Smäd po živote je jedno z najvýznamnejších diel svetovej literatúry a teraz vychádza v novom vydaní takmer po dvoch desaťročiach.
Je výsledkom mohutného dojmu, akým na Irvinga Stona zapôsobili obrazy Vincenta van Gogha, s ktorým sa zoznámil v Paríži v 20. rokoch minulého storočia. Na základe štúdia zachovanej korešpondencie, autentických dokumentov a spomienok žijúcich súčasníkov veľkého maliara napísal príbeh, ktorý sa zaradil k najčítanejším dielam svojho žánru.
Príbeh Vincenta van Gogha poznáme v hrubých črtách všetci.
Bol chudobný ako kostolná myš, vydržiaval ho brat Theo. Len tak mohol maľovať a len vďaka nemu po ňom zostali obrazy, pri ktorých zastane srdce.
Dokázal to, čo málokto z nás. Predbehol svoju dobu, veď impresionizmus v jeho čase ešte nebol v kurze.
Je to príbeh o bratskej láske a dôvere. Príbeh o láskach, ktoré Vincenta van Gogha formovali. Tento príbeh ide do hĺbky ľudskej duše. Zachytáva život človeka, ktorý mal komplikovaný osud. Bol štvancom, vydedencom svojej doby, bol geniálny, ale platil za to svoju daň.
Smäd po živote vraví nielen pravdu o živote geniálneho umelca, vyplnenom prácou a utrpením, ale zároveň odhaľuje základné skutočnosti o jednej z najvyšších ľudských činností – o umení.
Kniha nevďačí za svoj úspech len pútavému námetu a zručnému literárnemu spracovaniu. Stone má okrem iného zriedkavý dar historickej evokácie, vie niekoľkými náznakmi vystihnúť atmosféru doby, jej cítenie a pohľad na svet, vie pochopiť umelecké dielo a predstaviť ho tak, že pochopíme podstatu a zámer jeho tvorcu.
Začítajte sa do knihy Smäd po živote:
Viceadmirál Johannes van Gogh, najvyšší dôstojník v holandskom námorníctve, stál na plošine pred svojím priestranným naturálnym sídlom za Dvorom admirality. Na synovcovu počesť si obliekol parádnu uniformu: na pleciach mu sedeli zlaté epolety. Nad ťažkou vangoghovskou bradou vyčnieval silný rovný nos, ktorý sa spájal s vypuklým bralom čela.
„Teším sa, že si tu, Vincent,“ prihovoril sa mu. „Odkedy sa mi deti poženili a povydávali, je v dome veľmi ticho.“
Vystúpili hore širokým hranatým schodišťom a strýko Jan otvoril dvere. Vincent vstúpil do izby a zložil si kapsu. Z ďalekého obloka bolo vidieť Dvor admirality. Strýko Jan sedel na peľasti a usiloval sa tváriť čím nenútenejšie, pokiaľ sa to so zlatými epoletami dalo.
„Potešilo ma, keď som počul, že si sa rozhodol študovať teológiu,“ povedal. „Jeden člen vangoghovskej rodiny od nepamäti slúžil Bohu.“
Vincent sa načiahol za fajkou a starostlivo ju napchal tabakom; robieval to neraz, keď chcel získal čas na rozmýšľame. „Viete, chcel som byť kazateľom a pustiť sa hneď do roboty.“
„To nie je pre teba, Vincent. Kazatelia sú nevzdelanci a sám pánboh vie, ako balamutia ľudí. Nie, chlapče, vangoghovskí pastori napospol skončili univerzitu. Ale iste by si si teraz rád vybalil veci. Večeriame o ôsmej.“
Sotva viceadmirálov široký chrbát zmizol za dverami, na Vincenta doľahla clivota. Poobzeral sa. Posteľ bola široká a pohodlná, skriňa priestranná a nízky, úhľadný písací stolík volal do práce. Ale nebol vo svojej koži, ako vždy v prítomnosti cudzích ľudí. Založil si chytro čiapku a rýchlo vykročil krížom cez Dam. Našiel tam židovského kníhkupca, ktorý v otvorenom skliepku ponúkal utešené reprodukcie. Po dosť dlhom hľadaní vybral Vincent trinásť obrazov, vopchal si ich pod pazuchu a pobral sa po nábreží domov, vdychujúc tuhú vôňu dechtu.
