LONDÝN - Skúsenosť Jonnyho Benjamina pripomínajúca cestu peklom ho síce poznačila, ale nezničila. Teraz konečne žije život, ktorý má rád a vďačí za to najmä jednému cudzincovi, ktorému nebol ľahostajný jeho usud. Vo svojej novej knihe zároveň apeluje na nutnosť verejne hovoriť o psychickom zdraví a vzdelávať v tomto smere verejnosť.
Keď sa Jonny zobudil 14. februára 2008 do nemocničného rána, hodil na seba tričko, absolvoval ranné vyšetrenie u psychiatra, dal si raňajky a užil lieky. V sychravom ráne potom nenápadne vykĺzol von a namieril si to do Londýna na most Waterloo Bridge. "Nemôžem zostať na tomto mieste, nemôžem byť doma. Som iba blázon, tak nech to o mne vyhlásia a dajú mi pokoj," napísal deň predtým do svojho denníka a tieto slová ho poháňali k tomu, aby ukončil svoj život poznačený schizofréniou. Pamätá si, ako uzimený dorazil na most, preliezol cez zábradlie, posadil sa naň, nohy sa mu hompáľali nad Temžou a pripravoval sa na chvíľu, kedy skočí. Popri ňom vraj prešlo množstvo ľudí uháňajúcich za rannými povinnosťami. "Nikto si ma nevšimol. A ak si ma aj všimol, tváril sa, že ma nevidí. Ľudia chcú mať s týmito vecami pokoj, nezaujíma ich to."
Vtom sa však objavil neznámy muž a Benjamina sa spýtal, prečo tam sedí a začal mu vysvetľovať, že vždy môže byť všetko lepšie. Jonny sa nakoniec rozhodol z mosta neskočiť. Spomína si, ako ho zatkli policajti a hodili na zadné sedadlo v aute. Po čase, keď sa upokojil, spustil kampaň a začal hľadať muža, ktorý ho zachránil. A aj ho našiel. Odvtedy sa dvojica pravidelne stretáva.
"Mal som veľké šťastie, keď ma Neil zastavil. A myslím na tých, ku ktorým sa nikto neprihovoril, keď boli na opačnej strane zábradlia," hovorí Benjamin, ktorý kampaňuje za duševné zdravie. Je presvedčený o tom, že verejnosť je o problematike ľudí trpiacimi psychickým ochorením málo informovaná a stigmatizácia týchto osôb je niečo, čo im vôbec nepomáha. Mnoho týchto problémov spúšťa stres, ktorý zažívame v každodennom živote.
Po vydaní knihy "Cudzinec na moste" organizuje prednášky na školách, otvorene hovorí o svojej ťažkej životnej ceste, vysvetľuje deťom, ako na sebe pozoroval prvé príznaky a apeluje na ne, aby sa nebáli o všetkom hovoriť so svojimi rodičmi. Povzbudzuje ich v tom, že vždy sa dá nájsť riešenie a nikdy sa netreba vzdať. "O schizofrenickej poruche koluje toľko mýtov a predsudkov! Ani sa nečudujem, že mnohí takto diagnostikovaní pacienti si siahajú na život a jediné po čom túžia, je smrť,“ krúti hlavou Jonny.