sa, že to dopadne ako Mikolajova reforma, ktorá skončila len na papieri?

Myslím si, že nie. Prvý rozdiel je, že neideme robiť reformu plošne, hneď a všade. Základný princíp, ktorý preferujem je dvakrát meraj a raz strihaj. Kľúčový rozdiel oproti predošlým vládam je pilotovanie alebo testovanie. Lebo tu sa vždy všetko vymyslelo za stolom a pustilo sa to plošne všetkým školám. Nečudujem sa, že školy z toho boli zničené a majú k tomu averziu. Ja by som bol taký istý. Tam chýba medzičlánok – najprv to vyskúšam, ako to funguje v bežnom živote. Veď to robia bežne aj firmy.

Nemôžeme všetkým školám povedať, že „budúci rok v septembri budete učiť inak, tu máte kurikulum, naštudujte si to a začnite učiť“. Každý príčetný človek vie, že toto nie je zlepšovanie školstva, ale len papierová reforma. Musíme ukázať konkrétny živý a funkčný príklad. S učiteľmi som robil dlho, akonáhle si učitelia volali kolegov a ukazovali im, ako to ide, to bola zmena, ktorá fungovala. Nebolo to o tom, že poslali smernicu, podľa ktorej to treba spraviť.

Nevyhnutnou súčasťou školstva je aj digitalizácia. Zaujímavým návrhom vo vašom programe je e-vak. Mali by v ňom byť základné učebnice, aby deti nenosili také ťažké tašky. Zrejme sa v ňom však nebude dať obsiahnuť všetko. Plánujete zostaviť nejaký základný balík kníh alebo tak bude aj niečo navyše?

Po prvé, trh s učebnicami treba otvoriť. Nie je možné, aby si škola nemohla vybrať učebnicu, papierovú alebo elektronickú, ktorá je pre ňu najvhodnejšia. Myslím si, že deti na prvom stupni by mali mať v rukách papierové knihy. Má to vplyv aj na mozog, sú štúdie, ktoré preukázali, že čítanie z papiera má svoj význam. Samozrejme, žijeme v modernej dobe a nové technológie tu sú a v mnohom vedia pomôcť. Možností je veľa. Dnes potrebujeme dosiahnuť to, aby sa o tom vôbec začali baviť. Dnes to funguje tak, že ministerstvo schváli jednu učebnicu, ktorú si musia školy zorať. Ak je nejaká iná, rodičia si ju musia zaplatiť alebo na to musí mať škola prostriedky. To je zásadný problém. Máte pravdu, deti nosia ťažké tašky, pokiaľ majú napríklad šesť hodín, ale časť vecí sa aj dnes dá bez problémov preniesť do online priestoru.

Ale základný e-vak by bol teda zostavovaný ministerstvom školstva.

Učebnice by mali písať tí najlepší z najlepších. Mala by byť súťaž, kto to bude robiť a malo by byť jasné, prečo týchto ľudí vyberáme. Títo ľudia potom zostavujú základný model. Samozrejme, učebnicu nemôže napísať akýkoľvek učiteľ, ktorý učí mesiac alebo päť rokov. Štát by mal vedieť kontrolovať, kde je kvalita a mal by zbierať spätnú väzbu. Bohužiaľ, musíme si povedať, že na školách máme časť učiteľov, ktorí inklinujú k extrémizmu. Ak by takýto učiteľ napísal učebnicu dejepisu a povedal by, že tá učebnica je najlepšia a sťahujte si ju.... Veď aj Kotleba, a to je hanba, bol stredoškolský učiteľ. To je snáď najväčšia hanba, akú v pedagogickej obci máme. Žiaľbohu, dostal sa tam, kde sa dostal.

E-vak by bol teda súčasťou pilotného testovania.

Áno.

V programe máte aj celoživotné vzdelávanie. V čom spočíva zlepšenie, resp. zmena tohto druhu vzdelávania?

