MILÁNO - Výprava talianskeho konštruktéra vzducholodí Umberta Nobileho na severný pól na jar 1928 mala byť ukážkou ľudského umu a triumfom talianskej leteckej techniky. Nobile získal skúsenosti s polárnym lietaním o dva roky skôr na výprave s Roaldom Amundsenom, obaja muži si ale nakoniec nemohli prísť na meno. Spor nakoniec vyústil v Nobileho rozhodnutie vypraviť sa do Arktídy na vlastnú päsť.
Na cestu sa 15. apríla 1928 pre druhou hodinou ráno vydal z Milána na palube vzdušného korábu Italia. Let bol spočiatku pokojný, cez Alpy a Rakúsko sa vzducholoď s českým fyzikom Františkom Běhounkom na palube okolo pol tretej popoludní dostala aj do Československa. Nad Přerovom, Vratislavom a Poznaňom letel Nobile na pobrežie Baltu. Neďaleko mesta Stolp (dnes poľský Slupsk) výprava 16. apríla na niekoľko dní zakotvila, aby v tamojšom prístave pre vzducholode dala svoj koráb pred cestou na ďaleký sever do poriadku.
Od zeme sa Italia opäť odpútala na začiatku mája a zamierila priamo na sever. Ako pri výprave s Amundsenom mali byť základňou Špicbergy, kam výprava po medzipristátí vo Vadso na severe Nórska doletela 6. mája 1928. Na mieste na Itáliu čakala zásobovacia loď Citte di Milano i provizórny plátenný hangár. Na prvú z piatich plánovaných ciest sa vzducholoď vydala 11. mája, po ôsmich hodinách sa ale musela vrátiť kvôli problémom s námrazou a riadením. Lepšie sa posádke darilo o dva dni neskôr, keď sa vydala preskúmať oblasť na západ od Špicbergov. Cez Barentsovo more zamierili k vtedy nezmapovanej Severnej zemi.
Počas troch dní preleteli cestovatelia zhruba 4000 kilometrov. K hlavnému cieľu expedície - severnému pólu, sa Italia so šestnástimi mužmi na palube vydala 23. mája 1928. Nobile týmto činom chcel dokázať, že Amundsenove slová o zlom letcovi sú len ohováraním. K pólu sa vzducholoď dostala krátko popoludní 24. mája, kvôli zlému počasiu sa ale nepodarilo vysadiť časť posádky na severnej točne, ako mal Umberto v úmysle. Po dvoch hodinách sa vydal na cestu späť na Špicbergy - predtým aspoň na pól vyhodil kríž od pápeža ozdobený talianskou trikolórou.
Italia sa musela na juh prebíjať stále horším počasím a nadránom 25. mája prišla prvá kríza, keď sa výškové kormidlo zaseklo v polohe, ktorá smerovala nos vzducholode dolu. Po zastavení motorov sa ale posádke podarilo vystúpať nad mraky do výšky tisíc metrov. Ako sa však ukázalo, bola to veľká chyba. Vodík sa na slnku zohrial, zväčšil svoj objem a automatické ventily časť vypustili. Keď Italia klesla späť do mrakov, námraza na povrchu ju ťahala k zemi a ani motory bežiace naplno už nemohli zabrániť pádu na ľadové kry. Náraz vymrštil na ľad desať mužov vrátane Nobileho (jeden z nich bol okamžite mŕtvy).
To, čo zostalo zo vzducholode, mizlo pomaly v diaľke, mechanik ale ešte stačil trosečníkom vyhádzať všetko, čo mu prišlo pod ruku. Bolo to naposledy, čo niekto videl šesť mužov v troskách Italie. Skupina, ktorá ola 400 km od základne a 150 km od Špicbergov, mala šťastie v nešťastí. Medzi vecami bol aj stan, zásoby a hlavne slabá vysielačka. Signál zachytil 6. júna sovietsky rádioamatér a až potom sa naplno rozbehla pátracia akcia. Zapojil sa do nej i Amundsen, ktorému sa to stalo osudným. 18. júna jeho letúň zmizol a slávny polárnik je odvtedy nezvestný.
FOTO Vedci sú zhrození z toho, čo objavili na Severnom póle: Nikdy som nič také ešte nevidel
O dva dni neskôr stroskotancov objavilo iné lietadlo a 23. júna sa ako prvý napriek svojim protestom dostal do bezpečia Nobile. Zvyšných sedem preživších vrátane Běhounka zachránil 12. júla sovietsky ľadoborec Krasin. Nobile sa po návrate do Talianska musel potýkať s kritikou úradov aj tlače. Keď bol muž, ktorý po lete s Norge získal generálske výložky, prepustený zo štátnych služieb, odišiel do SSSR, kde sa naďalej venoval vzducholodiam. Krátko pred vojnou odišiel do USA a do vlasti sa vrátil až v roku 1943. Uznania sa dočkal až po roku 1945, keď sa stal profesorom aeronautiky. Zomrel v júli 1978 ako 93-ročný.