Keď pripínal na stenu obrazy, opatrne, aby nepoškodil tapety, ktosi zaklopal na dvere. Vstúpil senior Stricker. Stricker bol Vincentov ujec: nebol to van Gogh; jeho manželka bola sestrou Vincentovej matky. Bol to chýrny amsterdamský duchovný a pokladali ho za veľmi múdreho človeka. Mal čierny oblek z dobrej látky a padol mu ako uliaty.
Keď sa privítali, senior povedal: „Obstaral som ti Mendesa da Costa, jedného z našich najlepších klasicistov, bude ťa učiť latinčinu a gréčtinu. Býva v židovskej štvrti, máš prísť na prvú hodinu v pondelok popoludní o tretej. Ale ja som ťa prišiel pozvať na nedeľný obed. Tetka Wilhelmina a sesternica Kay sa ťa už nemôžu dočkať.“
„Veľmi sa na ne teším. Kedy mám prísť?“
„Obedujeme napoludnie, keď si odbavíme posledné ranné bohoslužby.“
„Pozdravte, prosím, rodinu,“ povedal Vincent, keď senior Stricker zdvihol svoj čierny klobúk a aktovku.
„Do videnia zajtra,“ odvetil ujec a odišiel.
2
Keizersgracht, kde Strickerovci bývali, bola jednou z najvznešenejších ulíc v Amsterdame. Je to štvrtý podkovovitý bulvár a prieplav, ktorý sa začína na južnej strane prístavu, obieha okolo stredu mesta a vracia sa znovu do severnej časti prístavu. Prieplav bol čistý a číry, pridôležitý na to, aby ho pokrýval kroos, tajomný zelený mach, ktorý za stáročia utvoril hrubú vrstvu na prieplavoch chudobnejších štvrtí.
Domy lemujúce ulice sú čisto flámske: úzke, dobre stavané, pritisnuté k sebe ani dlhý šík parádnych, puritánskych vojakov v pozore.
Keď si Vincent na druhý deň vypočul kázeň uja Strickera, pobral sa k pastorovmu domu. Žiarivé slnko zahnalo popolavé chmáry, ktoré sa večne preháňajú po holandskom nebi, a na niekoľko minút bol vzduch plný jasu. Bolo priskoro. Vincent kráčal zadumaný a prizeral sa, ako na prieplave tlačia člny proti prúdu a proti vetru.
Boli to zväčša pieskarske člny, podlhovasté, na koncoch zúžené. Očerneli od vody a naprostriedku mali veľké prázdne priestory na lodný náklad. Od čela po kormu sa ťahali šnúry, na ktorých visela rodinná bielizeň. Otec rodiny zabodol žrď do bahna, oprel si ju o plece, namáhavo sa obracal pomedzi kúty krivolakého prieplavu a čln pomaly kĺzal pod ním. Žena, rozložitá, čulá, červená v tvári, sedela nehybne na korme a obsluhovala ťarbavé drevené kormidlo. Deti sa hrali so psom a podchvíľou odbiehali do kabíny, ktorá im bola domovom.
Dom seniora Strickera bol postavený v typickom flámskom slohu: bol úzky, trojposchodový, na streche mal obdĺžnikovú vežičku s podkrovným oblôčikom, okrášlenú splývavými arabeskami. Z podkrovného obloka trčal trám s dlhým železným hákom na konci.
Tetka Wilhelmina privítala Vincenta a zaviedla ho do jedálne. Na stene visel Kalvínov portrét od Ary Scheffera a na príborníku sa ligotala strieborná súprava. Steny boli obložené tmavým drevom.
Nestihol si ešte zvyknúť na stálu polotmu v miestnosti, keď z tieňa vystúpila vysoká svižná dievčina a srdečne ho pozdravila.
„Iste ma nepoznáš,“ ozvala sa zvučným hlasom, „som tvoja sesternica Kay.“
Vincent jej stisol ruku a po mnohých mesiacoch prvý raz pocítil mäkkú, horúcu pokožku mladej ženy.