Potrebujeme nastaviť filozofiu a ukázať verejnosti, že dnes to nefunguje len tak, že skončím základnú, strednú a vysokú školu, idem do zamestnania a tým pre mňa vzdelávanie skončilo. Dnešná generácia už vie a bude sa musieť na to pripraviť, že vzdelávanie bude celoživotné. To znamená celý život. Je to množstvo zručností. Musíme ľuďom vytvoriť priestor a motiváciu na to, aby do toho vzdelávania išli. Kedysi sme boli zvyknutí na to, že človek mal jeden, dva, tri zamestnania. V tejto chvíli to absolútne neprichádza do úvahy, preto hovorím, že na školách musíme učiť kreatívne myslenie a podporovať jeho flexibilitu, pretože to bude od nich reálny život vyžadovať. Celoživotné vzdelávanie sa v tomto prípade stáva niečím bežným. Ak potrebujem novú prácu, dostáva vzdelávanie a štát mi na to má vytvoriť podmienky. Nie je to niečo, čo teraz robí len jedno percento populácie.

Mnohí si pod celoživotným vzdelávaním hneď predstavia ďalšiu vysokú školu, externé štúdium, soboty v škole ďalších sedem rokov. Nehovorím ešte o financiách, ktoré sú na to potrebné. V tomto prípade sa rozprávame aj o nejakých kurzoch v rámci práce alebo o iných formách ako externé štúdium?

Určite sa bavíme aj o iných formách. Vôbec to neznamená, že teraz si idem robiť ďalšiu vysokú školu ďalších sedem rokov externou formou. Ten model je jeden z možných, ale určite nie hlavných. Možností je veľa. Sú rekvalifikačné kurzy, sám zamestnávateľ mnohokrát vyžaduje od zamestnancov, aby sa v nejakej oblasti vzdelávali a podporuje ich v tom, dáva im na to priestor. Toto považujem za celoživotné vzdelávanie. Zároveň to neznamená, že sa idú vzdelávať len ľudia na top manažérských pozíciách. Práve naopak, táto možnosť má byť pre každého. Musí to byť bežná súčasť života. Kurzy a samotné štúdium však musí byť tiež kvalitné. Nesmie sa stať to, aby celoživotné vzdelávanie bolo postavené na papieri.

Viacerí dnes berú do úvahy skôr titul. Pokiaľ máte nejaký kurz alebo inú formu, väčšina firiem a zamestnávateľov to neberie príliš vážne. Malo by to byť potom brané s rovnakou vážnosťou?

Už to nie je úplne tak, že človek má titul a zamestnávateľ je z toho nadšený. Bežne sa v inzerátoch objavuje, že ak má človek skončené nejaké konkrétne stredné školy, o ktorých vieme, že sú dobre, je to takmer ako keby ste skončili vysokú školu. Je to silný signál. Mnohé vysoké školy sú však také, že zamestnávateľ sa na vás ani nepozrie, ak ste ju skončili, lebo vie, že tá škola je totálne slabá a titul nič neznamená. Ak chce mať zamestnávateľ kvalitných zamestnancov a chce niečo dosiahnuť, zďaleka nesleduje tituly, potrebuje vidieť, kde ten človek študoval, čo dosiahol a čo má za sebou. Je bežné, že okrem školy musíte ukázať, čo ste robili navyše.

Pokiaľ porovnáme dnes titul a prax, je pravda, že veľa zamestnávateľov zaujíma skôr prax. Často je to pre nich lepšie. Nie každý však má tu možnosť, aby išiel na prax. Najmä čo sa týka slabších regiónov, ale aj učitelia často majú problém pustiť žiakov na prax. Ako to chcete zmeniť? Aby mal každý reálne možnosť ísť na prax.

V tomto prípade hovoríme často o duálnom vzdelávaní. Treba opäť spraviť jasný audit, kde je problém a čo funguje. Poznám firmy, kde duálne vzdelávanie ide dobre. Znamená to, že tam vedia dať naozaj dobrých ľudí, ktorí duálne vzdelávanie vedú. Sú duálne vzdelávanie, kde sú obrovské problémy a nefunguje to. Dnes sa môžeme baviť aj o duálnom vzdelávaní na bakalárskom stupni vzdelávania, o prepojení s praxou. My chceme posilniť bakalársky stupeň a bakalársky titul by mal mať svoju dôležitosť. Dnes to berú ako niečo podradné, čo nie je dobré. Je to zvláštnosť na Slovensku, pretože v zahraničí má bakalársky titul svoju vážnosť. My tlačíme ľudí do magisterského, do doktorandského štúdia, ale zároveň vidím, že kvalita je strašné nízka.  

Na niektorých školách však majú učitelia problém s tým, aby študenti praxovali. Podľa nich je štúdium na prvom mieste a majú problém študentov uvoľniť z prednášky alebo z hodiny kvôli praxi.

Tu musí fungovať tlak verejnosti, ale aj samotných študentov. Máme veľa vynikajúcich učiteľov, ale aj takých, ktorí nie sú dobrí. Musíme docieliť, aby hlavné slovo mali tí dobrí učitelia. Neverím, že dobrý učiteľ kdekoľvek vám povie, že prax je blbosť a treba najprv študovať. Áno, štúdium a základné poznatky sú dôležité. Prax neznamená, že pasívne sedím a pozerám sa. Znamená to, že niekto so mnou rozoberie chyby, aby som vedel, ako to robiť správne.

V rámci programu plánujete rušiť VÚC-čky (vyššie územné celky, pozn. red.). Školy v súčasnosti patria práve pod ne. Podľa vás by mali školy prejsť pod model riadenia prostredníctvom špecializovanej štátnej správy, resp. pod krajské školské úrady, ktoré budú priamo spadať pod ministerstvo školstva. V čom je negatívum toho, že v súčasnosti patria pod VÚC?

Čo sa týka školského riadenia, potrebujeme posilniť stredný manažment – teda niečo medzi ministerstvom školstva a jednotlivými školami. My hovoríme o tom, že by sme mali zriadiť krajské školské úrady, ktoré majú rôzne funkcie. Napríklad o počtoch študentov do prvých ročníkov stredných škôl dnes rozhodujú VÚC. Problémom je konflikt záujmov. Oni sú samotní zriaďovatelia, teda nie je to celkom objektívne. Jednou z úlohou krajského školského úradu by mal byť nezávislý orgán, ktorý nie je zriaďovateľom škôl. Práve tento orgán by mal na základe vstupov ďalších aktérov povedať, koľko študentov pôjde do prvých ročníkov. Krajské školské úrady sme tu už mali, ale boli zrušené. Myslím si však, že ak chceme zavádzať zmeny na Slovensku, práve dobre a kvalitne vedené krajské školské úrady môžu byť veľkou pomocou na to, aby sme zmeny v danom regióne vôbec zaviesť. Bavíme sa o pilotovaní.

Ak by sa to zaviedlo a fungovalo to, zlepšila by sa aj informovanosť učiteľov, o tom, aké zmeny v školstve sú? Dnes ich musí vedenie školy sledovať samo, nedostávajú to mailom.

Presne to je stredný manažment riadenia. Aby sa tok informácií, ale aj problémy, ktoré škola má, niekde zbierali. Nie je možné, že školy si musia dohľadávať veci a zisťovať si, čo a ako. Dajú sa spraviť systémové zmeny a tie sú dôležité, ale aj na tie miesta musia prísť ľudia, ktorým na tom školstve záleží. Musí tu byť nastavená atmosféra, že ak niekto robí v štátnej správe, ak niekto robí v školstve, tak to je naozaj veľká česť. Je to jedna z vecí, ktorá by sa mala ukazovať aj cez rezort školstva, že je to tak dôležitá téma a školstvo je prioritou.