„Ešte sme sa nestretli,“ pokračovalo dievča v dôvernom tóne, „a je to dosť čudné, veď už mám dvadsaťšesť rokov a ty už máš najmenej…?“
Vincent sa na ňu zahľadel s tichým obdivom. Prešlo niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, že by bolo treba odpovedať. Aby skryl rozpaky, vytresol hlasno a drsne: „Dvadsaťštyri. Som mladší ako ty.“
„Áno. Ale hádam to ani nie je také čudné. Nikdy si neprišiel do Amsterdamu a ja som nikdy nebola v Brabante. Ale tuším som zlá hostiteľka. Sadni si, prosím!“
Sadol si na kraj tvrdej stoličky. V rýchlej a čudnej premene, ktorá sa s ním stala a ktorá z neokrôchaného dedinčana urobila uhladeného svetáka, povedal: „Mamka si neraz želala, aby si nás prišla navštíviť. Brabant by sa ti iste páčil. Je to veľmi sympatický kraj.“
„Viem. Tetka Anna mi niekoľko ráz písala a pozývala ma. Musím ju čím skôr navštíviť.“
„Áno, musíš,“ prisvedčil Vincent.
Iba akousi malou časťou vedomia mohol počúvať dievča a odpovedať mu. Zvyšok jeho bytosti vpíjal jej krásu s náruživým smädom muža, ktorý pridlho pil z prameňa odriekania. Kay mala robustné črty Holanďaniek, ale zjemnené, vycizelované do nežných tvarov. Vlasy nemala slamovožlté ani ohnivoryšavé ako jej krajanky, obe farby sa čudne miešali, oheň jednej odrážal jas druhej žiarivým, nežným teplom. Chránila si pleť pred slnkom a vetrom: úbeľ jej brady prechádzal do rumenca líc s umeleckou dokonalosťou hodnou holandského majstra. V tmavomodrých očiach jej tancovala radosť zo života; kypré pery mala pootvorené, akoby tú radosť chcela prijímať.
Všimla si, že Vincent stíchol, a spýtala sa: „Na čo myslíš, bratanček? Voľajaký si zadumaný.“
„Myslel som na to, že by ťa bol Rembrandt iste rád namaľoval.“
Kay sa ticho zasmiala a v hrdle jej znela zrelá zmyselnosť. „Rembrandt najradšej maľoval mrzké ženy, však?“ opýtala sa.
„Nie,“ odvetil Vincent. „Maľoval krásne stareny, ženy chudobné alebo nešťastné, ale ktorým smútok vdýchol dušu.“
Po prvý raz si Kay Vincenta lepšie prezrela. Keď prišiel, venovala mu len letmý pohľad a všimla si iba hrdzavočervenú hrivu a dosť ťažkú tvár. Teraz vnímala aj plné ústa, hlboko vsadené, planúce oči, vysoké, súmerné vangoghovské čelo a nepoddajnú bradu, ktorú na ňu vytŕčal.
„Prepáč, že som bola taká hlúpa,“ povedala takmer pošepky. „Viem, čo si chcel o Rembrandtovi povedať. Dostáva sa k samej podstate krásy, keď maľuje tých hrčovitých starcov a stareny, ktorým sa utrpenie a sklamanie hlboko vrezalo do tváre, však?“
„O čom sa tak vážne zhovárate, deti?“ opýtal sa senior Stricker vo dverách.
„Zoznamovali sme sa,“ odpovedala Kay. „Prečo si mi nepovedal, že mám takého milého bratanca?“
Do izby prišiel ešte niekto, štíhly muž s nenúteným úsmevom a príjemným správaním. Kay vstala a vrúcne ho pobozkala. „Bratanec Vincent,“ povedala, „toto je môj muž, mijnheer Vos.“
O chvíľu sa vrátila s dvojročným pobelavým chlapčekom. Bolo to živé dieťa, po matke malo chápavú tvár a tmavobelasé oči. Kay sa zohla, vzala chlapca na ruky a Vos ich oboch objal.
„Sadneš si sem, vedľa mňa, Vincent?“ opýtala sa teta Wilhelmina.
Oproti Vincentovi sedela Kay, po jednom boku mala Vosa a po druhom Jana na vysokej stoličke. Teraz, keď mala muža doma,zabudla na Vincenta. Líca jej zrumeneli. Keď jej raz muž povedal čosi vtipné tichým, dôverným hlasom, nahla sa čulo k nemu a pobozkala ho.
Vibrujúce vlny ich lásky zasiahli Vincenta a pohltili ho. Po prvý raz od osudnej nedele v ňom vyvrel z akéhosi tajomného žriedla dávny bôľ za Ursulou a zalial aj najkrajnejšie bašty tela i mozgu. Keď videl pred sebou rodinu, pevne zomknutú a radostne oddanú, uvedomil si, že po všetky tie pusté mesiace túži, zúfalo túži po láske a že tú túžbu nebude ľahko nasýtiť.
- reklamný článok -