Keď si zoberieme posledných desať rokov, ministri školstva sa hľadali na poslednú chvíľu. hľadajú sa náhodným spôsobom a verejnosti vysielame signál, že je to posledná vec, ktorú politici riešia. Minister tam vydrží okolo roku a pol. Keby sa to dialo na ostatných ministerstvách, všetci sú z toho hotoví. Predstavte si, že na ministerstve financií by sa každý rok a pol menil minister. Krajina by padla. Pri školstve je to dôsledok toho, že tu nikdy nebola kontinuita. Ministri sa menia často, a to aj preto, lebo ľudia, ktorí tam idú, sú absolútne nepripravení.

Ak by ste mali zhodnotiť posledných dvadsať rokov v školstve a všetky reformy, ktoré sa udiali, čo bolo podľa vás to najhoršie, čo sa v školstve stalo?

Teraz keď sa povie reforma školstva, tak je to nadávka. Je to zlyhanie predchádzajúcich ministrov, ktorí to slovo používali ako zaklínadlo. Teraz sa toho všetci boja a neveria tomu. Predchádzajúci ministri nemali spravenú dobre domácu úlohu a odflákli to. My to musíme spraviť dobre a ukázať, že to ide. Nikomu nesľubujem vesmírnu reformu, že do dvoch rokov tu budú všetky školy vynikajúce. Ktokoľvek, kto sa v systéme vyzná, vám povie, že sa to nedá spraviť za dva, tri roky. Bol to dlhodobý proces. Dnes sme na križovatke, že to vieme naštartovať. Dôležité je, že to musí začať.

V programe máte množstvo zmien, čo sa školstva týka. Čo je však takým základom, ktorý chcete zmeniť?

V školstve máme tri základné problémy, ktoré musíme riešiť a začať na nich pracovať. Čo sa na tých školách učí, teda zmena kurikula. Ďalej to, ako sa to učí, čo súvisí s tým, že my nemôžeme teraz dovoliť, aby naše deti sedeli šesť hodín v lavici a zapisovali si poznámky. To znamená zmeniť prípravu učiteľov a dať silnú podporu tým, ktorí už v školstve sú a pomôcť im v tom, aby dokázali učiť tak, aby to bavilo žiakov, ale aj samotných učiteľov.

Tretia kľúčová vec je, kto v školstve učí. Akákoľvek reforma školstva, ktorá sa má spraviť, bude vždy stáť na učiteľoch. Ak učitelia nebudú na našej strane, nebudú ľuďmi, ktorí zmeny podporujú, tak sa nič nepodarí. Aj preto sa bavíme o zvyšovaní platov, ktoré je nevyhnutné, aby nám do systému začali chodiť tí najlepší z najlepších. Nebude to zo dňa na deň. Učiť deti nie je sranda a ja som zhrozený, ako sme to v našej krajine nechali tak. Našťastie aj rodičia začínajú vidieť, že to je vážny problém. Ak dokážeme ako rodičia dieťaťu vybrať oblečenie, spraviť mu peknú oslavu narodenín, o koľko dôležitejšie je, aby trávili zmysluplný čas v triedach. To je priorita číslo jedna.

Čo by bol úplne prvý krok? Ak nerátam vyhrať voľby a získať rezort školstva.

(smiech) Školstvo je nesmierne zložitý a komplexný systém. Ktokoľvek príde a prijme post ministra školstva, musí mať pripravený jasný plán, nielen víziu. Musí mať okolo seba tím ľudí, ktorí do toho idú a naštartujú zmeny. On si nemôže dovoliť to, že príde a začne hľadať, čo by robil a kto y mu pomohol. Gro okolo neho musí byť naozaj silné a víziu s ním zdieľať. Prvý krok je teda domáca úloha – mať ho vytvorený predtým, ako žiadam o dôveru voličov.